Všetko má svoj začiatok aj svoj koniec.

Keď som ako desaťročný chlapec prišiel v máji 1979 na štadión v Kysuckom Novom Meste na svoj prvý bežecký tréning, bral som to len ako zabitie voľného času, kým sa budem môcť prihlásiť do futbalového oddielu...Tam brali totiž až od dvanástich.
Počas tých dvoch rokov som sa však aj vďaka nášmu trénerovi Jaroslavovi Srholcovi, ktorého rukami aspoň na chvíľu prešiel snáď každý môj rovesník v meste tak do atletiky zamiloval, že o “prestupe” k futbalu som už ani neuvažoval. Hoci tréner v roku 1981 odišiel bývať do Prahy, neskôr sme sa stretávali na chodeckých pretekoch, najčastejšie v Prahe a Poděbradoch, kde bol často v úlohe rozhodcu.

Naposledy sme sa spolu rozprávali pred tromi rokmi počas skoro hodinového telefonátu, neskôr mi ešte napísal dopis asi na päť strán, v ktorom mi poslal aj zopár fotiek seba a svojich vnučiek... Aj po 70 tke bol stále veľmi aktívny, veľa obchodne cestoval hlavne do Nemecka, kde mal dlhodoročné výborné vzťahy, vďaka ktorým sme už ako deti v NDR absolvovali niekoľko bežeckých pretekov....

Žiaľ, tak ako sa naposledy v telefonickom rozhovore tešil, že raz uvidí pretekať aj môjho syna, mi bude pán Srholec chýbať nielen zajtra v Poděbradoch, kam sa na Peťa idem pozrieť, ale čo je smutnejšie, nestretneme sa už nikdy. Pán Srholec totiž nečakane na sklonku minulého roku po krátkej, ale ťažkej chorobe vo veku nedožitých 77 rokov zomrel...

Neviem, či je to osud, lebo na náhody som nikdy moc neveril, jeho odchod však aspoň pre mňa znamená okrem smútku na duši aj určitú symboliku. Môj úplne prvý tréner, ktorý mi dal lásku k atletike na celý život, zomieral práve v minútach, keď som ja dobiehal do cieľa svojho zatiaľ posledného maratónu - vianočného v Žiline 18.12.2010 o 11:30h..... Či bol pre mňa v necelých 42 rokoch (maratón - 42km :-) aj úplne posledný, ukáže čas, pravdou je, že po 32 rokoch pretekania mi aj telo v posledných mesiacoch dosť výrazne naznačuje, že má už toho dosť.....:-)

Zranenia ma naučili telo poslúchať.

Tak ako som sa ešte v závere minulého roku cítil fajn a veril, že sa mi konečne podarí absolvovať celú zimnú prípravu bez zdravotných problémov, tak som musel na začiatku tohto postupne svoje predsavzatia na rok 2011 začať korigovať...

Problémy s chrbticou sa totiž po výsledkoch magnetickej rezonancie ukázali trochu širšie ako som si pôvodne myslel, po nazretí do zdravotnej karty aj zopár rokov späť ma to však vôbec neprekvapuje.:-).
Predsa, len roky vrcholového športu a takmer 140 tisíc kilometrov asi nejaké stopy na stavcoch či platničkách zanechali, čo v posledných rokoch pociťujem hlavne v zime. V zdravotnej karte som okrem iných našiel napríklad aj záznam, ktorý ma celkom pobavil, a to hlavne kvôli dátumu 9.9.1991 a poslednej vete v ňom.

“Ide o vrcholového športovca - chodca s intenzívnym treningovým zaťažením niekoľko rokov. V priebehu dlhoročnej prípravy sa u neho často objavujú zranenia svalov, natiahnutia či ruptúry na dolných končatinách, pre ktoré bol opakovane liečený na Ústave telovýchovného lekárstva. V poslednej dobe sa sťažuje aj na bolesti v LS  chrbtici.”
Najlepšie je, že všetko bola pravda, nakoniec, už vtedy som mal za sebou jedenásť rokov, z toho šesť naozaj intenzívneho tréningu. Nehovoriac o intenzívnosti v ďaľších rokoch, kedy som svoje telo chôdzou či behom určite nešetril. Asi nie náhodou mám aj záznamov v karte najviac práve z z chrbtice či oblasti krížov.

.

Hoci sa mi teraz ich stav po takmer troch mesiacoch vyšetrení, chiropraktických cvičení vo fitness+ wellness centre či doma zlepšil natoľko, že som začal opäť pomaly behať, na rýchlejšie behanie to zatiaľ nestačí.
Preto ďaľšia možnosť, ktorej verím, že mi vráti najprv hlavne radosť z behu a možno neskôr aj výkony, je ozonoterapia ( injekčné aplikovanie zmesi ozónu a kyslíka), v mojom prípade do oblasti ľavej medzistavcovej platničky. Prvý zákrok mám práve za sebou, či prinesie zlepšenie, ukáže čas...

Neostáva mi ako veriť, že najbližších sedem dní, počas ktorých mám telo nechať v kľude, potom len cvičiť a rehabilitovať, po dvoch týždňoch pomaly zaťažovať prinesie zlepšenie a ja si opäť budem môcť povedať, že aj táto nová skúsenosť bola na niečo dobrá a mala svoj význam...

Donútila ma totiž opäť si pripomenúť hranicu, ktorú som nikdy kvôli výkonom prekročiť nechcel ani nechcem, ako aj  význam cvičenia, posilovania či strečingu.
Chtiac nechtiac musím priznať, že práve tie som v posledných rokoch viac ako zanedbával.....Veď jediný strečing bol pre mňa snáď už len pri zaviazovaní šnúrok na maratónkach pred behaním..:-)

....z aktualít

Už nerátam koľkýkrát zrazený k zemi...:-)

Zdá sa, že som opäť dobehal, na ako dlho, ukáže čas.
Momentálne nebehám desiaty deň a zatiaľ to po dnešnej druhej návšteve u chiroterapeuta nevyzerá, že by sa na tom v najbližších dňoch niečo zmenilo…
A to som chcel od nového roku na tomto mieste vždy na konci týždňa v krátkosti zhrnúť, čo som za dané obdobie odbehal...

Nuž, človek mieni, život mení…
Skoro tri roky som nevedel, čo problémy s krížami či chrbticou sú, pritom paradoxne práve kvôli nim som si na jar 2008 myslel, že sú pre mňa signálom, aby som si dal už s bežeckými ambíciami pokoj.
Tak ako som sa vtedy už celkom zmieril len s rekreačným behaním, tak mi dnes ďaľších nielen 15 tisíc kilometrov, ale aj 31 maratónov či 4 stovky, 3 päťdesiatky a množstvo kratších pretekov, ktoré mám odvtedy v nohách pripadá ako pekný sen.

O to krajší, keď si spomeniem na  pocity spred roka a to, čo všetko mi nakoniec  bežecké sudičky dopriali od júna do decembra….

Žiaľ, január 2011 sa pre mňa opäť ako vlani začal zdravotnými problémami - po rokoch 2006 a 2008 sa mi totiž znovu ozvali bolesti zadného (tentokrát ľavého) stehna,  ktoré mi spôsobuje posunutie a vyskočenie medzistavcových platničiek a LS5 stavec v dolnej časti chrbtice.

Zatiaľ neviem akým signálom či posolstvom sú tieto nepríjemnosti tentokrát, pravdou však je, že ak by to mal byť ďaľší impulz na koniec pretekárskym ambíciam, psychicky som naň pripravený už dlhšie. Čakám  len, kedy sa s ním stotožní aj moje telo….:-)
Možno práve preto som si behanie v posledných mesiacoch užíval bez ohľadu na výkony, tie považujem čoraz viac už za bonus naviac....:-)

Jediné možno, čo by mi bolo možno trochu ľúto, ak by ten koniec prišiel práve teraz, keď som prvýkrát po ôsmich rokoch našiel motiváciu a chuť podriadiť celú sezónu jedinému cieľu a výzve, ktorú som pred dvomi mesiacmi našiel v Gibraltári . Na MS + ME 2011 vo Winschotene (9.9.2011) som začal totiž s prípravou prakticky hneď po príchode z Gibraltáru.

Ak mi to však moje (chodecko)bežecké sudičky nedoprajú, nebudem sa na ne hnevať, naopak, už za všetko, čo mi dopriali doteraz, im budem vždy vďačný..

MS + ME v behu na 100km - Gibraltár 2010

Gibraltárske MS+ME boli po dlhej dobe podujatím, snáď prvým od SP v chôdzi 2002, na ktoré som  naozaj zodpovedne pripravoval .
.

Napriek tomu, že mi to v Gibraltári nakoniec nevyšlo podľa predstav, našiel som v ultrabehu ešte väčšiu motiváciu.

Po gibraltarskej skúsenosti  som totiž presvedčený, že k užšej svetovej špičke na bežeckej 100vke či výkonu pod 7 hodín mi momentálne nebráni zdravie ani chuť, len ešte viac skúsenosti….

Nie ako takých, za roky, čo som sa venoval chôdzi, či neskôr maratónu, ich mám z tréningu a pretekov  dosť, zdá sa však, že na významný úspech v ultra, je to stále asi málo…
.

O tom, že som na svoje tretie MS na 100km cestoval s vysokými ambíciami, som sa nikde netajil, nakoniec, či boli moje ciele reálne, si môže urobiť každý sám z tréningu ktorý som mal na svojej webstránke. Pre mňa je podstatné, že som presvedčený ja sám… Nič na tom nemení ani nakoniec dosiahnutý výkon (7:35:28hod), ktorý je z mojich doteraz štyroch bežeckých stoviek najslabší. Naopak, verím po ňom ešte viac, a to aj vďaka pocitu, aký som v pretekoch zažil prvýkrát.

Verím ze i práve kvôli  nezvládnutým posledným 20km môže byť ďaľším krokom zlepšenia v najbližšej 100vke.
.

Ako teda z môjho pohľadu prebiehala tá posledná na MS + ME v Gibraltári?
Štart bol ešte za tmy o 6:30h v doku necelých 200m od veľkej výletnej lode Princes Danae, kde boli ubytovaní všetci účastníci MS+ME. Po krátkom rozkluse, kedy som len z lode preklusal do priestoru štartu a krátkej rozvcičke si vedúci našej výpravy Marián Michalík urobil ešte foto repre SVK družstva,
.

Od štartu som sa držal v asi 20 člennej vedúcej skupine. Na 5 kilometrový okruh sme sa mali dostať po troch kilometroch, po absolvovaní jednej malej cca 1,3 km slučky.

Aký zmätok však nastal , keď nás omylom sprievodná motorka nasmerovala po prvej slučke ešte do jednej, som na svetovom podujatí ešte nezažil.
Doslova ako na trhu sme sa vpredu asi pol minúty dohadovali, kde máme vlastne bežať, až sme sa nakoniec pustili aj do druhého malého okruhu. Samozrejme, všetkých ďalších cca 250 bežcov a bežkýň za nami...
Po tomto nečakanom spestrení si prvých ranných minút sme sa dostali konečne na trať v meste (štáte), kde sme mali absolvovať 19 okruhov. Tabule na sledovanie medzičasov boli síce na každom piatom kilometri, pre nás však veľký význam nemali, keďže kvôli okruhu naviac nezohľadňovali skutočný stav.
V priebehu prvých 20 tich kilometrov mi Marián Michalík oznámil, že o túto vzdialenosť bude posunutý cieľ.

Rozmýšľal som chvíľu, akým spôsobom to chcú organizátori vyriešiť, lebo posunutie cieľa sa mi zdalo aj vzhľadom k čipovému zaznamenávanou medzičasov komplikované, dlho som si však s tým hlavu nelámal. Viac som si sledoval pocity, aby som bežal čo najviac v pohode a bol hlavne trpezlivý. Práve na netrpezlivosť som nie raz v predchádzajúcich stovkách doplatil..
Priebežne som sledoval na digitálnej tabuli v priestore cieľa aspoň jednotlivé medzičasy okruhov, kde pri mene vždy naskočil celkový čas, čas posledného absolvovaného okruhu a poradie.
Nenechal som sa ovplyvňovať tempom žiadneho zo súperov či skupiniek, v ktorých som podchvíľou bežal, stále som sa sústredil len na to, aby tempo čo najviac vyhovovalo mojim pocitom.

.

Celkom ma potešilo, keď sa ku mne okolo 20.km pridal poliak Jaroslaw Janicki, jeden z favoritov na titul, doteraz na bežeckej 100 vke 4 x druhý na MS a víťaz mnohých významných ultrabežeckých podujatí. Spýtal sa ma, či „eto grupa pred nami pierša“?, na čo som mu odpovedal, že áno, pred ňou len nejaký švéd...Obhajca striebra z minuloročných MS v Torhoute Jonas Buud to však nebol, ten bežal v skupinke asi 50 metrov pred nami. V poradí sme boli v tom čase okolo 15. miesta.
Vedel som, že Jarek iné ako medailové ambície určite nemá, preto ma ani nenapadlo, aby som inicioval stíhanie vedúcej skupiny. Keď to nepovažuje za potrebné Jarek, natož aby to bolo zapotreby mne…:-)...
.

Bežali sme spolu ďaľších 10 km, počas ktorých Jarek často sledoval svoje hodiny. Nešlo mu do hlavy, že máme tak pomalé medzičasy, na čo som sa mu snažil vysvetliť, že je to spôsobené omylom, keď sme bežali ráno jeden 1,3 km okruh naviac a preto ak chce vedieť medzičas na 20, 30 či 40 km, musí si cca 5 minút z toho, čo mu ukazujú hodinky, odrátať.

.

Keď sme prebiehali okolo tabule maratónu (42,2 km), nečakane sa ma Jarek po tom, ako opäť kukolspýtal na hodinky spýtal, či „eto maratón či iščo adin okrug“?...Prekvapilo ma to preto, lebo sme bežali ešte len niečo cez 2:33hod. a pri tempe 4 min/km maratón vychádza na 2:48 hod…. „Iščo adin okrug“, odpovedal som a trochu zauvažoval, prečo sa ma takú jasnú vec pýta...až keď zas hneď na to že „Eto jak možno, my biegam tempo 4 minuty kilometer, a to maraton budet povyše 2:53….? To bardzo nepasuje " - som pochopil že nepochopil čo som mu vravel už na 20tom..

Opäť som sa mu teda snažil svojou slovensko-ruštino-polštinou vysvetliť, že „Jarek, eto patamu što po startu byl problem, my biegali 1,3 km, što my nemali biegať. Maraton nebudet 2:53, ili 2:48. Spakojno, eto ja dumaju bardzo dobrže tempo, nie?“….

Jarek bol však zjavne stále v akejsi nepohode a asi aj iného názoru, lebo približne po kilometri trochu zrýchlil a vzdialil sa mi asi na 50 - 60metrov.

.

O ďaľšie tri kilometre som ho však zas dobehol a okolo cedule 42,2km sme opäť prebehli spolu. Pozrel sa na svoje stopky a zas som len postrehol jeho nepokojný výraz. Stále asi nechápal, že ak chce vedieť skutočný medzičas maratónu, musí si od nameraného pri tabuli 42,2 km odrátať cca 5 minút - čas 1,3 km kolá naviac ráno.

Bol som stále pocitovo vo veľkej bežeckej, ale hlavne psychickej pohode, na čom určite mala svoj podiel aj skutočnosť, že aj čelo pretekov som mal stále na dlhších rovinkách na dohľad.
.

Na okruhu bolo jedno nepríjemné asi 400m stúpanie, do ktorého sa vybiehalo z doku a ktorého prevýšenie malo 40 metrov. Absolvovať ho 19 krát dalo určite každému zabrať, nehovoriac po obedňajšom náhlom oteplení, pribúdajúcich kilometroch či únave….

Po jeho vybehnutí bola aj jedna s osviežovacích staníc, na ktorej som si vždy zobral fľašu s čistou vodou a po ktorej (asi kilometer za ceduľou maratónu) začal za mnou Jarek zaostávať…

Chvíľu nato zišiel definitívne z trate, čo som zaregistroval o desať kilometrov, keď už sedel pri občerstovačke a pomáhal pri servise ostatným polským bežcom na trati. 

.

Päťdesiatym kilometrom som prebehol pri odčítaní cca 5 minút asi za 3:19 hod, teda približne rovnako ako tri týždne pred tým na Dni supervytrvalca v Žiline, kde som bral 50 km predovšetkým ako posledný kvalitný tréning pred MS.
Vedel som, že z hľadiska konečného výkonu sľubný medzičas na 50. či na 60. kilometri nič neznamená, všetko sa totiž začína minimálne od 70 teho. O tom som sa dokonale presvedčil už pri svojej prvej bežeckej stovke pred dvomi rokmi:-)...

Až po 70 tom kilometri medzičas, ale hlavne pocity už niečo naznačiť môžu…
.

Nič sa na nich nemenilo ani v následujúcich kilometroch, stále som si dával pozor, aby som ani jeden meter neplytval silami navyše.

Na každej osviežovačke som sa napil čistej vody, na občerstvovačke som sa vždy napil iontového nápoja, ktorý som si s pribúdajúcimi slnečnými lúčmi viac riedil čistou vodou.
Niekedy v 13. okruhu som postrehol, že na trati sú usporiadatelia s vestami a pomocou kolečka na vymeriavanie vzdialenosti robia na ceste nejaké značky. Napadlo ma, že je to asi kvôli posunutiu tých 1,3 km, ktoré sme bežali naviac.
V následujúcom okruhu som zrazu na tom istom mieste po druhej strane cesty stretal oproti bežiacich pretekárov, medzi nimi aj Daniela Orálka. Nešlo mi do hlavy, čo tam robia, keďže dovtedy sa utekalo len jednosmerne, po asi 300m som však pochopil, keď aj mňa otočili a poslali späť. Organizátori tých naviac odbehnutých ranných 1,3 km vyriešili tým, že jeden okruh o tú istú vzdialenosť skrátili, takže od 70.km už zodpovedali tabule (10, 20, 30……80, 90km) konečne aj skutočne odbehnutej vzdialenosti. Trochu som si vydýchol, vyriešili to celkom dobre hlavne preto, že to skrátili vypustením toho nepríjemného 400 m úseku hore kopcom...:-)
.

Sedemdesiatym kilometrom som prebehol stále s výbornými pocitmi a dobrej nálade za 4:40:17 h, čo stále zodpovedalo tempu cca 4 min/km. V duchu som si povedal len, že fajn, teraz mi už na výkon pod 7 hod. stačí bežať tempom 4:40 min/km, čo sa mi v tej chvíli zdalo ako nemožné niečo také nezvládnuť…Nenechal som sa vyprovokovať ani povzbudením vedúceho českej výpravy Ota Seitla, že bežím aj vyzerám veľmi dobre, či informáciou, že Dao (Daniel Orálek) je vo veľkej kríze sto metrov predomnou a za chvíľu som pri ňom.
Spomenul som si len na to, o čom sme sa rozprávali spolu večer pred štartom, že treba byť trpezlivý a že 100 vka sa začína až od 70.km…. Teraz som práve na tejto méte, s pocitmi rezerv, aké som doteraz na 70.km nikdy necítil, naviac bez akýchkoľvek úponových bolestí, napriek tomu som mu odpovedal, že stále je to ešte ďaleko a niet sa kde naháňať…Oto len súhlasne prikývol a poznamenal "jasne, ješte stále máš čas"...
O pár sto metrov som obiehal s krízou bojujúceho Daniela, ktorého v podobných stavoch už poznám a trochu som si aj spomenul na vlaňajšie MS v Torhoute, keď som ho podobne obiehal už okolo 60.km. Hoci neskôr postihla veľká kríza aj mňa, obdivoval som, ako sa asi s ešte väčšou musel popasovať on, keď bol v cieli výkonom 7:28h ešte o 16 minút neskôr.

Asi o kilometer mi Marián oznámil, že som celkovo deviaty a kúsok predomnou dvaja Japonci. Samozrejme, že ma to povzbudilo, nepodľahol som však eufórii a namiesto toho, aby som zvýšil úsilie, radšej som s vedomím, že mi na výkon pod 7 hodín stačí bežať omnoho pomalšie, trochu zvolnil.

Opäť som sa upokojil, že ak som už teraz deviaty, bežím s rezervou a pohode, načo sa budem naháňať a riskovať, že ma to neskôr zloží… Také stavy už sú mi dostatočne známe…:-)... Sľúbil som si predsa, že si tentokrát posledných 20-30 km vychutnám.Takéto myšlienky som mal ešte na 75.km.
Napriek odskočeniu si na malú potrebu s vedomím dostatočnej rezervy som päťkilometrový úsek od 70. - 75. km absolvoval stále v priemere 4:15 min/km.
.

„Super“ povedal som si tentokrát nahlas s vierou, že snáď konečne mi už v ambíciach, s akými som sem cestoval, nič nestojí v ceste.

Vôbec mi nevadilo, že sa mi začína vzdiaľovať Nemec André Collet (v cieli nakoniec šiesty), ktorý dovtedy bežal zdanlivo veľmi nevyrovnane, skoro 50 km chvíľu predomnou, chvíľu za mnou…

Od 75.km však už len predo mnou, nehovoriac od 77.- 78.km, kedy som zrazu z ničoho nič akoby narazil do steny. Doteraz totiž únava alebo nejaké problémy vždy prichádzali postupne a ak ma to "zložilo", bolo to ak som ignoroval tieto príznaky a chcel tempo držať nasilu. Teraz som si na to dával pozor, takisto ako bol aj trpezlivý a čakal na posledných 20km .

.

Tých som sa síce dočkal, ale že budú o tom, že mi každý krok vpred bude neuveriteľnou prekážkou, som si naozaj nepredstavoval...:-)))…

Marián mi na margo Andreho večer po pretekoch povedal, že v okruhu od 75. do 80. km čakal, kto z nás dvoch bude vpredu. Keď však okolo neho prebehol André a ja minútu, dve, ani tri minúty nič, vedel, že je zle… Ja som sa objavil až po štyroch, a to ešte nebol zďaleka koniec. Po pár minútach sa okolo mňa prehnal Dan, ktorému sa z krízy podarilo dostať a už n pohľad vyzeral veľmi dobre...

.

Ďaľší 5 kilometrový úsek (80.-85.km) som striedal beh s chôdzou na úrovni 26 minút, nasledujúci (85.-90.km), už tušiac, že sa mi ambície dnes naplniť nepodarí, už skôr chôdzu z behom na úrovni 31 minút a predposledný (90.-95km), kedy mi to už bolo všetko jedno, som prekráčal takmer celý za skoro 36 minút.

.

V tej chvíli som už vedel , že niekde sa musela stať chyba, vzdanie som si však napriek beznádeje na slušný výkon nepripúšťal. Skôr naopak, fyzicky som bol síce ešte na trati Gibraltárskej 100 vky, myšlienkami však už na najbližšej niekedy v budúcom roku. O to viac, keď som zaregistroval, ako sa okolo mňa ako víchor prehnal opäť Dan, tentokrát už o celý okruh vpredu, ktorý finišoval do cieľa. Pozrel som na hodinky a bolo mi jasné, že mu to konečne aj na vrcholnom podujatí výjde - bojoval o popredné umiestnenie výkonom tesne pod 7 hodín.

.

Naopak, ja som bral poslednú hodinu ako školu ultrabehu a chcel skúsiť nájsť spôsob sa zo stavu, aký som doteraz nezažil, dostať.
.

Po „vbiehaní“ do posledného okruhu som pri občerstvovačke poprosil Mariána, nech mi z batoha vyberie tri musli tyčinky. V priebehu kilometra som všetky pochrúmal a uvedomil si, aký som hladný, o pár metrov ďalej som si zo stola zobral čo som tam videl, dokonca aj pomaranč, čo ma v živote doteraz nenapadlo...
Spomenul som si na priebeh celého dňa a došlo mi, že okrem riedkého ionťáku a polovice banána som počas siedmich hodín nič iné do seba nedal. Až do toho 75. km som sa totiž stále cítil výborne, bez akýchkoľvek príznakov prichádzajúcej krízy či tráviacich ťažkostí, nechcel som preto riskovať že mi niečo na žalúdok nesadne a spôsobí zbytočné problémy. Nebolo by to tiež prvýkrát...
.

Záverečný okruh bol len o absolvovaní , napriek tomu bol opäť znovu viac o behu ako chôdzi. Umiestnenie ma absolútne nezaujímalo, o tom, že som bol klasifikovaný v rámci MS na 36. a ME na 27. mieste som sa dozvedel až na druhý deň pri nahliadnutí do výsledkov.
.

Pochopiteľne, tak ako som sa pýtal ja sám seba, prečo som príjimanie energie počas pretekov podcenil, stretol som sa aj s prekvapenými reakciami, ako sa mi to ako skúsenému vytrvalcovi mohlo stať.

Áno, mohlo, ako som na začiatku napísal, skúsenosti , hoci aj úspešného chodeckého vytrvalca či maratónca na úspech v ultrabehu nemusia zďaleka stačiť. Aj to je ďaľší z dôvodov, prečo ma ultrabeh láka - pre niekoho možno nudné a stereotypné „nekonečné“ behanie, pre mňa však hľadanie a spoznávanie nielen samého seba, ale aj cesty k naplneniu svojich (vnútorných) predsavzatí či snov.
DaO (Daniel Orálek) , ktorý ma tak trochu k ultrabehu inšpiroval (hoci na predchádzajúcich dvoch MS v Targuinii a Torhoute sa darilo viac mne), hľadal túto cestu viac ako desať rokov. Počas nich vytrápených a boľavých 100viek absolvoval určite viac ako zatiaľ za dva roky ja. Som presvedčený o tom, a myslím, že aj Dan, že každá z nich mu niečo dala a vždy posunula ďalej – konečne v tomto roku na jar k vytúženému výkonu pod 7 hodín ( 6:58:07h), a naposledy práve v Gibraltári k 11.miestu na MS (6:58:26h).

Výsledky : Muži MS, .....Ženy MS,..... Muži ME, ......Ženy ME,

.

Priebežne moje poradie v jednotlivých úsekoch:

30km:MS-16.....ME-11.

40km:MS-15.....ME-11.

50km:MS-15.....ME-10.

60km:MS-10.....ME-5.

70km-MS-11.....ME-6.(4:40:17h),

80km-MS-12.....ME-8.

90km:MS-25.....ME-16.

100km:MS-36.,.ME-27

Foto z MS + ME - Gibraltár 2010

Kým je šanca, vždy ma zmysel bojovať.

O tom, čo dokáže viera a ako dôležité je nevzdávať sa, ma okrem  iného utvrdila aj skúsenosť z pred OH v Sydney 2000..

Kým som si totiž druhú účasť na OH vybojoval, musel som siahnúť hlboko hlavne do morálnych rezerv, fyzicky som nepochyboval že na to mám..
Predstavte si takúto situáciu:-)
Po viacerých nepríjemnostiach (strata zamestnania a tým aj podmienok na športovú prípravu, nevydarený prestup do nového klubu, k tomu zdravotné problémy ktoré Vás trápia celú zimu.. Na to následne štyroch! neúspešných pokusoch kvalifikovať sa na OH stojíte pred absolútne poslednou možnosťou, ktorou sú sobotňajšie preteky v posledný deň olympijskej nominácie.

Vo štvrtok ráno prídete na letisko a pri pasovej kontrole sa dozviete, že v pase nemáte vstupné vízum do Írska a teda do lietadla nastúpiť nemôžete.Nepomáha vysvetľovanie, že Vás pred tým v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala niekoľkokrát ubezpečovali, že ak do Dublinu neletíte s medzipristátim v Londýne, nepotrebujete ho.
O pár minút sa dozviete, že írske veľvyslanectvo je najbližšie vo Viedni a vybaviť britské či írske vízum trvá bežne zhruba dva týždne.
V  zmätku v hlave ako naschvál siahnete po novinách, ktoré ste si ráno kúpili a natrafíte na rozhovor so slovenským motocyklovým pretekárom, ktorému sa pred mesiacom zhodou okolností práve do Írska  vycestovať nepodarilo, lebo vízum nedostal vôbec. 

Sľubná perspektíva, nie?...

O necelých dvadsať minút sa v cestovnej kancelárii, ktorá Vám letenku predala a zdôvodnení, prečo ste ráno neodleteli, stretnete so šokujúcou otázkou:
„A to ste nevedeli, že do Írska potrebujete víza?.“
Vysvetľovať, že Vás predtým v tej istej cestovke niekoľkokrát telefonicky ubezpečovali že vízum vám nieje treba a že bez neho by ste si letenku predsa nekupovali, by bolo efektívne asi ako mŕtvemu kabát.
Po ôsmich hodinách  vybavovania rôznych potvrdení od výpisu účtu z banky, potvrdenie zamestnávateľa či pozvania na preteky, všetko telefonátmi a faxami cez Slovenský či Írsky olympijský výbor a narodné atletické zväzy, veľvyslanectvá či organizátorov pretekov v Dubline stojíte s malou dušičkou stále bez istoty, či na druhý deň (piatok) vo Viedni vízum dostanete, pred ďaľším problémom.

Je ním nájsť letecký spoj do Dublinu, aby ste stihli štart pretekov v sobotu ráno o 8:00 h...
Po polhodine hľadania Vám spoza okienka CK už slečna povie, že jeden let cez Rím sa našiel - avšak nielenže za raz toľko vyššiu sumu- ale hlavne "malým" háčikom -prílet do Dublinu sobota 10:05 h.
Pre mladú slečnu hodinka hore-dole Irán-Irak všetko jedno, pre Vás  tákáto možnosť prijateľná ako pre smädného pohár morskej slanej vody.
Po ďaľšom z iks telefonátov generálnej sekretárky Slovenského atletického zväzu Anky Kirnovej našťastie konečne slečne za okienkom dôjde, že nie ste turista, ktorému je jedno či bude v Dubline ráno či naobed, nakoniec sa teda predsa len jeden let cez Frankfurt s príletom do Dublinu v piatok o polnoci nájde.
Ďaľšie, nie ľahké rozhodnutie Vás čaká na otázku:
Dať po všetkom, čo ste za predchádzjúci polrok problémov, psychickej nepohody, neistôt a bezvýsledného snaženia, nehovoriac o poslednom stresujúcom dni prežili, za letenku, ktorú možno nevyužijete, lebo víza na druhý deň vo Viedni dostať nemusíte, ďaľších 22 tisíc korún?

Všetko totiž záleží od jedinej osoby, či  bude mať v piatok o 13:30h náladu vstupné vízum do Írska takto výnimočne udeliť. Aspoň takú dostala generálna sekretárka SAZ telefonickú odpoveď z írského vyľvyslanectva vo Viedni...

Verte, že ďaľšia otázka, či v prípade získania víz stihnete aj odlet lietadla z Viedne (14:30 h) do Frankfurtu a odtiaľ do Dublinu, je v tej chvíli pre Vás asi ako zamýšľanie či po štyroch neúspešných pokusoch v Dudinciach, Poděbradoch, Naumburgu a Eisenhutenstadte máte práve v Dubline šancu uspieť. Jednoducho, ak by ste nemali silnú túžbu a neverili v seba, tých 22 tisíc by dosť ovplyvnilo Vaše rozhodnutie...

Aspoň moje určite...

Ešte dnes mi znie v ušiach: „Tak čo, beriete ten let cez Frankfurt alebo nie? Za chvíľu zatvárame, naviac je piatok“....Samozrejme, už bez možnosti storna letenky...

Pri krátkom telefonáte s manželkou sa mi  v hlave bili všetky pocity od beznádeje, bezmocnosti či zúfalosti až po vieru a túžbu ešte v športe niečo dokázať. Veď čo ak to je poslednýkrát?
Nakoniec rozhodlo jediné - nech si v budúcnosti tento moment nevyčítam a neprenasleduje ma pocit, že som to aspoň neskúsil... 

Samozrejme, bez pomoci  priateľov ako novinár Gabo Bogdányi a jeho rýchlym zisteneniam dôležitých informácii a kontaktov, atléta Andreja Bendu, ktorý mi v časovom strese pomohol s dopravou či orientáciou v Bratislave a hlavne sekretárky SAZ Anny Kirnovej, ktorá okrem všetkého okolo víz bola v piatok pre ne vo Viedni so mnou a nakoniec ma tesne pred odletom doviezla aj na letisko vo Schwechate, by som v Dubline určite neštartoval...
V samotných pretekoch, napriek nevyspatým dvom nociam, menším zdravotným problémom  pred štartom či dvom napomienkam za techniku už na pätnástom kilometri, som si za celých 50 km ani raz nepripustil, že by mohol byť môj  jednodňový „výlet“ do Dublinu  neúspešný...

A keby aj dnes som si istý, že by ma nikdy neprenasledoval pocit, že som nebojoval dovtedy, kým bola čo len minimálna šanca....

...........................................................................................................
PS: najlepší slovenský výkon roka a 17.miesto na OH bolo už len logickým vyústením znovunájdenej pohody a psychického uvolnenia, ktoré po návrate z predolympijského sústredenia v Mexiku mohlo narušiť už len máločo...............Ak, tak len nahnevať...

MMM - nie podľa predstáv, ale s dobrým pocitom.

Tak ako som s chuťou a odhodlaním na Medzinárodný maratón mieru do Košíc cestoval, tak som bol v jeho cieli aj napriek tomu, že som pred ním veril aj v kvalitnejší výkon, spokojný.

Čo je pre mňa dôležité, teší ma, že ani s odstupom času nemám pocit, že by som v danej chvíli a za daných okolností nedosiahol, čo bolo v mojich silách. Na jednej strane sa mi nebežalo tak ideálne, ako by som si možno vedel predstaviť, na druhej však vzhľadom k tomu, že som dva dni pred štartom zasoplený od nosa cez uši až po oči ležiac v posteli pchal do seba cesnak a nadájal sa čajmi, sťažovať si tiež nemôžem. Mať menej skúsenosti, asi by som podobným vplyvom ak aj hneď nepodľahol, určiteby moju vnútornú psychickú pohodu minimálne nalomili. Ešte cestou do Košíc padli za obeť môjmu"detoxikačnému materiálu":-) dva balíky vreckoviek.

Podobné stavy však už poznám a beriem ich ako skutočnosť, keď je organizmus po kvalitnej príprave „vyšpičkovaný“ a energia sa „sústredí“ do očakávaného maximálneho pretekového vypätia a preto je jeho imunita sčasti oslabená...Vtedy stačí málo, aby sa ho choroba chytila....

Nie raz si pri takýchto stavoch spomeniem na posledný týždeň pred štartom chodeckej 50tky na OH v Sydney 2000, kedy som bol každý deň u lekára výpravy MUDr. Tibora Marčeka s prianím, nech chorobu udržíme pod pokrievkou do piatku 29.9. ráno, potom je to už jedno. Pochopiteľne, stále sa snažiac byť pozitívne naladený, veriac, že moje celoročné úsilie nemôže zmariť predsa nejaká viróza. Myslím, že môj výkon nachladnutie vtedy negatívne neovplyvnilo, som však presvedčený, že by ho určite ovplyvnilo negatívne myslenie.

Po pretekoch, v ktorých som zo seba dostal naozaj maximum (veď na OH sa aj patrí:-), som večer dobolené telo, úplne stratené hlasivky a zvýšenú teplotu liečil v Slovenskom olympijskom dome radou od predsedníčky SAZ, vtedy ešte podpredsedníčou SOV „Faji“ Márie Mračnovej a to Bošáckou slivovicou....Ako inak, pomohla....:-)

O vplyve pozitívneho či negatívneho myslenia ma vtedy presvedčili aj nálady či prejav Roba Štefka, s ktorým som v olympijskej dedine na izbe býval, keď podľa môjho názoru, pri všetkej úcte a obdive k Robovým výkonom, už na štart olympijského maratónu s porazeneckou náladou nastupoval.....Neprekvapilo ma preto, keď maratón nakoniec nedokončil a predovšetkým vnútorny boj viac so sebou ako s traťou či súpermi, vzdal.

Myslím, že aj táto skúsenosť spred desiatich rokov mi dala neskôr veľa a snažil sa ich využiť aj teraz na MMM.

Prvé kilometre som rozbehol podľa predstáv na výkon okolo 2:30h, žiaľ, skupinka s vedúcou keňankou, ktorej robil „vodiča“ hlavne Marcel Matanin a boli v nej aj Dan Orálek či Imro Magyar, od 3.km ešte zrýchlila na 3:25/km, čo mi už bolo prirýchle. Ďalší bežci ostali s odstupom za mnou, takže som ostal sám.

Po desiatom kilometri (35:23 min), hoci som sa tesne pred ním dostal pred najrýchlejšiu 1/2maratónkyňu Katku Berešovú, som pochopil, že udržať nasadené tempo v mojich silách asi nebude, preto som sa čím ďalej viac sústredil na čo najlepšie umiestnenie v rámci majstrovstiev SR...

Na 15km som sa dotiahol najprv na Imra Magyara, ktorému na moje prekvapenie príliš skoro začali oťažievať nohy, pár desiatok metrov aj na malú skupinku polmaratóncov. Zo slušnosti som sa spýtal, či im nebude vadiť, ak sa s nimi chvíľu "odvieziem", vzápätí ma napadlo, ako by bolo super bežať takto v skupinke aspoň 30km....V Košiciach som to šťastie doteraz nemal, neostáva mi len veriť, že nabudúce....

Polmaratónom som prebehol v medzičase 1:15:46hod tušiac, že vzhľadom k rýchlejšiemu začiatku na svoju momentálnu kvalitatívnu maratónsku trénovanosť bude druhá polovica viac o boji ako vychutnávaní si jubilejnej 100. maratónskej akcie:-)

Napriek spomaleniu o 3:24min som sa posunul v poradí z 15.miesta v prvej polovici na celkové 10.miesto v cieli, čo ma určite potešilo, keďže posledné dva roky (2008 a 2009) som bol 11.:-(. V rámci majstrovstiev SR som dobehol takisto ako vlani aj predvlani za Imrom Pástorom (Marcel Matanin, ktorý dobehol 20sekúnd predomnou, nebol na M-SR prihlásený) na 2.mieste.

Hoci výkon 2:35:00h je z doterajších mojich štyroch štartov na MMM najpomalší, teší ma, že aj necelé tri týždne po MMM vo mne prevláda ten istý pocit ako pár dní pred štartom MMM – a to je vzhľadom k môjmu tohtoročnému predsavzatiu uspieť v novembri na MS+ME na 100km pocit vnútornej spokojnosti.

Z prípravy na ne viac tu

Na MMM s čistým svedomím...

Uplynulý mesiac mi dal čo sa týka spoznania svojho organizmu a možností priblížiť sa k svojim najlepším maratónskym výkonom veľa.

Osobne ma teší, že som dozrel do fázy, kedy sa výkonom viac bráni môj organizmus ako hlava.
Na chuti či odhodlaní pripraviť sa systematicky ešte aspoň na jeden kvalitný maratón mi nič neubralo, pohybový aparát je však už po toľkých rokoch predsa len iného názoru.

Jasne mi pri každom čo i len náznaku kvalitnejšieho či rýchlejšieho tréningu, ktoré by si hlava či srdcové chlopne možno priali, dávalo najavo, že ak nechcem dopadnúť ako naposledy, nech ho len pekne poslúcham a nepokúčam sa zas na ňom skúšať svoj prah bolesti. Jednoducho vyhovuje mu už viac pohodlnejší pomalší beh a keď, tak občas fartlek či rovinky, kedy si zažiada.....
Napriek tomu som so svojou prípravou na tohtoročný Medzinárodný maratón mieru spokojný a na nedeľu sa teším.

Nikdy pre mňa pred pretekmi, na ktoré som sa cielene pripravoval, nebolo dôležitejšie, ako pocit, že som nič počas celého obdobia nezanedbal a v rámci možností spravil pre úspech najlepšie ako som vedel. Preto nemám výčitky ani teraz a nebudem sklamaný, ak sa mi nepodarí dosiahnúť výkon, ktorý som ešte donedávna behal celkom bez problémov. Sklamalo by ma jediné - ak by som „musel“ vzdať kvôli zdravotnému hendikepu. Slabší výkon s vnútorným pocitom, že som na trati vydal, čo vo mne momentálne je, mi v súčasnosti už určite náladu či radosť z behania nepokazí...
Nakoniec, vystižnejšie ako v básničke Mira eN Kriška sa to snáď ani napísať nedá:-)
.
Pretekár je smrteľný tvor
Zmenšovanie to je osud

Vedie s telom nerovný spor
nevidiac Zubatej kosu
.
Ktorá ho furt umenšuje
Skracuje mu krídla zlaté
Až raz povie koniec tu je
Bež medzi tie nekrídlaté
.
JedeN ide Podriadi sa
Druhý končí s pretekaním
Nezlomí pečate prísah
o pomalom utekaní.....
Viac o mojich ambíciach na MMM v Žilinskom večerníku tu

Opäť chuť na rýchly maratón

Zdá sa, že moje bežecké sudičky majú so mnou predsa len ešte nejaké plány.

Keď som začiatkom júna po pozviechaní sa z doteraz jedného z najťažších období dobehol do cieľa Kysuckého maratónu, napriek aspoň pre mňa prekvapivo dobrému výsledku som si nedával už žiadne výkonnostné ciele.
Mojim prianím bolo mať jednoducho radosť a užívať beh či chôdzu čo najdlhšie, lebo  by mi chýbali.

Príučka, ktorú som zranením vlani na jeseň dostal, bola dostatočne silná, aby som sa, ak nechcem dopadnúť rovnako, poučil..
Je koniec augusta a mňa teší, že i pri čoraz väčšej bežeckej pohode som nepodľahol pretekaniu ako napriklad vlani
Nakoniec necítil som potrebu, o hľadaní motivácie si alebo niekomu niečo dokazovať ani nehovoriac.

O to viac som si našiel záľubu behať len tak po terénoch a kopcoch v okolí Kysuckého Nového Mesta...Viac ako pretekom som dával prednosť vybehnutiu si trebárs na Neslušské vrchy, kde som si našiel motiváciu v chladnom pive na chalupe... Nebolo pre mňa väčšou :-) ako  vycupkať posledný prudký kopec bez krãčania, lebo len v tom prípade som si dal "nárok" na slastný pocit pri otváraní orosenej fľaše piva a prvý (druhý, tretí.....:-) hlt. ..Jednoducho správna motivácia je najlepším prostriedkom nevzdávať sa – a to určite neplatí len v športe....
Okrem výbehov na chalupu som si dlhšie behy užíval na okruhových maratónoch Žilinský Hamburg, ktoré som zvykol absolvovať rôznym tempom ako som sa cítil a ako mi chutilo. Takto som ich absolvoval od júna až päť a kým vždy dobehli do cieľa aj ostatní „hamburgári“, využil som čas na plávanie v bazéne neďalekej plavárne.
No môže pivo, hoci nealkoholické keďže som vždy autom, po takomto dopoludní medzi takisto bežeckými nadšencami ako nechutiť? :-)
Postupne som sa takto nenásilne dostával do čoraz väčšej pohody, až sa blížil maratón v Rajci, na ktorý som sa tešil bez ohľadu na výkon či umiestnenie už len preto, že je to jednoducho RAJECKÝ MARATÓN...

Tento rok možno o to viac, že som sa práve na podujatí, ktoré bolo mojím prvým bežeckým maratónom, rozhodol venovať cenu pre prvomaratóncov – pohár pre najrýchlejšieho muža i ženu.
Hoci výkon ani umiestnenie neboli pre mňa už najdôležitejšou prioritou, mojim prianím (predsa len som od júna odbehal viac ako tesne po zranení) bolo bežať rýchlejšie ako na Kysuckom a Záhoráckom maratóne, či rýchlejšie ako v roku 1992 prvýkrát v Rajci... Každý lepší výkon som považoval za bonus či dar, ako za dar považujem, že si opäť môžem zdravý a bez bolesti beh či chôdzu, ktoré sa mi v desiatich rokoch stali celoživotnou vášňou, vychutnávať....
Neboli by to však práve moje bežecké sudičky, keby nechceli opäť inak, lebo po tohtoročnej zime a jari som na tréning kvôli výkonom už naozaj v úmysle myslieť nemal.....
...A asi by som ani nemyslel, keby neprišlo vyhlasovanie najrýchlejších maratóncov v Rajci....
Ako inak mám totiž chápať fakt, že ja, pre koho začínali byť dosiahnuté výkony čím ďalej menej dôležité, naučil sa behať už len podľa chuti, nepotrebuje ani hodinky či stopky, dobehne do cieľa svojho obľúbeného maratónu na mieste, za ktoré bola z osem hodnotených cien vypísaná jediná nefinančná – za 2.miesto v absolútnom poradí športové hodinky Garmin forerunner 110.
Tak ako som bol v prvom momente presvedčený, že ich asi predám, tak som bol o tri dni keď som ich vyskúšal, rozhodnutý, že si ich (na rozdiel od práčky, ktorú som tiež ako jedinú vecnú cenu dostal za víťazstvo v kategóri M40:-) nechám.

Najprv som na nich ocenil hlavne GPS a zakreslovanie trasy, kadiaľ často v neznámom teréne behávam, do mapy aj s výškovým prevýšením, postupne som sa oboznámil s inými funkciami ako meranie pulzu či sledovanie tempa priamo pri behu a po ňom podrobné zhodnotenie všetkých týchto ukazovateľov v počítači.

Musím uznať, že sa mi behanie s novými hodinkami stalo opäť o niečo väčšou hrou, vďaka ktorej som znovu v sebe oživil aj myšlienky na spoznanie svojich maratónskych rezerv...Veď čo ak sú tie moje sudičky presvedčené, že ešte nejaké mám a chcú, aby som sa ešte aspoň raz o siahnutie do nich pokúsil....?...
Ideálnejšiu možnosť, ako októbrový MMM v Košiciach, na ktorom som si zabehol aj svoj doteraz platný osobný rekord v roku 2004 a tešil sa aj z víťazstva na Rajeckom maratóne, si predstaviť neviem..:-)

.

Rajecký maratón - výsledky

Viac na webstránke v aktualitách

Môj prvý maratón - rovno z kúpaliska

Aj keď je to už zopár rokov, na svoj prvý bežecký maratón si spomínam veľmi dobre...Odbehol som ho totiž neplánovane a trochu nečakane aj pre mňa samého.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo mi Rajecký maratón prirástol k srdcu a kde sa každý rok rád vraciam.

Mal som 23 rokov a za sebou už viacero dlhších tratí, hoci v športovej chôdzi, ktorej som sa od žiackeho veku venoval.
Ako Kysučan to nemám do Rajca ďaleko, chodieval som tam v lete na termálne kúpalisko. Keďže v ten deň bol na tamojšom námestí aj jarmok, prečo nespojiť príjemné s užitočným....?:-)
Na štart Rajeckého maratónu 1992 som sa nakoniec postavil po dvoch mesiacoch skoro ničnerobenia,keď som bol znechutený z neúspechu v kvalifikácii na OH do Barcelony v chôdzi na 50km. Celú zimnú prípravu som totiž oddrel ako nikdy predtým....
Do Barcelony šli vtedy starší a skúsenejší - Palovia Szikora a Blažek a Roman Mrázek, ja som si musel štyri roky počkať......
V Rajci som bol už od rána na kúpalisku s tým, že poobede sa pôjdem pozrieť na jarmok a štart (býval vtedy o 16:00hod) či dobeh maratónu.
Nakoniec mi to predsa nedalo a na štart sa postavil s tým, že sa 10-15km prebehnem.
Bolo veľmi horúco, vlastné občerstvenie som si nepripravoval žiadne - načo aj na tých pár km, myslel som si. Janke - mali sme mesiac pred svadbou - na štarte vravím, nech ma autom počká na 10.tom kilometri, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skončím. Na desiatom kilomtri som sa cítil na prekvapenie celkom fajn, tak som sa rozhodol, že dobehnem aspoň po 15ty, nech počká tam. Potom som ju však poslal aj na 20ty a na obrátku...
Po obrátke zas, veď to je dole kopcom, takže na 25ťku dobehnem a konečne sadnem do auta. V Čičmanoch po obrátke jedna z krojovaných dievčat v najlepšom úmysle na mňa vyliala vedro vody. Všetko mi stieklo do starých ťažkých maratóniek, ktoré som nosil už len do hory alebo k vode.
  Keď som zaváhal a nenastúpil ani na 30.km do auta hoci už som začínal mať toho plné zuby, Janka mi z okna len zakričala že počká v cieli... Kým som stačil niečo zakričať, videl som len zadné blikajúce výstražné svetlá a vzďakujuce sa auto....Veď čo je to 12km, že? Od toho momentu sa pre mňa však začali naozajstné maratónske :-)  chvíle.
Každý krok mi bol pribudajúcimi metrami utrpením, nohy som čím ďalej viac za sebou len ťahal, snažiac sa odraziť a pôsobiť aspoň trochu bežecky...
Určite musel byť dobrý pohľad na mňa.. Pripadal som si trochu ako chodec, ktorý nedopína kolená...Účel však svätí prostriedky:-)....
Silou vôle som sa nakoniec došmatlal do cieľa možno aj "vďaka" kamarátovi Petrovi Gajdošovi, ktorý pôvodne občerstvoval iného bežca. Ten však už po 15tom kilometri vzdal a tak hecoval z bicykla hlavne v závere mňa, nech dobehnem, že "bežím" na slušný čas. Mne to už bolo absolútne jedno, na 38km som už však vzdať nechcel...
Hoci sa mi cieľ zdal posledné dva kilometre v nekonečne, na preplnené námestie v Rajci som sa predsa len v ´tej pravej maratónskej eufórii za povzbudzovania vďačných rajčanov doťapkal. Umiestnenie ma absolútne nezaujimalo, až v cieli som sa dozvedel, že so dobehol trinásty za 2:47:23h.
Každý, kto dobehol maratón, pozná ten pocit uspokojenia za cieľovou čiarou. Na jednej strane únava či bolesť, na druhej strane šťastie a radosť.
Horšie to so mnou bolo na druhý deň, keď som chcel vstať z postele. Ako som urobil prvý krok, skoro mi lýtko roztrhlo, nehovoriac o schádzaní dole schodmi. Za pár dní som bol však v poriadku a po svadbe som sa začal opäť serioznejšie hýbať.
Druhý svoj maratón som bežal až o desať rokov, ešte bližšie z domu, a to Kysucký maratón v Čadci v roku 2002. Ten už bol trochu iný, predsa len, za ten čas som nazbieral opäť viac skúsenosti, hoci z chodeckých "maratónov" na 50 či 100km,...Tie som nakoniec zúročil aj pri svojom druhom štarte v Rajci 2004, keď sa mi podarilo zvíťaziť za dodnes v druhom svojom najrýchlejším maratóne 2:29:23h..

Výsledky doterajších 26 ročníkov Rajeckého maratónu, na ktorého zajtrajší sa po rokoch 1992, 2004, 2005, 2007, 2008, 2009 opäť teším  tu

Kým dokážem vstať,úder je stále slabý...

Po dlhšej odmlke, počas ktorej som sa hlavne kvôli svojmu synovi opäť na chvíľu vrátil k chôdzi nielen v spomienkach, ale aj aktívne, mám konečne chuť napísať aj niečo o svojom, tentokrát na rozdiel "reštartu" ani neviem už koľkému postaveniu sa zo zeme po tvrdom "direkte".

Veľmi sa podobá tomu spred dvoch rokov, s nezanedbateľným rozdielom ďaľších absolvovaných cca 11tisíc kilometrov v nohách...

Určite aj to je jeden z dôvodov, prečo mi trvalo dlhšie, kým sa mi po ňom podarilo vstať, tým druhým, a to si žiaľ musím priznať, je, že som sa z neho dostatočne nepoučil a množstvom absolvovaných pretekov príliš rýchlo naň zabudol....

Všetko zlé je však na niečo dobré, pokiaľ si z toho človek niečo zoberie....

Preto okrem skutočnosti, že moje žvásty na tomto blogu môže čítať, kto má chuť a nájde si na ne čas, vidím v ich písaní význam hlavne pre seba..
S odstupom času, pri ich čítaní a pripomenutí si myšlienok, čo sa mi v hlave odohrávalo pri nejednom vstávaní na prvý pohľad niekedy definitívnom knokaute a ako sa mi to podarilo, vždy cítim prílev pozitívnej energie.

.

Som presvedčený, že doteraz každá z prekážok, a určite sa netýkali len zranení a športu, cez ktoré som doteraz skôr či neskôr preskočil alebo preliezol:-), ma posunuli v niečom o kúsok ďalej, či už skúsenosťami, psychicky alebo morálne.

Práve skúsenosti, dobrú psychiku a silnú morálku totiž ja osobne považujem za prvý predpoklad úspešnosti v hociktorom športe. Fyzicky trénovať veľa totiž dokáže každý, nie každý však dokáže mať (pri dôležitých súťažiach v správny okamih) minimálne!!! v rovnováhe svoje duševné a fyzické dispozície......

.Keď som sa pred niečo viac ako dvomi mesiacmi, pár dní po mojom „reštarte s 5kg nadváhy“ stretol v saune s riaditeľom Kysuckého maratónu Milanom Polákom, spýtal sa ma, či pobežím začiatkom júna Kysucký maratón.
Hoci som sa po chodeckých Poděbradoch cítil opäť pozitívnejšie naladený, o čo i len kratších bežeckých pretekoch som ani nerozmýšľal, nieto o nejakom maratóne.
Povedal som len, že momentálne neplánujem, som rád, že po dlhšom zranení sa cítim konečne zdravotne lepšie a môžem aspoň voľne klusať. Všetkému že nechávam voľný priebeh a že v súčasnosti, kedy sa mi už aj tak dlhšie ani nechce systematicky trénovať, mi je beh skôr antidepresívom ako vnútornou potrebou dosahovať čo najlepšie výkonony či víťazstvá. Tie považujem čím ďalej viac za bonusy, ktoré síce určite potešia, nemyslím si však už, že mi budú chýbať...Mojou túžbou je behať čo najdlhšie, hoci len toľko, aby som mal väčšiu chuť na pivo a nepriberal,. Na behu či chôdzi som jednoducho závislý a viem, že by mi k vnútornej psychickej pohode chýbali...
.

Na druhej strane mi ale nedalo nepovedať, že už som sa vďaka skúsenostiam naučil "nikdy nehovoriť nikdy" a aj necelé dva mesiace je dlhá doba, aby som účasť na Kysuckom maratóne definitívne vylúčil. Ak sa preto moje telo s hlavou zhodne, že chcú opäť okúsiť bežeckú pretekovú atmosféru, ako si v Poděbradoch vypýtali po dlhom čase chodeckú, určite sa nebudem brániť... Ako dlho však potrvá, kým telo hlave povie, že už chce, neriešim, v súčasnosti ho úplne uspokojuje pomalý beh či chôdza, ktorá naviac po zranení triesla a brušného svalu celkom vyhovuje aj im.
Rozlúčili sme sa s tým, že ak budem zdravý, niečo dovtedy pobehám a budem mať chuť, na Kysucký maratón určite rád prídem....

.

Od tej chvíle som naň až po pár dní pred ním nemyslel, takisto ako ani na kratšie bežecké preteky, ktoré mi takisto jednoducho nechýbali...
.

Naďalej som si podľa chuti a počasia klusal alebo chodil cca 8-12kilometrov, až sa priblížil termín chodeckého mítingu v Banskej Bystrici, kde mal môj Peťo potvrdiť svoju nomináciu na európsku kvalifikáciu olympijských hier mládeže. Našiel som si preto motiváciu, ktorou bolo postaviť sa na štart chodeckých pretekov prvýkrát so svojim synom a možno aj takto symbolicky si s ním zmerať sily na klubovom štadióne, kde som v jeho veku v tom istom klube ako on pôsobil...
.

Po pár chodeckých tréningoch predovšetkým na techniku som sa nakoniec na mítingu výkonom 47:08 na 10km presvedčil, že telo si za dlhé roky chodeckej kariéry predsa len čosi ešte pamätá. Určite aj to mi dodalo opäť viac optimizmu a hoci som bol tentokrát ešte od Peťa rýchlejší, čo ma potešilo viac, bol fakt, že ani chodecká preteková záťaž môjmu pohybovému aparátu neublížila.....
.

Napriek tomu som ani v následujúcich týždňoch nepociťoval potrebu trénovať viac ani ísť na preteky, možno aj preto, že okrem stále, hoci čoraz menej pobolievajúcemu brušnému svalstvu mi myseľ zamestnávali aj iné nepríjemné okolnosti, s ktorými som si musel poradiť predovšetkým sám...Beh a chôdza boli pri ich riešení len neuveriteľným balzamom na moju dušu a čistejšiu myseľ..
.

Som rád, že mám toto pre mňa „zamračené a pochmúrne“ obdobie za sebou a aj po dlhotrvajúcich dažďoch sa s príchodom slnečných dní začalo slnko usmievať aj na do mnou.
Dnes, hoci posledný polrok považujem za nielen zdravotne, ale aj psychicky jeden z najtvrdších direktov, aké som doteraz dostal, verím, že práve vďaka jeho „prežitiu“ môžem byť opäť silnejší. Musím však konečne dôraznejšie pripomenúť svojej hlave, aby s pribúdajúcim vekom čoraz viac počúvala predovšetkým moje telo. Naposledy totiž jeho jasné signály ignorovala, čo asi inak, ako doteraz v kariére najdlhším STOP!!! dopadnúť nemohlo...

.

Ako som napísal na začiatku, všetko zlé je na niečo dobré, ak si z toho človek niečo zoberie. Preto túto STOP-ku považujem za dostatočné varovanie, z ktorého sa mám, zdá sa, našťastie stále kedy aj dostatočne poučiť...Inak neverím, že by mi bolo dopriané postaviť sa na štart a nakoniec aj úspešne zvládnuť celý maratón, ako inak, naozaj už aj ten domáci Kysucký....

O ňom zatiaľ zopár slov na mojej webstránke v aktualitách tu , viac neskôr aj na blogu...

Veľké víťazstvá nikdy nie sú dielom náhody

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, kedy sa Jozef Pribilinec v nórskom Bergene tešil z víťazstva na SP v chôdzi na 20km a na 1.MS v Helsinkách vybojoval striebro, som získal prvý žiačky titul majstra Skovenska.
Určite aj tieto momenty ma v rozhodovaní, či sa mám ďalej venovať behu alebo chôdzi, ovplyvnili. Takisto verím, že úspechy nielen Jozefa Pribilinca, ale aj československých reprezentantov boli motiváciou pre viacerych chodcov mojej generácie.
Okrem iných svetových vrcholných podujatí
Zhodou okolností sa Matej Tóth práve v spomínanom roku 1983, kedy na Svetovom pohári Jozef Pribilinec triumfoval narodil, po dvadsiatich siedmich rokoch je práve on druhým slovenským chodcom, ktorý sa môže z takého istého úspechu tešiť.
Ďaľšou zaujímavou zhodou okolností v spojitosti s Matejovým triumfom a zatiaľ jediným slovenským olympijským víťazom (1988) Jozefom Pribilincom je okrem spoločného ich trénera Juraja Benčíka aj skutočnosť, ktorá už určite neurobila takú radosť fanúšikom krajiny, ktorá tohtoročný SP organizovala.
Maťo zvíťazil totiž v Mexiku, kde je chôdza takmer národným športom, a to heroickým finišom, keď kilometer pred cieľom predstihol celé preteky s náskokom vedúceho domáceho Horacia Navu.

Takisto ako na jar 1985, teda presne pred 25timi rokmi Jozef Pribilinec, keď pol roka po OH v Los Angeles,, zdolal na mexickej pôde olympijského víťaza domáceho Ernesta Canta a vrátil mu takto aj prehru z MS.

Vôbec nieje podstatné, že Pribilinec nad Cantom zvíťazil na 20km trati, Tóth na Navom na 50tke. Pre horkokrvných mexičanov to bola v oboch prípadoch určite horká slovenská pilulka:-)
Kto sa pohybuje dlhšie v slovenskom chodeckom dianí a sleduje kariéru Mateja Tótha od jeho žiackeho veku, určite mi dá za pravdu, že v sebe skrýval od začiatku veľký potenciál a bolo len otázkou, či vydrží veľkú tréningovú záťaž v mladom veku až do dospelosti.
Maťo je síce veľký talent, čo je však pre výkonnostný rast oveľa dôležitejšie, ako som ho od jeho 16tich rokov sledoval, bol ochotný pre dosiahnutie svojich cieľov dávať svojmu športu viac ako možno od neho väčšie talenty.

Preto nebolo žiadnou náhodou, že práve Maťo ako 17ročný v roku 2000 zlepšil najprv (zhodou okolností môj:-) 14rokov starý slovenský dorastenecký rekord na 5km (20:42,7min - dodnes platný), v roku 2002 – (opäť zhodou okolností:-) v roku môjho najväčšieho úspechu zlepšil 23ročný slovenský juniorsky rekord práve J.Pribilinca na 10km (40:52,16min - stále aktuálny), vlani veľmi hodnotný 22ročný slovenský mužský rekord P.Szikoru na 50km (3:41:32hod). Hlavne ten posledný, takisto aktuálny zatiaľ „vyšperkoval“ teraz úspechom, od ktorého je u chodeckej odbornosti uznávané viac snáď len olympijské zlato.

Jožkovi Pribilincovi sa to podarilo v dvadsiatich ôsmich rokoch, Maťo Tóth, hoci už teraz dosiahol toho dosť, má stále tie najlepšie pred sebou, o dva roky na OH v Londýne bude mať dvadsaťdeväť..:-).

Už teraz ma však teší, že tak, ako boli pre moju generáciu motiváciou úspechy Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Pavla Szikoru, tak aj z Mateja Tótha sa stáva osobnosť, ktorá môže byť svojim prístupom, výkonmi či úspechmi vzorom pre dnešnú generáciu zacinajucich nielen chodcov.....

..........................................................................Aktuality

Po prvých Poděbradoch som vedel, že chcem byť päťdesiatkárom (1989)

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu

Reštart - po štyroch mesiacoch a 5kg nadváhy

Hoci som za posledné dva týždne po zdĺhavých zdravotných problémoch konečne zopár opatrných kilometrov s náznakom lepšieho pocitu poklusal,do uplynulej soboty som bol v optimizme zdržanlivý. Bolesť triesla síce konečne ustúpila, bolesti po natrhnutom brušnom svalstve však pretrvávajú, aj keď sú už menšie ako ešte donedávna. Teším sa však, lebo dlho som žiadne zlepšenie napriek oddychu a rehabilitáciam nepociťoval....

Naozaj však asi, ako som sa už nie raz presvedčil, chce všetko svoj čas, hoci na druhej strane počítam aj s tým, že po toľkých rokoch vrcholového športu sa môj organizmus bude už väčšej záťaži brániť čím ďalej viac. Len čas ukáže, ako ju bude zvládať.

Za posledné tri týždne sa mi podarilo dostať zatiaľ na najdlhší súvislý beh v dlžke 8km v tempe nie rýchlejšom ako 5:40min/km.
Na jednej strane som pri 5kg nadváhe rýchlejšie nevládal, na druhej strane to vyhovovalo predovšetkým pohybovému aparátu, kedy som sa aj po behu necítil najhoršie. O to mi predovšetkým išlo a určite ešte nejaký čas pôjde - nájsť opäť radosť z behu a chuť naň...
V minulosti, aj keď som sa nevyhol rôznym zraneniam, nikdy neboli také, že by som sa kondične neudržiaval iným spôsobom – bicyklovaním, plávaním či posilovaním.
Nie raz si pamätám, že keď som mal problémy práve s trieslami a nemohol som behať, alebo aj po náročných maratónoch, kedy som sa cítil „rozbitý“ , skúšal som voľne na techniku chodiť. Tentokrát som to však asi s množstvom vlaňajších pretekov dostal až do štádia, kedy som nemohol ani to. Navyše, keď sa k tomu pridali aj bolesti v podbrušku po natrhnutí brušného svalstva, o nejakom posilovaní ani nehovoriac.
Až minulý týždeň, keď som mal za sebou zopár desiatok voľne odbehnutých kilometrov a cítil som, že pridávať by ešte nebolo vhodné, skúsil som sa na vylaďovacom treningu môjho syna Peťa, ktorý sa pripravoval na chodecké preteky v Poděbradoch, 4km prejsť. Bol som príjemne prekvapený, že nielenže pri chôdzi bolesť triesla necítim, ale ani nepríjemné bolestivé pocity v podbrušku. Až trochu po skončení a večer doma pri nejakom jeho napnutí.
Bol som teda ešte 5km voľne na techniku pochodiť aj v piatok, deň pred pretekmi v Poděbradoch a kde Peťo cestoval so slovenskou reprezentáciou ako člen juniorského družstva v piatok ráno. Keďže chcel, aby som za ním do Poděbradov, kde mal možnosť splniť limit na europskú kvalifikáciu v Moskve pre OH mládeže v Singapure, prišiel aspoň pozrieť, rozhodol som sa, že ak už v Poděbradoch budem, postavím sa na štart aspoň na 5km vo veteránskej kategórii. Na viac by som si v žiadnom prípade momentálne ani netrufal, nad výkonom som ani neuvažoval. Musím však priznať, že aj ten ma naplnil opäť väčším optimizmom a vierou, že znovu konečne aj nadomnou vychádza slnko...:-)
Zhodou okolností, práve Poděbrady sú chodeckým mestečkom, kde som v roku 1989 absolvoval vo svojich dvadsiatich rokoch svoje posledné preteky v drese klubu ASVŠ Dukla B.Bystrica, ktorý momentálne, zatiaľ v mládežníckej kategórii reprezentuje môj syn (dnes VŠC Dukla BB) - a to svoju prvú chodeckú päťdesiatku...Kým jeho pri prvom štarte v Poděbradoch na 10km trénuje súčasný tréner slovenskej reprezentácie a tréner VŠC Roman Benčík, mňa pri prvom štarte v Poděbradoch na 50tke trénoval jeho otec Juraj:-), tiež v tom čase tréner štátnej reprezentácie či tréner ASVŠ...:-).
O nej, ale aj o tých ďaľších o pár rokov neskôr až do tej sobotňajšej, zatiaľ pár slov na mojej webovej stránke v aktualitách, viac neskôr aj na blogu.

Zopár foto z Poděbrad 2010 tu

.

Výsledky veteránskej mužskej kategórie Poděbrady walking 2010

1.Tichý Peter69 SVK 24:14min
2.Kalát Josef55 CZE 26:41min
3.Šolc Luděk61 CZE 27:07min
4.Kovář Rostislav51 CZE 28:43min
5.Genov Dušan71 SVK 28:48min
6.Vondra Václav68 CZE 29:36min
7.Tardi Emmanuel67 FRA 34:53min
8.Dostalík Václav40 CZE 35:10min

9.Miřejovský Tomáš61 CZE 40:32min

Nie vždy ide všetko podľa predstáv...

Po vydarenej zimnej príprave, ktorej podstatná časť som strávil vo Vysokých Tatrách a štyroch týždňoch na svojom prvom sústredení pri mori  v Španielsku som sa na OH kvalifikoval v Dudinciach.. 

Práve Dudinská päťdesiatka bola pre slovenských chodcov prakticky jedinú možnosť kvalifikáciám, keďže pri splnení olympijského limitu viac Ako Troma chodcov mi o čom v Dudinciach nik nepochyboval, si podľa kritéria SAZ mohli účasť na OH zabezpečiť LAN traja medailisti M-SR ...... 
Ešte na 45.km som síce bojoval o Majstrovský titul, Nakoniec som však a aj s pocitom vnutorného uspokojením, neriskujúc prípadní diskvalifikáciu, podľahol vtedy skúsenejšiemu Romanovi Mrazekovi, ktory bol Nakoniec o 27sek rýchlejšími.Výkon 3: 51: 22hod je však dodnes mojim osobným rekordom. Zhody okolností jediné preteky v kariére, kde si sa bol osobne pozriet ai môj "kustód" Karol Schwartz , bolí práve Dudince 1996 :-)

Treťom kvalifikovaným limitárom BOL Števo Malík , za ním v Cielo Peťo Korčok, hoci tiez v splnenom limite pod 4h si na olympijský debut musel Štyri roky počkať. Ďalším kandidátom Palimu Blažek, Igorovi Kollárovi, Robovi Valíčkovi, kazové Verkin či Petrovi Malíkovi neobstáli iné, Ako sa o OH96 pobiť na 20km trati. Nakoniec sa to na Záhoráckej dvadsiatke podarilo z Tajty pätíc prvým trom ... Dnes sa mi zdá až neskutocne, kolky sme mali oproti dnešku chodcov z olympijskými ambíciám ... :-(
Po Dudinciach pre mňa sezóna pokračovala veľmi úspešne, o mesiac neskor som si v Sesto San Giovanni vytvoril Ďalšie osobné rekord , Tentoraz na 30km (2: 13: 48hod), kde som skončil štvrtý pred Jesusom Angelom Garciom, O tri dni neskor na atletickom mítingu v Košiciach som si zlepšil osobák na 10km (41: 33min).
Posledné preteky pred OH som absolvoval dva mesiace pred nimi práve na Záhoráckej dvadsiatke, kde som dopochodoval na piatom Mies za 1: 29: 14hod.
Málokto by Vtedy v Borskom Mikuláši predpokladali, že práve Jefferson Pérez , pre prijatými nápoj mimo občerstvovacej stanice diskvalifikovaný, bude o dva mesiace olympijským víťazom chodeckej dvadsiatky .

Zhodou okolností v Atlante sa pre diskvalifikáciu cieľa nedočkal víťaz Záhoráckej dvadsiatky Igor Kollár:-(
Prvý mesiac záverečnej dvojmesačnej prípravy na OH som strávil opäť v Tatrách, druhý, napriek tomu, že ja osobne som mal inú predstavu, už v USA 100 km južne od Atlanty v univerzitnom mestečku La Grange.
Podmienky na prípravu sme mali výborné. Napriek veľmi náročnej klíme (teploty cez 40°C, vlhkosť medzi 90-100%) sa mi trénovalo fantasticky a cítil sa v životnej forme. Posledné tri týždne som si už dával pozor, aby som to s tréningom neprehnal, mal som skúsenosti, že ak mám dlhodobo vydarenú prípravu, v záverečných dvoch-troch týždňoch pred štartom to môžem už len pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že ako sa blížil koniec OH a štart päťdesiatky, ktorá bola dva dni pred koncom, vytrácala sa zo mňa chuť a iskra. Hoci som si to nechcel  pripustiť a robil všetko aby som sa udržiaval v pohode, vnútorne to tak nebolo. Posledné dni mi pripadali už skôr ako čakanie na popravu a nie vrchol, kde som mal zúročiť všetko doterajšie tréningové úsilie a zúžitkovať životnú formu.
Od štartu som sa cítil nesvoj, stále som však veril, že sa rozídem a bude to dobré. Opak bol pravdou, hoci do 20.km som udržiaval medzičasy na výkon pod 4hodiny,  cítil som sa čoraz horšie.
Od polovice som sa každým kilometrom trápil čím ďalej viac, vedel som, že sa k očakávanému výkonu ani nepriblížim, záver bol už skôr "pochodom smrti." Moc si z neho nepamätám, viem len, že som nechcel vzdať a napriek veľkému trápeniu, vedomý si výkonu ďaleko za svojimi možnosťami , som bol rozhodnutý bojovať až do cieľa. Pred očami som mal len túžbu vojsť na zaplnený olympijský štadión, ako som o tom sníval, keď som s chôdzou začínal. Ak by to neboli Olympijské hry, určite by som v Atlante vzdal.
Pochopiteľne, so svojim výkonom som bol sklamaný, o to viac, keď som sa neskôr dozvedel, že všetci svetoví chodci, ktorí v Atlante uspeli, volili záverečnú prípravu v horách a do dejiska OH prišli maximálne desať dní pred štartom, presne, ako som mal predstavu aj ja. Žiaľ, môj plán mi vtedy Výkonný výbor SAZ neschválil a musel som sa podrobiť spoločnej príprave. Reprezentačný tréner chôdze Juraj Benčík bol názoru, že si treba na náročné klimatické podmienky zvyknúť , ja som naopak doteraz presvedčený, že na dlhý predolympijský pobyt v La Grange som nedoplatil len ja, ale aj všetci slovenskí chodci. Myslím si, že z vyše mesačného pobytu v prostredí s takými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu boli organizmy nie aklimatizované, ale vyčerpané,dehydratované,demineralizované. Možno tak  je žiť v podobnej klíme pár rokov by pomohlo:-)..... 

Prvý štart na olympijských hrách mi teda podľa predstáv nevyšiel, zážitkové z nich mám však určite dosť.
Hoci momenty a pocit z príchode na 100tisícový štadión si Vzhľadom na stav, v akom som naň vchádzal, moc nepamätám, o to viac mi utkvel v pamäti pohled Nasledujúci ráno do novín USA Today , keď som si v olympijskej dedine v konaj z kaviarne otvoril športovať stranu s výsledkom.
Zaujala ma v centre veľkej Čiernobiela fotografia dvoch postáv.
Moment, kým som spoznal čo, kto na naj je, trval síce pár sekúnd, pocity si však pamatam dodnes ..
Po tom, ako som zazrel celkový záber dvoch osôb, sa moje oči zamerali k nohám. 

Maratónkam, hoci mi znalým, som Najprv nevenovala pozornosť, ani tej istej značke  bielych trenírok ci tielku..Až keď som zbadala štartovať číslo, hrklo vo mňa, kombináciám štyroch číslic mi bola totiž tiez Veľmi povedomý. Rýchlo som skontroloval tvár, Ktory som pri prvo pohladí nepoznal a tľapol sa po čele. Stále akoby som tomu neveeril, definitívne som sa z "indetifikoval" až po Prečítané si texte pod záberom: " Slowakian chodec Peter Tichy collapses after finishing 50kilometer event 32nd, in slightly more than 4 hours" ...

Chvíľku som Nechápavo na záber pozeral, dopil kávu a So zbalenými novinami pomaly z kaviarne odišiel. Predsa ľan MAT fotografií v najväčšom americkom denníku, hoci nie zrovna s rukami víťazoslávne nad hlavou sa nepodarí každý deň ... :-)
Omnoho neskor som doplní túto momentku, avšak farebna az trochu ineho uhla , našiel v slovenskej edícii celosvetovej encyklopédie Clive Gifford "Najslávnejšie olympiády ", kde som sa ocitol na jednej strane spolu s legendárnymi vytrvalci - Emilom Zátopkom a Haile Gebrselassie.

Hoci mám tú encyklopédie doma už roky, to, že záber, hoci minimálne, je predsa lán trochu z ineho uhla Ako Čiernobiela v novinách, som si uvedomil omnoho neskor, ked mi a Utoro Robert Deutsch z USA Today  poslal ho   Farebná verziám.

Osobné sklamanie z výkonu v Atlante som prežíval psychicky Ťažko ešte Dlho, zbytok sezóny som dokonca úplne zabalil. K tréningu som sa vrátil až o tri mesiace, keď som si Opat všetko zrovnal v hlave a dal pred seba ďaľšie výzvy.
Jednou z nich bolo a aj krajšie vychutnaním si príchod na olympijský štadión o Štyri roky v Sydney .......