Tri dni po knokaute opäť v ringu:-)

Pred niečo vyše mesiacom som sa motal po Ríme ako rímsky vojak po boji. Deň po 100vke som chodiť normálne nemohol, ak, tak veľmi pomaly a na vystretých nohách. Keď som ich len trochu pokrčil v kolenách, hmotnosť tela predné stehná neudržali a padal som na zem.
Raz sa mi to podarilo v blízkosti Kolosea, kde som  trochu zakopol o krivú dlažobnú kocku. Hoci som sa snažil zachytiť Ľuba Hrma a Janka Bujňáka, celkom sa mi to nepodaril a pri páde som si narazil pravé koleno. Okoloidúci sa po mne dívali ako na opilca, nakoniec ani sa nečudujem, pohľad na mňa musel naozaj vyzerať..:-)
-„Peťo, už sa od nás ani nepohneš, budeš chodiť pekne s nami“- vtipne, ale  nie  nie bezdôvodne  poznamenal Janko.
-„Janči, vieš čo je najlepšie, aby si zabudol na nejaké bolesti? ...Spôsobiť si inú...Keď sedím v kresle u zubára, štípem sa najviac ako viem do ruky"...snažil som sa odľahčiť môj zosun na tvrdú zem...
Hoci sme to brali s humorom, naozaj som nebol schopný z obrubníka na chodníku sám zísť.....
Keby mi vtedy niekto povedal, že o dva dni budem  klusať a na tretí deň zabehnem 3km pod 10minút, určite by len s úsmevom zavrtel hlavou...Ako povedal Lubo, po ultrabehoch sa nedá plánovať, niekedy trvá regenerácia týždeň, inokedy dva mesiace...
Po mojej prvej 100vke som sa opäť presvedčil, že z najhoršieho sa vie trénovaný organizmus dostať celkom rýchlo. Iné je to v dosahovaní kvalitnejších výkonov, na tie je treba omnoho viac času regenerácie a opätovného tréningu.
Keďže po návrate domov som sa už o dva dni pár kilometrov pokúsil z nohy na nohu  preklusať, tretí som sa šiel na bežeckú ligu Žiliny nielen pozrieť, ako som pôvodne plánoval, ale 3km aspoň voľne prebehnúť. Pri rozkluse som sa cítil celkom v pohode, nad výkonom či umiestnením som však absolútne neuvažoval.
Od štartu sa mi na to, že som pred dvomi dňami nevedel chodiť, bežalo až nečakane dobre a držal sa na 2.- 4.mieste - prvý bežal od začiatku s náskokom Miro Neslušan.
Nakoniec som v sebe nezaprel súťaživosť a posledný kilometer, hoci mi už nohy oťažili, sa snažil aj finišovať. V závere mi sily na zrýchlenie síce chýbali a na druhého Jana Ružbarského som nestačil, 3.miesto za 9:57min. sa mi však pred Dušanom Nemčekom udržať podarilo ...ale aj tak - pred štarom scénar nepredstaviteľný scénar:-)
Ďaľšie dni som podľa počasia a chuti využíval na voľný klus, väčšinou okolo 10km. Nič som neplánoval, beh mi však opäť chutil.
Až natoľko, že o desať dní som sa rozhodol bežať ďalší maratón. Nie s ambíciami výkon či umiestnenia, beh nakoniec nie je len o nich. Jednoducho ma teší už len stretnúť sa s partiou podobne „postihnutých“:-)
V Trenčianskych Tepliciach som si však už  siahol na dušičku trochu viac.
Maratón Perly Karpát je profilom trate veľmi náročný maratón s veľkým prevýšením a prudkými výbehmi aj zbehmi. V tomto roku navyše sychravé mokré a chladné počasie s vetrom, dažďom a snežením, keď miestami sa na ceste vytvárala čľapkanica, podmienky len sťažilo. Už pred štartom bolo jasné, že tohtoročná Perla preverí hlavne morálku všetkých, ktorí boli odhodlaní absolvovať celý maratón. Potvrdil to aj priebeh pretekov, keď som si niečo z morálky spred týždňov nakoniec chtiac nechtiac pripomenul aj ja. Prvá polovica bola ešte celkom v pohode, v druhej som však už 100vku spred dvoch týždňov v nohách pocítil. Na zrýchlenie alebo aspoň na udržanie tempa z prvej časti trate som už nemal, a tak si neohrozene s náskokom víťazstvo vybojoval P. Prešnajder. Mne sa nakoniec podarilo dobehnúť na 2.mieste, keď som sa na 35.km dotiahol na dovtedy výborne bežiaceho R.Galoviča. Po obehnutí a vzdialení sa od neho som sa až v cieli dozvedel, že Rasťo nedobehol a na 37.km vzdal...Tretí nakoniec dobehol J.Hudák z Trenčína.
Keď už som spomenul to neplánovanie po ultrapretekoch, o ďaľšie dva týždne po Perle som si doprial opäť absolútne neplánovane celý maratón, a to na jednom zo Žilinských Hamburgov. ...Neprotestovala nakoniec ani moja pravá ruka, ktorá sa pár dní pred tým presvedčila, že hoci v dobrom úmysle, všetkého veľa škodí a menej je niekedy viac nielen v tréningu, ale aj v robote. A hlavne takej, na ktorú nieje zvyknutá. Na rozdiel od nôh sa veru moje ruky majú ešte veľa čo učiť:-). O tom však niekedy inokedy....

Takže asi taký bol mesiac po mojej prvej bežeckej 100vke, po ktorej som si povedal, že do konca roka už okrem vianočných a silvestrovských behov neplánujem nič....

Výsledky 9.zákl.kola BLŽ

Výsledky Maratónu Perly Karpát

Moje bežecké a chodecké začiatky (8.) ...(1982)

Po majstrovstvách Slovenska v Považskej Bystrici som ešte zoparkrát chodecký štart kvôli bodom na žiackych súťažiach družstiev v atletike skúsil. Stále som však netušil, že sa chôdzi začnem už onedlho venovať ako hlavnej disciplíne.

Keď odišiel tréner Srholec z Kysuckého Nového Mesta do Prahy, krátke obdobie nás trénoval jeho syn Jaro, čoraz viac už však Milan Skokan a Juraj Čuntala.
Športová chôdza si ma „získala“ v lete 1982, keď som v telke sledoval ME v atletike v Aténach preteky chodcov na 20km.

Sedel som prilepený k obrazovke, keď na druhom a treťom mieste dopochodovali z dvojkilometrového okruhu na zaplnený štadión dvaja čechoslováci Jozef Pribilinec a Pavol Blažek.
Ešte v ten podvečer som šiel na štadión a nadšene skúšal chodeckú techniku .
Na jednom z jesenných tréningov ma už tréner Milan Skokan priradil k chodcom Mirovi Kocúrovi, Mirovi Harvanovi a "Žeňovi" Havrančíkovi. Šli sme v úsekoch 6x300m, čo bol zároveň môj prvý rýchly chodecký tréning a hoci som chalanom nestačil, celkom ma to bavilo.
Dobrý pocit z náročného tréningu mi na chvíľu o necelú hodinu pokazil sused z našej bytovky, ktorý sa počas tréningu prechádzal športovým areálom a veselo  už klábosil so svojimi štamgastami   na posede pred bytovkou .
Keď som prechádzal okolo nich domov,  pred všetkými sa mi prihovoril:
-“No Peter, ako som Ťa dnes videl, z teba veru chodec nikdy nebude...“.
Zahanbil som sa,  bezmocný zo seba dostať slovo som len  cítil, ako som očervenel a bol rád, keď som sa vo vchode stratil z ich dohľadu .
Ako som šiel po schodoch,  aj som zapochyboval a zamyslel sa, že možno má sused aj pravdu.

O chvíľu mi však zo steny  detskej izby, kde som mal ponalepované atletické obrázky z časopisov Štart a Stadión , padli do oka práve tie z ME v Atenách , na ktorých boli pri preberaní medailí na stupňoch víťazov strieborný Jožo Pribilinec , zlatý španiel Jose Marin a bronzový Palo Blažek. Vedľa nej záber postavou  veľmi nízkeho Jose Marina tesne pred cieľovou čiarou s rukami  nad hlavou.
Zadíval som sa na tú fotku a trochu zasníval…
-„Zažiť raz niečo podobné, vojsť na štadión plný divákov…To musí byť pocit..."
Spomenul som si ešte na susedove slová a kdesi vo svojom vnútri si povedal, že snáď mu niekedy raz  ukážem že nemal pravdu....
Nikdy doteraz som mu túto príhodu z detstva nepripomenul, som  rád, že ešte žije, hoci mu tiež zopár krížikov pribudlo:-)... Býva stále v bytovke, kde moji rodičia a vždy, keď sa stretneme, sa  mi nezabudne pochváliť, že o mne kdesi čítal či videl v televízii...A že sleduje moje úspechy
Z toho mám určite lepší pocit, ako mu pripomínať, že sa niekedy dávno  možno trochu  mýlil...
....pokračovanie....

Moje bežecké a chodecké začiatky (1.-12.) .................Súčasnosť .......

23.štart v Taliansku, prvý bežecký. (II.)

Nielen o tom, aké rozdielne dokážu byť dve polovice, alebo čo mala spoločné moja prvá bežecká 100vka s prvou chodeckou, ale aj o tom, prečo ma čím ďalej viac láka ultrabeh, je pokračovanie mojich "zážitkov" z priebehu pretekov na SP a ME na 100km
13:00hod. – po troch hodinách od štartu som sa pomaly blížil k polovici, čo považujem za veľmi dôležitý psychologický moment. Nie raz som sa v minulosti na chodeckých 100vkách práve na 50. km, keď som sa cítil v pohode, nechal strhnúť eufóriou a atmosférou divákov pri trati myšlienkou, že polovicu mám za sebou a teraz to už pôjde „len z kopca“. Akosi som si v tom okamihu neuvedomoval, že tá polovica je ešte 50km a tak som začal „pretekať“. Parkrát som na to o 15-20km doplatil....
Presne na takéto momenty, z ktorých som sa už poučil a chcel sa im vyhnúť, som som si spomenul, keď som prebehol 50.tym km za 3:16:31hod.
-„Celkom slušné“, povedal som si nahlas, spomenúc si na nedávny Deň Supervytrvalca v Žiline, kde som bol len o pár sekund rýchlejší. Tam som však bol prebehnutím 50km v cieli.
S odhodlaním a chuťou som pokračoval k občertvovačke, na ktorej bol náš „servismen“ Marián Michalík. Na otázku, či som v pohode, som odpovedal, že zatial celkom áno, len trochu cítim stehná a začalo ma mierne pobolievať pravé trieslo.....Nepovažoval som to však za nič dramatické, čo by mohlo nejako dramaticky negatívne ovplyvniť môj výkon. Podal mi fľašu s nápojom, energetický gél a pokračoval som do ďaľšieho 14km okruhu.
14:00hod – na ultra pretekoch ma okrem iného fascinuje, ako sa v jednotlivých úsekoch trate podľa aktuálnych pocitov prelievajú myšlienky na stupnici od 1-10 smerom hore a späť.
Tie moje pred necelou polhodinou, kedy som rozmýšľal nad výkonom pod 6:50hod., o čase nad 7hodín som ani neuvažoval, sa v priebehu niekoľkých minút zmenili na myšlienky, či budem vôbec schopný dobehnúť do cieľa.
Prebehol som 60.tym kilometrom a mňa bolelo pravé trieslo tak, že som nemohol zdvihnúť nohu. Chtiac nechtiac som si spomenul na svoju prvú chodeckú 100vku v roku 1998, kedy som práve na 60.km prežíval podobné momenty.Tiež som sa na 50.km usmieval, na 60.tom som sedel na obrubníku v bolestiach rozhodnutý skončiť.
O tom, čo ma pred 10timi rokmi zmotivovalo zabojovať, viac tu, o tom, čo to bolo teraz, rozhodlo práve tých 10rokov odvtedy.....A skúsenosti....
14:20hod – k občerstvovačke pred 65.tym km, na ktorej bol opäť Marián, som sa sunul krívajúc a ťahajúc pravú nohu pri zemi. Bolesť pravého triesla bola čoraz väčšia, hľadal som spôsob pohybu, pri ktorom by to bolo čo najviac znesiteľné. Zúfalo som Mariánovi povedal, že ma trieslo veľmi bolí a neviem, čo bude ďalej.
Snáď najlepšie, čo mohol Marián urobiť, bolo, že sa ma nesnažil prehovárať, aby som pokračoval a bojoval. Povedal mi len, aby som prešiel do kroku a chvíľu si oddýchol. Čo bude, uvidíme, ak sa nebude dať, nech skončím....
Opäť som si od neho zobral fľašu s pitím, gél, a zo stola o pár metrov ďalej schmatol zopár kuskov banánov, ktoré som natlačil do seba. Ešte asi 50m som pokračoval krokom, a keď som dopil fľašu, opäť som sa opatrne pokúsil rozbehnúť.
15:10hod – po skoro ďaľšej hodine som sa dostal do poslednej štvrtiny, teda na 75.km. To ma už nebolelo len trieslo a stehná, ale ozývala sa aj únava, ktorá po vyše piatich hodinách príde bez ohľadu na to, či je to beh, športová chôdza, cyklistika alebo obyčajná turistika. Všetko je v takýchto momentoch o hlave a schopnosti vedieť prekonávať únavu, v ultra pretekoch nie raz spojenú s bolesťou.
Psychicky najťažšie na 100vke sú práve okamihy okolo 70-75km, keď už je toho v nohách dosť, na druhej strane do cieľa ešte veľmi ďaleko. Pozitívne myšlienky v hlave sa miešajú s negatívnymi, pri prichádzajúcich krízach si človek začína klásť otázky, či mu toto všetko stojí za to, či musel tak ďaleko cestovať kôli trápeniu sa, či nemohol radšej ostať doma ležať v obývačke a pri vínečku pozerať telku...A či...a tak ďalej......Úspešnejší býva vždy ten, u koho sú pozitívne myšlienky silnejšie ako tie negatívne.
15:35hod. – blížim sa na 80.ty km , pred sebou pozorujem slovenský dres Ľuba Hrma, ktorý má o celý okruh menej. Kráča, hlavu ma sklonenú, vidím, že sa tiež trápi.
-„Neviem Peťo, čo mi je, absolútne sa nemôžem rozbehnúť“ -,počujem, keď ho „obieham“.
-„Ja som tiež v prdeli, bolí ma trieslo, ešte to je pekný kus........Janči je na tom ako?“ - spomenul som si na Janka Bujňáka a na to, že ja sa síce trápim ,každý meter sa mi zdá nekonečno, ale na rozdiel od chalanov mám do cieľa momentálne o 14km menej. Oni si „krásy okruhu“ užijú ešte zďaleka viac....Ak budú chcieť...:-)
-„Za chvíľu ho dobehneš, je kúsok predo mnou“ – a ako to vyslovil, prešiel som rezignovane do kroku aj ja..
-„Tak to teda neviem, suniem sa ako lemra a trpím ako kôň. Som naozaj hotový“,-hovorím skôr preto, aby som si uľavil. Okolo seba totiž vidím, že nie som sám, čo sa trápi. Po necelých šiestich hodinách ma toho už asi každý dosť.
Po pár metroch krokom som sa však opäť rozbehol. Ešte raz som sa obzrel za Ľubom, povzbudil ho a pokračoval v boji s poslednou pätinou trate. Výsledný čas ani umiestnenie ma už vôbec nezaujimali, hoci som vedel, že som stále okolo 12.miesta. Bolo mi to však jedno, mojim cieľom bolo už len šťastne dobehnúť do cieľa. Nielen kôli sebe. S Ľubom a Jančim sme tvorili družstvo, o ktoré sa vzorne staral Marián. Ak nič iné, už len to mi dodávalo silu, aby som zabojoval. Jančiho som dobehol asi o tri kilometre, vzájomne sme sa povzbudili a pokračovali svojim tempom ďalej.O pár metrov ďalej o celý okruh obieham bývalú chodkyňu - Lotyšku Anitu Liepins, s ktorou som sa po minulé roky, ako aj s jej manželom Modrisom, stretával nielen na chodeckých 100vkách v Scanzorosciate, ale aj na vrcholných svetových chodeckých podujatiach či OH. Obom sa v Scanzorosciate podarilo zvíťaziť. Ani by som Anitu nepostrehol, mal som čo robiť sám so sebou, len som počul jej povzbudenie -" Peťo, idi, idi, Ty maladec"...
16:00hod – na občerstvovačke v predposlednom kole som popri Mariánovi opäť prešiel na chvíľu do kroku, aby si trieslo trochu oddýchlo. Zistil som, že to trochu pomáha a ďaľších niekoľko kilometrov je bolesť triesla znesiteľnejšia. Energetický gél som už odmietol, vedel som, že posledných 15km bude už len o morálke....Do rúk som si nabral kusy banánov, postupne som ich zjedol. Chvíľami, aby som zas odbremenil pravé trieslo, som skúsil zaradiť chodeckú techniku. Spomenul som si, že keď som mal pred tromi tromi rokmi v zime pri behaní problémy s trieslami, tak som práve takto trénoval.Teraz som však nemusel dávať na rozdiel od chodeckých pretekov dôraz na správnu techniku a na to, aby som podľa pravidiel dopínal kolená. Červených terčíkov som sa báť nemusel...Jednoducho - „Bež, ako môžeš, ak nemôžeš bežať, kráčaj čo najrýchlejšie“. Športová chôdza v opačnom garde takéto privilégium nepripúšťa...:-)
16:30hod- posledných 10km do cieľa je na ceste značený každý kilometer. Dovtedy som ich nevnímal, teraz som na každý jeden z nich túžobne čakal. Uvedomujem si, že každým úsekom okruhu bežím posledný krát, na rozdiel od Ľuba či Jančiho. Spomenul som si na slová Ľuba Hrma deň pred tým na izbe, keď sme sa o ultratratiach rozprávali.
-„ Vzdať je najjednoduchšie“ - aké jednoduche, aké pravdivé....Po vzdaní už totiž nieje nič.....Ak, tak len neskôr vlastne výčitky svedomia–„Musel som to fakt zabaliť? Naozaj sa už nedalo pokračovať?“.Pravdou je - najľahšie je vzdať a povedať –„naozaj sa nedalo, nemalo to význam“. Kde sa však nachádza tá hranica, kedy sa už „naozaj nedalo, a kedy to naozaj nemá význam, je podľa môjho názoru, pokiaľ ide len o fyzickú indispozíciu, u každého v hlave. U mňa je význam nevzdať sa hoci výkonom či umiestnením v „stratených pretekoch“ už len v tom, že ma to morálne posilní ďalej.
17:00hod – na dlhej rovinke pred poslednou občerstvovačkou, kde stál Marián, cítim, akoby sa mi pod vplyvom blížiaceho konca chvíľami vracala opäť energia a cítim aj celkom svižný krok. Našiel som si dobrý spôsob behu, ako trochu šetriť trieslo a celkom držať svižné tempo. Skoro vôbec som nedvíhal kolená, dával som kratučké, ale celkom rýchle kroky. Nieje to síce pohľad pre učebnice bežeckej techniky, ale zistil som, že v závere ultrabehu je veľmi účinný. Až natoľko, že opäť obieham niekoľkých bežcov, dokonca aj Japonca, s ktorým som si od 45km asi 5krát vymenil poradie. Raz to išlo chvílu lepšie jemu, chvíľu zasa mne.
Na občerstvovačke ma Marián povzbudil, v najhoršom nech už len dokráčam...Zas najlepšie čo mohol urobiť...Darmo, niečo tiež pri ulrabehoch zažil, a omnoho dlhších....
-„Nebudem ja veru kráčať, v závere sa má predsa finišovať nie?.. – pomyslel som si, nahlas som to však nevyslovil, vedel som totiž, že pocity sa dokážu v tejto fáze pretekov meniť v priebehu niekoľko sto metrov. Nahltal som sa znovu banánov a pustil sa do posledných 5km. O ďalší kilometer som zas bol nútený zopár metrov kráčať...Aj kráčanim som však predstihol českého reprezentanta Davida Vydru, ktorý mal takisto ako ja na na bežeckej 100vke premiéru. Len sa ma spýtal, či už idem do cieľa, jeho čakal ešte celý 14km okruh. S Davidom sa poznám od roku 2003 zo sústredenia na Štrbskom plese, keď som sa pripravoval na svoje posledné MS v atletike v Paríži, kde som štartoval na chodeckej 50tke. David vtedy trénoval na triatlonového Ironmana na Havaji. Odvtedy sme sa nevideli, teraz sme sa takto po piatich rokoch stretli na bežeckej 100vke v Taliansku :-)
17:10hod – pribiehal som k miestu na okruhu, kde sa zbieha do mesta a potom už len na námestie do cieľa. Začalo sa stmievať, popri ceste sa postupne rozsvietili tanieriky s voskom, ktoré som si všimol popri celej trati na okruhu už na obed. Nešlo mi vtedy do hlavy, na čo tam sú, myslel som, že je to súčasťou nejakej púte. Veď sme v Taliansku, neďaleko Ríma,Vatikánu.....Teraz mi došlo, na čo tie tanieriky so sviečkami boli pripravené.
Z okruhu do mesta vbieham opäť celkom svižne, teda aspoň mne sa to svižné zdalo. Avšak až dovtedy, kým sa cezo mňa „neprehnal“ nemecký bežec Helmut Dehaut. Teraz už viem, že aj on má posledné 2km do cieľa, dovtedy na okruhu v tom prehľad nebol. Tam obiehal miestami každý každého, všetko záležalo od momentálnych pocitov a prežívania kríz.
17:15hod – v prvom momente, keď ma Helmut obiehal, mi to už bolo jedno, tešil som sa len na cieľ , jedno , či pred ním, alebo za ním. Obdivoval som len, s akou ľahkosťou v kroku cezo mňa „preletel“. Keď bol asi 60m predomnou, zistil som, že viac sa mi nevzďaľuje.
-„Čo takto ešte zabojovať, veď záver sa má finišovať, nie?“ – spomenul som si, čo mi hlavou prebehlo pred pár kilometrami. V momente som sa rozhodol, že to ešte predsa len skúsim, veď za pár minút je po všetkom. Navyše cítim, že nejaké sily ešte mám.

Zavrel som oči a v miernom klesaní som opäť zabral. Videl som, že sa k nemu približujem, vedel som však, že posledný kilometer a hlavne posledných 600m je do prudkého kopca. Dotiahol som sa na neho asi na 20m a rozmýšľal som, či sa mám pokúsiť obehnúť ho teraz alebo počkať a prekvapiť ho až 100m pred cieľom.
17:18hod - čoraz viac ľudí pri trati mi akoby opäť vlievalo energiu, cítil som, ale moc nevnímal, ako mi pri jednom kroku na krivú dlažobnú kocku praskol odtlak na prste pravej nohy a maratónku mi zalialo krvou. V tom okamihu som sa rozhodol netaktizovať, v bolesti som opäť privrel oči, zaťal zuby a v pretekovej eufórii som nasadil „šprintérsku“ rovinku. Cez Helmuta som sa prehnal, po asi 50tich metroch som sa obzrel a zbadal, že už nemal síl zareagovať. Posledné metre na námestí som sa snažil si vychutnať a ďakovným gestom som pozdravil vďačných divákov.
17:21hod - za cieľovou čiarou, ako som sa chcel trochu skrčiť, som zrazu zacítil niečo, čo som doteraz nikdy nepoznal. Nohy ma v stoji udržať nevedeli. Najprv som si za pomoci Mariána sadol, ale keď som začal dostávať aj kŕče do prstov na nohách, tak som si ľahol. Organizátori ma obložili teplovzdušnym igelitom, snažil som sa ich ubezpečiť, že som v poriadku a že za chvíľku to bude ok. Marián mi pomohol sa pomaly zdvihnúť a odkráčať na lavičku.Tam som si pár minút posedel, kým som bol schopný sa obliecť. Samozrejme s pomocou Mariána. Spýtal som sa na chalanov, ako sú na tom...
-„Bežia už spolu, počítam, že ešte také dve hodiny budú na trati, hlavne Ľubo sa trápi“.
17:52hod - ako som sa trochu „povzviechal“ a pomaly kráčal popri cieli k nášmu autu, videl som dobiehať najlepšieho z českých reprezentantov Daniela Orálka, ktorého len pár metrov pred cieľom ešte prekvapil a predbehol nór Gjermund Sorstad.

S Danom sme si neskôr dojmy z trate vymenili. Podobne ako ja sa sa tiež v druhej polovici poriadne vytrápil a hoci v medzičase na maratón bol za mnou len niečo cez 3 minúty, v cieli to bolo vyše polhodiny. Priznal som, že v posledných desiatich kilometroch som očakával, kedy pôjde cezo mňa a bol som prekvapený, že pri mojom "úžasnom" :-) tempe ho za sebou nevidím. Dan chcel tiež ako ja pôvodne bežať pod 7hodín, nakoniec bol rád, že bežal pod osem. Ale nevzdal, to sa na každom ultrabehu cení.

Ako Dan dobehol,nasadol som do auta a šli sme s Mariánom pozrieť chalanov na okruh a aspoň morálne ich podporiť. Bola už tma, pekný bol pohľad na sviečkami po oboch krajoch vysvietenú cestu. Každú chvíľku sa k nám z dlhej rovinky k občerstvovačke približovali bežci so svetielkom na čele, ktoré každý dostal , keď vbiehal za tmy do ďaľšieho okruhu. Dočkali sme sa aj Ľuba s Jančim, bežali spolu.
-„Vidíš, mohol si bežať s nami trochu pomalšie, dostal by si aj Ty takúto čelenku s baterečkou“. – nestratil Ľubo zmysel pre humor, hoci ako neskôr priznal, mal aj také stavy, keď úplne stratil pojem o čase a myslel si, že je na trati aspoň 12hodín...
...Nakoniec, stále by to bola len polovica z 24hodinovky, v ktorej Ľubo získal svoje najväčšie úspechy. V nej dosiahol okrem titulu majstra Europy aj niekoľko medailí z majstrovstiev sveta. O tom, aké stavy práve na 24hodinovkách nie raz zažil , som si naozaj rád vypočul.

Chalani nakoniec dobehli spolu niečo cez dve hodiny za mnou, a hoci Ľubo priznal, že dnes zabehol svoj najpomalší čas na 100vke, oboch som obdivoval. Tak ako aj každého, kto dobiehal neskôr. Pri takomto pohľade som pochopil, že ultrabeh nieje vždy len o výkonoch.

Som veľmi rád, že som na svojej prvej bežeckej 100vke bol práve s takouto partiou. Navyše, zobrať si niečo zo skúseností z ultrabehu od niekoho, ako je Ľubo Hrmo, či Marián Michalík, môže byť pre mna, ak sa rozhodnem niekedy pre niečo dlhšie ako 100km, len užitočné.

Okrem iných skúseností z mojej prvej ultraakcie ma však najviac zaujala veta, ktorú Ľubo vyslovil večer pred štartom:
– „Vzdať je to najľahšie“. Inými slovami podobné ako moje dlhoročné motto - "prehráva ten, kto sa vzdáva".
Možno práve preto ma ultrabeh čím ďalej viac fascinuje. Je totiž nielen o nabehaní množstva kilometrov v tréningu či talente, ale aj o rozmýšľaní a schopnosti improvizovať. Navyše, pomáha poznávať samého seba či naučí bojovať so zdanlivo na prvý pohľad neprekonateľnými prekážkami....A s takými sa v bežnom živote stretáva v súčasnosti človek dosť často.....

Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........ + foto

23.štart v Taliansku, prvý bežecký...(I.)

Taliansko je krajina, kde som počas svojej športovej kariéry absolvoval najviac zahraničných štartov a kde sa mi zvyklo celkom dariť. Doteraz to boli všetko chodecké preteky, tie prvé v júni 1990 na 25km so štartom v Ríme spod Kolosea a cieľom v pápežovom víkendovom sídle Castelgandolfo. Skončil som vtedy na treťom mieste.
V ďaších rokoch som v Taliansku pravidelne štartoval na prestížnom svetovom chodeckom mítingu v Sesto San Giovani, prvýkrát v roku 1994 na 30km, v tom istom roku sa mi darilo aj na predpremiére chodeckého EP - medzištátnom desaťstretnutí v Livorne, kde som si vytvoril doteraz platný osobný rekord v chôdzi na 35km – 2:35:37hod. a skončil ôsmy.
V Sesto San Giovani sa mi najviac darilo o dva roky neskôr pred OH v Atlante, keď som bol štvrtý, opäť v osobnom rekorde na 30km - 2:13:48hod.
Posledný krát som v Sesto San Giovani štartoval v roku 2001, o rok neskôr som opäť v Taliansku – tentokrát v Turíne zaznamenal svoj najväčší osobný športový úspech - 8.miesto na SP v chôdzi na 50km.
O dva týždne som sa do Talianska opäť vrátil, aby som si na svojej piatej chodeckej 100vke v Scanzorosciate vybojoval 3.miesto a vytvoril opäť osobný rekord 9:02:00hod., ktorý je doteraz platným slovenským rekordom.
Poslednú svoju chodeckú 100vku som absolvoval pred dvomi rokmi, vlani som v Scanzorosciate prvý krát od roku 1998 chýbal.

Chodeckú kariéru som akoby symbolicky ukončill vlani kde inde ako v Taliansku - v Riccione na veteránskych MS v atletike, kde som získal v kategórii M35 kompletnú sadu medailí – bronz na 5km, striebro na 10km a na záver titul majstra sveta na 20km....
......Všetko ma však svoj koniec.......

......Tak isto, ako má však všetko aj svoj začiatok......
Už dávnejšie ma totiž lákalo po chodeckých 100vkách skúsiť aj bežeckú.
Veril som, že pokiaľ budem zdravý, je len otázkou času, kedy sa na ňu odhodlám.

Skvelá príležitosť sa mi ponúkla v tomto roku v sobotu 8.11. na SP a zároveň ME v Tuscanii-Targuinii, regióne Lazio neďaleko Ríma, ktoré som si už na začiatku roka dal ako jeden z hlavných cieľov roka. Netušil som síce vtedy, že hneď na jar sa „vďaka“ zraneniu na maratóne v Bratislave budú moje myšlienky uberať iným smerom, ale ako som napísal v jednom z mojich príspevkov, z odstupom času sa naozaj ukázalo, že - „asi to takto všetko malo byť“. Jeseň ma zastihla naozaj v správnej pohode.
Na svoju premiérovú bežeckú 100vku som sa tešil ako malé dieťa na novú hračku. Vedel som, že ma na nej podobne ako pri chodeckých čakajú aj ťažké chvíle, nevedel som len, kedy....
Aká teda bola moja prvá bežecká stovka?
Keby som to mal vyjadriť dvomi slovami, tak – pekná a náročná....Zaslúži si však slov trochu viac, takže:

9:30hod. – pol hodiny pred štartom – počas rozcvičky v priestore štartu si dávam do usporiadateľskeho auta vo vreci SVK označené fľaše s vlastným nápojom, na ktorých je moje číslo 119 a príslušný kilometer občerstovacej stanice. Už vyzlečení v dresoch sme si s Jankom Bujňákom a Ľubom Hrmom stihli urobiť spoločné predštartové foto.

9:45hod - posledné chvíle pred štartom, kedy je ešte možné si odskočiť odľahčiť sa. Pri preskakovaní zábradlia smerom do zóny štartu cítim, ako mi z hlavy spadli okuliare. Zohnem sa pre ne a zisťujem, že sú zlomené. Moc času zohnať druhé nieje, pýtam sa ešte pre istotu našich chalanov – Ľuba Hrma a Jančiho Bujňáka, či náhodou nejaké nemajú. Neostalo mi iné, ako buď bežať bez nich, alebo sa pokúsiť o malý zázrak a pokusiť sa ich nejako zlepiť. Vbehol som teda na poštu na druhej strane námestia a pri okienku som peknú mladú slečnu poprosil, či nemá nejaké lepidlo alebo lepiacu pásku. Priesvitnou páskou sa mi rám zo sklom podarilo spojiť , aby to ako tak držalo.
Vybehol som rýchlo z pošty a cez dav divákov som sa predral k priestoru, ktorý bol určený na zoraďovanie na štartovú čiaru.
Postavil som sa do druhej rady a netrpezlivo čakal na odratávanie poslednej minúty do štartu.

10:00hod. – po štartovom výstrele a za mohutného talianskeho temperamentného povzbudzovania sa masa viac ako 300bežcov rozbehla smerom cez centrum starobylého mestečka Tuscania, kde sme absolvovali malý okruh po kockovej dlažbe. Vnímal som divákov okolo trate, zároveň si všímal a dával pozor, aby som sa na nerovnej ceste nepotkol a nespadol.

10:05hod – vybiehame z centra na výpadovku z mesta, odkiaľ na nás čakalo 37km na okruh dlhý 14,2km, ktorým každý, kto chcel dobehnúť do cieľa, musel absolovovať 4 krát.

10:20hod – občerstvovačku na piatom kilometri si moc nevšímam, svoj nápoj som si dal až na 15ty. Stihol som však zaregistrovať, že nájsť si a zobrať zo stola svoj nápoj bez toho, aby som tam mal niekoho, kto by mi ho podal, nebude až také jednoduché. Stolov na počet 50tich krajín je málo a hoci sú tabuľky s názvami jednotlivých výprav zoradené podľa abecedy, sú veľmi husto. Hľadať svoju fľašu v tempe 4min/km považujem v tej chvíli za hľadanie ihly v kope sena.

10:40hod. – na 10.km bežím v čelnej skupine asi 20bežcov,v ktorej sú všetci favoriti. Cítim sa veľmi dobre, tempo sa mi zdá pohodové.Viem však, že to je vlastne len začiatok a momenálne pocity ešte nič neznamenajú. Snažím sa ich však sledovať, zároveň verím, že takéto budú čo najdlhšie.

Zo skupinky sa z ničoho nič odtrhne Japonec, ktorý mi pripomína jazdca na Tour de France, ktorý sa pustí do sólo úniku. Buď je taký dobrý a verí si, alebo nevie čo je 100km , myslím si. Aj mňa napadla myšlienka, že by nebol problém bežať rýchlejšie, ale čo potom neskôr...
Nakoniec, uzavrel som myšlienku tým, že prečo nebežia rýchlejšie borci, ktorí to vedia možno oveľa rýchlejšie...

11:00hod – na 15.km mám prvýkrát svoje občerstvenie, podáva mi ho Marián Michalík, ktorý sa od štartu presunul našim autom. Stihol som mu povedať, že sa mi beží v pohode, akurát že fľašu zo stola na ďalšej občerstvovačke na 20.km si stihnem sám asi ťažko zobrať. Všetci zo špičky majú na každej občerstvovačke svoj servis, ktorý im fľaše podáva do rúk. Marián mi odpovedal, že sa bude snažiť sa na ďaľšiu občerstvovačku autom dostať.

11:20hod – 20.tym kilometrom sme prebehli v medzičase 1:17:57hod. teda omnoho rýhlejšie, ako som mal pôvodne v úmysle. Bol som v kľude, strážil som si svoje pocity a cítil som, že bežím stále zadržane. Krajina, ktorou sme bežali, bola veľmi pekná, akurát som si uvedomil, že od štartu sme vlastne ešte vôbec nebežali po rovine. Buď tiahlo do kopca, alebo tiahlo z kopca. Fľašu s mojim nápojom mi na občerstvovačke Marián v pohode podal a pripomenul, že najbližšie so mnou bude až na 33.km, keď sa napojíme na okruh. Zobral som si teda fľašu so sebou a pomaly z nej popíjal , kým nebola prázdna.Potom som ju odhodil.

11:40hod – tesne za štvrtinou trate (25km-1:36:50hod) bol prudký asi 600m zbeh dole z kopca, kde som začal cítiť, že sa začína pretekať. V duchu som si povedal, že je to akosi skoro. Dovtedy, hoci do kopca nebehám moc rád a ani to veľmi neviem, som bol milo prekvapený, že mi to vôbec nerobí problém. V skupinke som sa totiž díval radšej na chrbát niekoho z bežcov predomnou , takže to, že bežíme do kopca, som ani nevnímal. Dôležité pre mňa bolo,že som cítil v nohách silu. V tomto zbehu sa na chvíľku skupinka roztrhla, po ďaľších asi 500m sa však znovu stmelila.

12:00hod – v čase obeda sme sa ocitli na 30.km (1:56:23hod) a konečne na kúsku roviny. Skupina sa scvrkla na 13 bežcov, v korej som sa mi stále bežalo fajn. Vnímal som medzičas, o ktorom by som pred štartom nemal odvahu ani hovoriť, všímal som si však aj svoje pocity. Porovnával som ich z predchádzajúcimi chodeckými 100vkami a veril , že je všetko v najlepšom poriadku. Len tak zo žartu som si ešte povedal, že aj keby náhodou prišli neskôr nejaké problémy, pri behu sa budem predsa len trápiť kratšie ako pri chodeckej 100vke....Ani som sa nenazdal, zbadal som na odbočke na okruh občerstvovačku na 33.km, kde ma už čakal Marián. Podal mi fľašu a prvýkrát energetický gél, stihol pripomenúť ešte, že už bude stať len tam – teda každých 14,2km.

12:30hod. – pred 40.tym kilometrom som prvýkrát zacítil následky zo zbehov z kopcov a to miernou svalovicou na predné stehná. Spomenul som si na Neslušské vrchy, keď sa peši vraciame z rodinnej chalupy. Tiež mám podobné pocity večer.To ma však nečaká ešte skoro 60km behu. Prvykrát mám potrebu si odskočiť vyprázdniť trochu mechúr. Považujem to za vhodný okamih, lebo skupina, v ktorej som sa dovtedy cítil v pohode, sa opäť začína trhať a ja cítim, že pokračovať v nasadenom tempe naďalej by už bolo pre mňa nasilu.

12:45hod – okruh je konečne celkom na rovine, akurát jeden výbeh na most a zbeh z neho. Bežím sám asi 60m za skupinkou a pred sebou vidím veľkú tabuľu s nápisom 42195m. Spomenul som si na Liptovský maratón, ktorý sa bežal presne v ten istý deň, tiež so štartom o 10:00hod. Pozrel som sa po krajine a veľmi mi aj Liptov pripomínala. Métou maratónu som prebehol v čase 2:44:24hod a len tak ma napadla myšlienka, na aké umiestnenie by takýto výkon na maratóne, na ktorom som v rokoch 2003, 2005 a 2006 vyhral, stačil.
V momente som však takéto myšlienky pustil z hlavy a vrátil sa do reality. Pred sebou ma čakal totiž ešte jeden celý maratón a necelých 16km k tomu......Tie už boli trochu o niečom inom........:-)

....o tom však niekedy nabudúce...

Po desiatich rokoch na ME opäť dvanásty...

V roku 1997 na Svetovom pohári v chôdzi v českých Poděbradoch slovenská chôdza zaznamenala v súťaži družstiev svoj doteraz najväčší úspech.
K striebru družstva SR sa mne podarilo vtedy prispieť 16.tym miestom výkonom 3:51:30h, len 8 sekúnd za osobným rekordom.
O rok neskôr sa mi podarilo vybojovať si účasť na ME v atletike v Budapešti, kde som opäť na chodeckej 50tke za 3:55:37h skončil dvanásty.
O necelé tri mesiace – v novembri som si v Taliansku prvýkrát vyskúšal, ako chutí dvojnásobná trať a svoju prvú chodeckú 100vku som aj šťastne dokončil.

...Prečo som si spomenul akurát na tieto zdanlivo nesúvisiace podujatia?
Ubehlo presne desať rokov, a ja som si opäť v novembri a práve v Taliansku na svojej prvej, tentokrát bežeckej 100vke umiestnenia z týchto mojich účasti na vrcholných podujatiach nečakane pripomenul....
V mestečkách neďaleko Ríma, so štartom v Tuscanii, a cieľom v Tarquinii sa totiž konali v behu na 100km zároveň Svetový pohár aj Majstrovstvá Európy....
...a práve v hodnotení SP som zhodou okolností skončil opäť šestnásty, na ME dvanásty.
Keď už teda dve (umiestnenia) v jednom (štarte), tak aspoň na dvojnásobnej trati, nie?...:-)

A aby to pripomínanie si nebolo len o umiestneniach, pripomenul som si pre istotu aj pocity z prvej chodeckej 100vky.Tie som na 60.km prežíval podobné, tiež som zopár desiatok metrov musel kráčať. Na rozdiel od tej chodeckej som sa však nemusel obávať červených terčíkov od rozhodcov za nedopínanie kolien:-)...
O tom, či a nakoľko splnila očakávanie moja prvá bežecká 100vka, ale aj o „zážitkoch“ z nej (a hlavne po nej:-) niekedy inokedy.
..
Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........+ foto
..

Moje bežecké a chodecké začiatky (7)

Atletika a hlavne beh si ma postupne získal tak, že keď mi Števo Slezák povedal, že už berú na futbal, ani som neuvažoval, že behať prestanem a odídem z atletického oddielu.

Kým pre Števa sa teda bežecká kariéra skončila a ďalej šiel po stopách svojho otca, ktorý v tom čase hral za Kysucké Nové Mesto, ja som chcel byť čím ďalej viac dobrým bežcom - ako Sebastian Coe či Mirus Jifter...
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.

Často sme mávali kontrolné preteky, ktorých výsledky tréner Srholec vždy na konci roka spracoval v oddielových tabuľkách…

Na atletiku som nahovoril viacerých chalanov z ulice, medzi nimi aj kamaráta z vedľajšej bytovky Mira Kocúra. Strávili sme spolu celé detstvo a veľa toho aj navyvádzali, z čoho mali radosť:-) hlavne všetci susedia.

Žili sme však predovšetkým športom, na sídlisku sme vymýšľali dokonca aj atletické súťaže, napr. na skok do výšky sme z drevených latiek zatlčených do zeme urobili stojany, od 60 cm výšky po centimetri popritĺkali klince na ktoré sme povesili laťku :-) ako doskočisko nám služila kopa sena. Skúšali sme skákať obkročmo - stredlom ako Jaščenko, najčastejšie sme však skákali nožničkami. Keď sme mali veľa sena, tak aj na flop, teda chrbtom k laťke sme našli odvahu. Ešte dnes mám pred očami víťazný skok Gerda Wessiga z NDR na OH v Moskve, ako flopom prekonal o centimeter práve Jaščenkov svetový rekord na 236 cm.
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....

Otec mi žiacku nekontroloval, mama, čo sa týka klavíra, mi vždy podpísala všetko, čo som jej nastrčil. Keď som mal cvičiť na klavír a otec nebol doma, hral som pred ňou dokola to isté, čo som vedel. Využíval som, že nemá prehľad, sluch však mala dobrý - všetko sa jej páčilo:-).

Otec so mnou cvičil raz, na to nezabudnem. Bolo to skoro celú noc a to vtedy, keď sa dozvedel, že robím opravné skúšky, ktoré som mal druhý deň. Tajil som to do poslednej chvíle, žiacku knižku som nenápadne hodil za klavír....Avšak našla sa....
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.

Stále som sa však videl v budúcnosti hlavne ako Sebastian Coe, o chôdzi som ani neuvažoval. Veď so siedmym miestom som sa po pretekoch na izbe v ubytovni pri oboch medailistov som sa pred dievčatami hanbil...

Miro Harvan bol s titulom majststra Slovenska pred nimi hviezdou, nakoniec, ako mi aj o pár rokov povedal tréner Juraj Benčík pri neviem akej príležitosti – „Peťo, len víťaz ženám srdcia láme“

Pokračovanie...
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)
Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Moje bežecké a chodecké začiatky(5)

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)
Súčasnosť

Po deviatich 100vkách pred prvou - bežeckou

Ako ten čas letí. Ani sa to nezdá, už je to desať rokov, čom som 15.11.1998 štartoval v Talianskom Scanzorosciate, mestečku na predmestí Bergama na svojej prvej chodeckej 100vke – Gara de Internationale di marcia 100km.
Pred dvomi rokmi v októbri 2006 som v Scanzorosciate úspešne dokráčal svoju poslednú – deviatu.
Zhodou okolností v stredu cestujem do Talianska na 100vku opäť, tentokrát však na svoju prvú bežeckú. A aby to nebola len tak hocijaká, zvolil som si hneď podujatie najvyššieho rangu - IAU 100 km World Cup and IAU 100 km European Championships, ktoré sa konajú v sobotu 8.11.2008 neďaleko Ríma v mestách Tuscania -Targquinia
Pred desiatimi rokmi som nevedel, čo ma na chodeckej 100vke čaká, pôvodne som chcel po sezóne vyskúšať len niečo nové a možno aj otestovať svoje vôľové vlastnosti či mentálnu silu, lebo o nich to, ako som sa neskôr presvedčil, veľakrát je. Som rád, že som sa v nich vtedy nesklamal.
Takisto neviem, čo ma čaká v Taliansku teraz. Viem len, že na rozdiel od chodeckého rovinatého 5km okruhu v Scanzorosciate ma teraz čaká členitá náročná trať so stúpaniami a klesaniami. Najprv z mesta Tuscania 37km do Targquinie, v ňom štyri 14km dlhé okruhy a záverečné 7km stúpanie do cieľa....Uf, na tie som naozaj zvedavý.
Verím však, že okrem toho, že som o desať rokov starší ako pri prvej chodeckej 100vke, nazbieral som neskôr na ďaľších ôsmich natoľko skúsenosti, aby mi pomohli v rozhodovaní, ako sa zachovať v rôznych, hlavne krízových situáciach. Väčším či menším som sa nikdy stopercentne nevyhol a počítam, že môžu prísť aj v sobotu.
Napriek tomu sa na svoju premiérovu bežeckú 100vku teším tak, ako som sa vždy tešil do Scanzorosciate na chodeckú.
Myslím, že pripravený som fyzicky aj psychicky dobre, a hoci viem, že stať sa môže všeličo, som odhodlaný podať čo najlepší výkon v súťaži jednotlivcov a v každom prípade, ak by mi to aj nešlo podľa mojich predstáv, zabojovať v súťaži družstiev.V ňom budem stať na štarte spolu s J. Bujňákom a L. Hrmom.
Verím, že vracať domov sa budeme všetci hlavne zdraví a s pocitom, že sme pre čo najlepší výsledok urobili, čo bolo v ten deň v našich silách. Na aké výkony a umiestnenia to bude stačiť, uvidíme v sobotu večer :-)

Štatistiky mojich všetkých 9 tich chodeckých 100viek

Po štyroch rokoch opäť maratón pod 2:30hod.

Pred štartom 46.ročníka Považského maratónu v Novom Meste nad Váhom, prvýkrát na Slovensku organizovaného maratónu na dráhe, som sa po minulotýždňovom Dni Supervytrvalca v Žiline cítil dobre a celkom sa naň tešil. Predsa len, bežať maratón na tartane, teda 105 a pol kola, bolo niečo nové a výnimočné.

Navyše, núkala sa možnosť prekonať nielen najlepší slovenský výkon J.Gyurkeho z roku 1998 v maratóne na dráhe, ale aj možnosť zlepšiť v medzičasoch oficiálne slovenské rekordy I.Magyara v behu na 25km a 30km z roku 2005. Ich hodnota bola totiž na úrovni tempa, v akom som chcel bežať maratón. Stretol som sa síce s názormi, že po MMM v Košiciach, po ňom o dva týždne 50tke v Žiline a po ďaľšich siedmich dňoch zabehnúť maratón na dráhe pod 2:30h je nereálne, ja som to však videl z iného uhla....

Z akého? Už na MMM som chcel dosiahnúť výkon, ktorý je momentálne v mojích silách. Žiaľ, okolnosti boli proti, preto ma potešilo aspoň 2.miesto na M-SR. Bol som však presvedčený, že som na dno svojich síl nesiahol,a to mi vŕtalo v hlave.... Štart na Dni supervytrvalca a M-SR v behu na 50km v Žiline som zobral ako samozrejmosť, nakoniec, organizuje ho Olympijský klub Žilina, ktorého som čestným členom a AK Žilina, ktorý je organizátorom Bežeckej ligy Žiliny. Navyše na okruhu, kde som ako doma a kde behávam Žilinské Hamburgy a Žilinskú bežeckú ligu. Bol som si však vedomý, že pokiaľ chcem pomýšľať na kvalitný výkon na Považskom maratóne, plytvať silami si dovoliť nemôžem. Tomu som prispôsobil aj taktiku na 50tke v Žiline. Moje presvedčenie a viera, že sa mi môže v Novom Meste nad Váhom podariť dosiahnúť výkon pod 2:30hod, bolo jednoduché.. Ako prvé som si povedal, že keď som vlani po vytrápenej Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:26h) dosiahol o týždeň na maratóne v Bratislave výkon 2:30:37hod., prečo by som nemohol bežať teraz po celkom pohodovej bežeckej 50tke (3:16:06h) pod 2:30hod. Druhý silný argument boli moje vnútorné pocity. Nevedel som síce, ako budú nohy a chrbát, ktoré už ani nevedia, čo je tartan, na monotónne krúženie po pružnom podklade reagovať, tým som sa však dopredu nezaťažoval. Všetky prípadné negatíva som sa snažil nahradiť pozitívnym myslením a presvedčením, že na to mám a všetko ostatné je v hlave. Tu moju som nastavil na to, že ma čakajú vlastne dve bežecké hodinovky v priemere 17km + polhodina navyše:-). Takých som bežal celkom v pohode už viacero, naposledy na škvárových dráhach v Martine a Žiline necelé dva týždne pred MMM. Od štartu pretekov som sa usadil na čele štartového poľa s poliakom Bogdanom Dziubom, s ktorým sme sa po vytvorení mierneho náskoku dohodli, že sa budeme striedať vo vedení každý kilometer a takto, pokiaľ to bude možné, si vzájomne pomôžeme. Bogdanovi som spomenul, že by som rád okrem výkonu pod 2:30hod vytvoril aj slovenské rekordy na 25km a 30km. Keď sme mali za sebou 17150m, zo žartu som Bogdanovi povedal, že jednu hodinovku máme už za sebou... Takto sme vzorne spolupracovali,(polmaraton1:13:53h), kým sme spolu neprebehli métou 25.km v čase o 40sek. rýchlejšom ako bol platný slovenský rekord I. Magyara z roku 2005. Na 27.km som zacítil, že Bogdan vždy, keď bol vpredu, trošku v tempe poľavoval, preto som sa snažil prevziať iniciatívu a udržiavať potrebné tempo, aby mi o pár sekund neušiel druhý rekord, na ktorý som dostal chuť. Na 29.km som si zrátal, aké tempo mi treba udržiavať, aby som podbehol aj hranicu rekordu na 30km a vychádzalo mi, že musím zrýchliť. Zariskoval som teda trochu a vzdialil sa Bogdanovi. Poslednú 200vku som zafinišoval za 38 sekúnd a métou 30km prebehol za 1:45:23 hod.

Bol som zvedavý, aký oficiálny čas mi nadiktujú rozhodcovia a veril, že mi rekord tesne neubzikol. Bol som totiž neviem prečo v domnení, že potrebujem dosiahnúť čas pod 1:45:24. Na moje prekvapenie som sa o dve kolá dozvedel, že som rekord prekonal nie o sekundu, ale o 16sekúnd.

Ako sa vraví –"keď je hlava blbá, nech trpí celé telo". Túto pravdu som pocítil na ďaľších kilometroch. Môj krok stratil na ľahkosti a čím ďalej sa začínali prejavovať pribúdajúce kilometre. Jediným pozitívom môjho trochu nerozvážneho prudkého zrýchlenia bolo odpútanie sa od Bogdana, ktorý nakoniec na 32km vzdal.

Keď som prebiehal 34tym km, na stopkách mi naskočili presne dve hodiny od štartu. Spomenul som si na svoje predštartové "nastavenie hlavy" na dve hodinovky po 17km, otázkou už len bolo, ako si poradím s tou polhodinou navyše:-) Posledných 7km to bol pre mňa už len súboj s časomierou a pribúdajúcou únavou. Tempo cca o 10sekund pomalšie ako dovtedy naznačovalo, že mi hranica 2:30hod unikne o pár sekúnd, jedinou možnosťou bolo zrýchlenie v záverečnom kilometri. Ten som potreboval zvládnuť pod 3:30min.- na začiatku maratónu celkom pohodové tempo....Presne táto myšlienka ma kilometer pred cieľom aj napadla... Našťastie, ale hlavne s vypätím všetkých síl na poslednej 200vke opäť za 38 sekúnd sa mi podarilo ten kilometer zabehnúť za 3:24min. a vzápätí si vychutnať mäkkosť novomestského tartanu:-) .... Posledné dva víkendy boli teda bežecky pre mňa veľmi pekné. Okrem výkonov a dosiahnutých úspechov mi však dali oveľa viac. Opäť som sa totiž presvedčil, aká je dôležitá psychika a viera . Je úplne jedno aká a v čo. Tu moju sa však budem snažiť nikdy nestratiť...

.

.Výsledky PM 08 na dráhe - aj s podrobnými medzičasmi

.

+ foto ...+ video - štart... + video - cieľ

.

Opäť jeden z fajn bežeckých víkendov.

Od MMM ubehli dva týždňa a mne stále vŕta v hlave. Som totiž presvedčený, že som na ňom nesiahol, ako som si predstavoval, na svoje momentálne maximum. Žiaľ, počasie, okolnosti a vývin pretekov majú na svedomí, že som sa zameral viac na umiestnenie ako čo najlepší čas . Vyťažil som síce z toho pekné 2.miesto na M-SR, vnútorne ma však výkon 2:33:01hod z jedného dôvodu doteraz neuspokojuje.
O pol roka už budem štyridsiatnik, teda vo veku, kedy už nemôžem s istotou povedať, či sa budem ešte cítiť zdravotne či bežecky tak dobre ako teraz.
Hoci momentálne moja príprava smeruje na novembrové MS v behu na 100km v Taliansku, s radosťou som prijal možnosť pokúsiť sa zúročiť momentálnu formu na lepší výkon ako v Košiciach. Ale nielen to.
Prvýkrát na Slovensku sa beží budúci týždeň v sobotu maraton na dráhe a to Považský v Novom Meste nad Váhom. Pri ustanovení slovenského rekordu by som rád bol, pochopitelne, najradšej, ak by pri jeho výkone bolo moje meno. Za pokus to myslím stojí.
Práve tejto mojej myšlienke som prispôsobil aj uplynulý víkend.
Pôvodne som mal v úmysle na Dni Suprvytrvalca v Žiline, ktorý bol ako každý rok zároveň aj majstrovstvami Slovenska v behu na 50km, pokúsiť sa zlepšiť vlaňajší traťový rekord 3:07:56hod. Po rozhodnutí štartovať na Považskom maratóne som nakoniec svoj zámer zredukoval maximálne na víťazstvo, a to bez ohľadu na dosiahnutý výkon. Predsa len, aj kôň je len človek a unaví sa :-).

V peknom slnečnom počasí sa mi v Žiline od začiatku bežalo po boku Roberta Tatraia z Košíc v pohode, do 25.km (1:39:30hod) sme si chvíle na 975m okruhu krátili debatou na rôzne témy. Od 30.km som mierne zrýchlil a métou maratónu prebehol za 2:45:53hod. Posledných necelých 8km som už absolvoval vo svojom tempe síce sám, ale určite som sa osamelo necítil. Na okruhu totiž krúžilo ďaľších 27 bežcov, s ktorými som pri obiehaní vždy aspoň jedno-dve slovka prehodil. Do cieľa som nakoniec dobehol pred Robom so 4 minutovým náskokom, len tri a pol minúty za svojím vlaňajším osobným rekordom, a hoci celkom bez problémov, musím uznať, že po vyše troch hodinách behu sa človek cíti ináč ako pri sedení pri televízii. Fyzicky síce trochu (niekedy viac:-) unavený, ale duševne isto spokojnejší. Aspoň bežci ten pocit určite poznajú. Keď k tomu prirátam polhodinové plávanie na neďalekej mestskej krytej plavárni a posedenie po vyhodnotení s dobrou večerou a pivom, nemala sobota chybu.
Tak, ako nemala ani nedeľa.
Že sa postavím na štart 35.ročníka Behu SNP v Staškove, mimochodom moje prvé bežecké preteky v roku 1979, som sa rozhodol večer doma pri pár deci vínka. Nie s iným cieľom ako si po sobote spestriť nedeľu nie osamoteným výklusom doma. O umiestnení som ani neuvažoval, mysľou som bol skôr už budúci týždeň na maratóne v Novom Meste nad Váhom.
Od štartu sa mi však na to, že prvých cca 700m bolo do kopca, štartové pole nevzdiaľovalo, navyše sa mi bežalo po pár sto metroch rozhýbania sa dobre. Po polovici 15km trate som ostal na čele s Romanom Balážom z Ostravy sám a asi 4km pred cieľom som sa vzdialil aj jemu.

Nečakane som si teda nakoniec dobehol po prvé miesto, aby som sa pri vyhlasovaní dozvedel, že okrem pohára, medaily, diplomu:-) a zimnej čiapky ERIMA som získal aj zľavu na dovolenkový pobyt v Chorvátsku v hodnote 5000Sk. Zhodou okolností práve tam, kde som sa po jarných zdravotných problémoch ja tak dobre naštartoval na jesennú časť sezóny tento rok a môj syn Peťo potrénoval na M-SR a medzištátne stretnutie ČR-SR v atletike žiactva...Nakoniec, aj jemu sa dnes v dorasteneckej kategórii na 7,5km trati podarilo zvíťaziť.....

.....No nebol to naozaj fajn víkend?.....Už sa teším na ten ďaľší....

Výsledky Dňa supervytrvalca tu .................viac z aktualít tu

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)

Zážitok zo Zlatej tretry v Ostrave mi dodal ešte viac chuti do tréningu. Na jesenných Majstrovstvách Stredoslovenského kraja v Žiline som v behu na 600m nastupoval ako jeden z favoritov na titul. Laco bežal v prvom z dvoch rozbehov, ja v druhom…
-„Tréner, nerozbehli to akosi pomaly?“ – spýtal som sa trénera, neuvedomujúc si, že mne to vlastne mohlo len vyhovovať.
-„To teda rozbehli“, a len čo to dopovedal, podišiel bližšie k zábradliu, aby na Laca doslova zreval:
-„ Laco,to čo je za flákanie?! Kopni do toho, dôležitý je čas, sú dva rozbehy!“.
V okamihu bolo vidno ako Laco „odbrzdil“, postupne sa posunul zo štvrtého miesta na druhé, na ktorom bežal do poslednej zákruty. Posledných 100m už bežal prvý a asi so sekundovým náskokom vyhral výkonom 1:44,0min..
O pár minut som sa postavil na štart druhého rozbehu ja, v ktorom nás bol 16. Od začiatku som na rozdiel od Laca zvolil rýchle tempo, možno až prirýchle. Rozbeh som s prehľadom vyhral síce s 30m náskokom, v cieli mi však namerali – 1:44,1min. Opäť tesne druhý…A za kým iným, ako Lacom...
Až neskôr som sa dozvedel od môjho o niekoľko rokov chodeckého trénera Milana Skokana, ktorý sa v tom čase začal venovať trénerstvu v našom klube, že Laco okolo neho počas môjho rozbehu nervózne pobehoval a hlavne v cieli netrpezlivo zisťoval, aký čas som dosiahol. Určite sa mu uľavilo…
Laco veľmi nerád prehrával, nakoniec, kto by prehrával rád? – ale prehru so mnou Laco znášal veľmi ťažko - radšej bol 10ty, ale predomnou ako druhý za mnou.
Milan Skokan neskôr rád spomínal aj na jednu z mnohých zábavných príhod s Lacom, a to keď som ho porazil na majstrovstvách stredoslovenského kraja v atletike družstiev v Martine,tiež v behu na 600m.
-„Makám ako fretka skoro celú trať a vo finiši ma Pefo na cieľovej čiare vyfajčil ako starú fajku“, - táto veta mi zneje v ušiach aj po rokoch, Milan ju vedel perfektne reprodukovať.
Čerešničkou na torte na spomínaných majstrovstvách v Žiline bola pre nás s Lacom hodinu po našej 600vke bežecká štafeta na 4x60m ,do ktorej zloženia sme sa dostali úplne náhodou len preto, lebo naši dvaja najlepší šprintéri chýbali. Nedávali sme si žiadnu šancu, Laco ani ja sme medzi žiadnych veľkých šprintérov totiž nepatrili.
-„To možeme kašľať na to, nemá žiadny význam bežať ,iba čo si klince na tretrách otupím“, bol názor Mariána Taranu, výborného šprintéra, dialkára a neskôr hlavne výškara, ktorý bol v tom čase zvyknutý vo svojich disciplínach väčšinou len na víťazstvá.
-„Prečo,skúsime to, keď sme už tu,veď o čo ide, nakoniec, je to posledná disciplína“, skúsil som na Mariána.
-„Maroš, ja s Pefom pobežíme prvé dva úseky, Rado Bača tretí a Ty posledný. Možno nám dovtedy aj tak štafetový kolík spadne, takže tie klince na tretrách nakoniec ušanuješ“, pridal sa Laco.
Nakoniec nám kolík nielenže nespadol, ale do cieľa s ním Marián dobehol na 2.mieste.
Veľmi rád by som videl video z nášho behu. Hoci sme s Lacom štafetové odovzdávky nikdy nenacvičovali, podľa trenérových slov nám vraj vyšli lepšie ako štafete USA… Asi to bude pravda, inak si tento môj (náš) jediný šprintérsky úspech vysvetliť neviem.…

....pokračovanie....

MMM - hoci bez osobáku, nevadí...

Tak ako som sa na nedeľu a štart na MMM tešil, tak som po príchode do Košíc v sobotu večer veril, že na druhý deň sa počasie umúdri. Pršalo, bolo zima a fúkal vietor.
Nikdy doteraz vo svojej kariére som sa pred pretekmi počasím nezaťažoval. Jednoducho som si povedal, že to neovplyvním, každý má podmienky rovnaké, záleží len, ako sa kto s nimi vysporiada. Touto mojou filozogiou som odbúral jeden zaťažujúci faktor, miesto ktorého som sa sústredil na svoju vnútornú pohodu a výkon.
V súčasnosti rozmýšľam podobne, ale predsa len už trochu ináč.
Samozrejme, že keď sa postavím na štart, chcem uspieť a podať čo najlepší výkon, nejde mi už však o to tak prioritne, ako keď som sa venoval chôdzi na vrcholovej úrovni.
Aby sa u mňa tieto priority zmenili, môžem vlastne ďakovať zraneniu na tohtoročnom jarnom maratóne v Bratislave, po ktorom som bol nútený sa zamyslieť, že telo nieje stroj.
Jediné teda, čoho som sa v Košiciach v prvú oktobrovú nedeľu trochu obával, bolo chladné a daždivé počasie, ktoré by mohlo na moju chrbticu zle reagovať.
Iné mi vrásky na čele určite nerobilo, na preteky som sa tešil, a tak, ako som písal tri týždne pred MMM, veril som, že na základe výkonov a bežeckej pohody v poslednom období môžem podať výkon aj na úrovni svojho osobného maxima...
S týmto predsavzatím som na štart aj aj postavil, hoci podmienky neboli zrovna ideálne. Nepršalo síce, ale bolo chladno a hlavne fúkal silný vietor. Dúfal som však, že nájdem skupinku bežcov, ktorej tempo by mi mohlo vyhovovať a a vzájomne si trochu pomôžeme.
Štart – postavil som sa hneď za chlapcov z Afriky a dával pozor, aby som nepristúpil na ich neuveriteľne tenké nohy. Vybehol som podľa pocitov, aby som cítil pohodu a zároveň čo najlepšie trafil tempo. V záplave maratóncov s polmaratóncami som pred sebou zahliadol Vlasta Bukovjana a pomyslel si, že s ním by bolo zo začiatku bežať ideálne. Bol asi 20m predo mnou, takže mi neostávalo len sa na neho dotiahnúť.

Na 3.km som zacítil, že mi niekto dýcha na chrbát. Neviem prečo, spomenul som si na Kysučana Michala Kavackého, predomnou som ho totiž nevidel. Nemýlil som sa, počas ďaľšieho kilometra sme sa spoločne dotiahli na Vlastimila a bežali spolu.
Čakal som na prvý medzičas - 5km za 17:51 min bolo vzhľadom k tomu, že sa dovtedy bežalo väčšiu časť proti vetru, ideálne. Metre som ukrajoval po boku s Vlastom, Michal za nami, od 7.km som sa snažil zrýchliť, nakoľko sme sa dostali na úsek, ktorý sa bežal s vetrom. Po asi 200m som zaregistroval, že som mojim partnerom zo skupinky odbehol a bežal asi 30m pred nimi sám.

Medzičas na 10km (34:58min) ma potešil, bol presne taký, ako som si predstavoval. Netušil som však, že v ďaľšom úseku sa dostanem do silného protivetra. Pred sebou som síce videl skupinku kenských vytrvalkýň so svojim vodičom. Boli však dosť ďaleko a hoci ma napadlo, že bežať s nimi by bolo ideálne, musel by som ešte dosť zrýchliť, aby som ich dobehol. Rozmýšľal som, čo robiť, cítil som, že držať nasadené tempo proti tej veternej stene ma stojí zbytočne veľa síl, ktoré by mi mohli neskôr chýbať. Trochu som spomalil a nechal sa dobehnúť skupinkou za mnou, v ktorej okrem Vlasta a Michala bežalo zopár 1/2maratóncov.
Métou 15.km sme prebehli spolu za 52:54min. Po mojom krátkom sóle a úsili o rýchlejšie tempo ma napadlo, že by bolo dobre aj trochu šetriť sily a ponúkol som potiahnúť konečne aj Michala, ktorý dovtedy bežal stále za Vlastom. Tempo sa však spomalilo, pravdepodobne si Michal na udržanie tempa netrúfal. Keďže sa mi to nezdalo rýchle, snažil som sa opäť prevziať iniciatívu a šiel dopredu.

Na 18.km kilometri zrazu vedľa mňa bežiaci Vlasto nečakane odbočil nabok a vyzval Michala, aby potiahol konečne už aj on - "pojď, nebudeš se tady poflakovat". Po neodozve, keď nahlas len zamrmlal - „tohle jsem už dávno nezažil“,som mu povedal, aby kašľal na to, nech sa schová chvíľu za mňa, neskôr sa schovám ja – a opäť som zrýchlil...Až natoľko, že som si ani neuvedomil, že som im opäť ušiel a čiarou 1/2maratónu prebehol za 1:14:46hod so 14 sekundovým náskokom pred nimi.
Samozrejme, nemožno namietať proti taktike žiadneho pretekára, pokiaľ je v medziach pravidiel. Tie nezáujem spolupracovať na tempe počas pretekov nezakazujú, preto spôsob Michalovej taktiky úplne rešpektujem. Nakoniec, práve s ním som zopárkrát jeho osvedčenou taktikou vo finiši prehral. On vie čo platí na mňa, ja viem čo na neho, a hoci sme obaja Kysučania, na trati sme súperi.
Po obrátke som sa teda pustil opäť do boja s časom proti vetru sám.

Na 24.km som si však uvedomil, že v tom silnom vetre na ohrozenie svojho osobného rekordu pomýšľať naozaj nemôžem, navyše keď som sa obzrel dozadu a videl, že napriek veľkému usiliu sú Vlasto s Mišom len asi 40m za mnou. Počkal som teda na nich s vierou, že ma predchádzajúce kilometre proti vetru „nezabili“.

Trochu som síce prežíval krízu, rezignáciu som si však nepripúšťal. Keď mi Mišo (možno trochu uštipačne, ale chcem veriť, že v dobrom) pripomenul – „Pefo, čo je, veď si chcel bežať na osobák“,tuším som ho niekde (tiež v dobrom) poslal a povedal, že sám ťažko môžem bežať v tom vetre na osobák. Ak sa mu však beží, nech ide. Priznám, že tento okamih bol pre mňa niečo ako spúšťač, aby som zabojoval o medailu v rámci M-SR, dovtedy ma totiž moc umiestnenie nezaujimalo. Pred nami v tom čase bežali zo slovákov neohrozene dvaja Imrovia – Pástor a Magyar, my dvaja sme boli zo slovákov na 3. a 4.mieste.
Medzičasy na 25km (1:28:54) a 30km (1:48:05) nič významné nezaznamenali, akurát sa na nás dotiahol Poliak Grzegorz Szyz. Celkom som to privítal, opäť som cítil dostatok síl, lenže sám som sa už do boja s vetrom neodvážil ísť. Prioritou v tom čase už bol pre mňa súboj o 3.miesto na M-SR s Mišom.

S Grzegorzom som teda opäť zrýchlil, aby som zistil, že Michal začína na 32.km zaostávať. O pár desiatok metrov aj Vlasto.

Na 34.km som sa konečne dotiahol na vedúcu skupinku keňanok aj so svojim vodičom, ktorý pri nich vyzeral akoby vyklusával. Obehol som okolo nich a postupne sa aj im vzdiaľoval.

Na 37.km som zahliadol pri trati Imra Magyara, ktorého som sa stihol akurát spýtať, čo sa mu stalo. Po asi 500m som sa obzrel, či pokračuje a keď som ani jeho, ani Michala nevidel,vedel som, že si bežím po titule spred štyroch rokov po nečakané 2.miesto v rámci M-SR.
Takže hoci sa mi nakoniec osobný rekord ohroziť nepodarilo, platí , čo som napísal v závere predchádzajúceho príspevku o MMM, - radosť z behu mi to určite nepokazilo. Skôr naopak.

..

..Výsledky MMM .........................+Výsledky majstrovstiev SR

Moje bežecké a chodecké začiatky (5)

Po prvých pretekoch v Staškove som postupne získal viacero bežeckých víťazstiev, prvé v Dobrej u Frýdku už v novembri 1979.
Počas ďaľších dvoch rokov sme v kategóriach najmladších a mladších žiakov s Lacom patrili medzi najlepších na Slovensku, keď takmer na každých pretekoch sme sa umiestňovali na 1-2.mieste, častejšie sa však z víťazstva tešil Laco. Bol som niečo ako jeho tieňom. :-)
Medzi jeden z najväčších bežeckých úspechov a zážitkov v žiackej kategórii považujem účasť v predprograme atletického mítingu „Zlatá tretra Európy“ 1981 v Ostrave.
Týždeň pred  Ostravským mítingom boli rozbehy detských kategórii od 600 po 1000 m, v deň veľkého mítingu doobeda finálové behy súťaže, ktorej názov bol podobný veľkému mítingu – len miesto Zlatá tretra mal v názve „Čokoládová“, keď víťaz finále každej kategórie ziskal tortu.
Keď sme s trénerom Srholcom prišli v deň rozbehov na tribúnu Vítkovického štadióna, nevedeli sme sa dočkať, kedy vstúpime na ovál. Tartan sme dovtedy naživo nevideli, nieto ešte na ňom bežať.
-„Aké to asi je po tom tartane“? ,spýtal som sa Laca.
-„Poďme, skúsime“, a už bol Laco na dolných schodoch tribúny.
Otestovali sme pár krokmi a uznali, že to je paráda.
-„Teta, nie ste Vy tá FiFingerová“?, spýtal sa Laco pri guliarskom kruhu Heleny Fibingerovej, ktorú sme dovtedy videli len v televízii.
-„To teda nejsem, jsem Fibingerová. Nevidíte, že trénuju?“,otočila sa a viac nám pozornosť nevenovala, sústredila sa ďalej na nácvik techniky vrhu guľou..
-„Ty brďo, ona sa s nami rozprávala, to  chalani neuveria“, povedal som Lacovi.
-„ Ich problém...Poď, ideme sa prezliecť, ,a to si predstav že ak postupime do finále uvidíme aj iné hviezdy, černochov ako Juantorena či Kedir…
Na štarte našej kategórie do 12 rokov sa zišlo v behu na 600m cca 160 bežcov. Boli sme rozdelení do 14 rozbehov po 11-12. Do finále postupovalo 10 najrýchlejších časov. Laco a ja sme nakoniec postúpili z 1. a 2. miesta., čo nás do finále zaradilo medzi favoritov „ze Slovenska“. Nebolo nám všetko jedno, hlavne, keď sme svoje mená počuli tesne pred štartom z rozhlasu na štadióne.
Nakoniec sme finišovali na 2.a 3. mieste za 1:44,4 min a 1:44,7 min,zvíťazil taký vysoký chalan, ktorý od štartu vyrazil dopredu a hoci sme ho v závere sťahovali, pár desatín nám chýbalo.
Z Kysučanov si tortu za víťazstvo z Ostravy viezol domov Marián Budoš, ktorý vyhral v kategórii starších žiakov v behu na 1000m. Domov ju však nedoniesol, zjedli sme ju vo vlaku pri nočnej ceste. Ostali sme totiž s trénerom do večera na míting dospelých , odkiaľ sme si doniesli zo sledovania slavných svetových atlétov kopec zážitkov.Určite aj tie nás motivovali k ďaľšiemu tréningu…
...pokračovanie....

Osobák na MMM? A prečo nie...?

Pred niečo vyše mesiacom som sa tešil, že presne po roku sa mi podarilo vcelku úspešne bez zdravotných problémov dokončiť celý "ostrý" maratón, a už mi v hlave pobehujú myšlienky o novom osobnom rekorde. Keby mi to niekto pred pár mesiacmi povedal, asi by ma tým dobre pobavil. Hoci – ako sa poznám, neodpustil by som si poznámku, že „nič nie je nemožné“. Viera vo vlastné sily bola totiž, myslím si, vždy mojou silnejšou stránkou. Nakoniec, aj OH v Pekingu ma presvedčili, že pokiaľ slúži športovcovi zdravie, má chuť a motiváciu, solídna výkonnosť sa dá dosahovať pomerne dlho. Za všetkých úspešných nie zrovna z juniorskej kategórie stačí spomenúť Daru Torresovú, ktorá v plávaní získala 3 olympijské medaily napriek svojim 41rokom, dokonca na šprintérskej 50m trati jej zlato uniklo o jednu stotinu sekundy.

Podobných príkladov, kedy vek zďaleka nemusí byť prekážkou v dosahovaní špičkových výkonov, by som mohol spomenúť oveľa viac. Nie o tom som však chcel...

O necelé tri týždne je v Košiciach MMM, kde som si v roku 2004 vytvoril osobný rekord v maratóne 2:27:53hod.O podobnom výkone som donedávna, keď som sa boril so zdravotnými problémami, ani neuvažoval, úplne ma uspokojovalo, že som mohol opäť vôbec behať ,výkon a umiestnenie na Kysuckej desiatke koncom júla bolo malou "čerešničkou na torte".

Práve po Kysuckej desiatke sa mi opäť vrátila chuť a dobré pocity z behu, vďaka ktorým som si zrazu veril na slušný výkon na Rajeckom maratóne. Po pár kilometroch na ňom som sa však presvedčil, že samotný dobrý pocit na kvalitný výkon nestačí, na ten treba aj potrénovať.

Po dovolenkovom pobyte v Chorvátsku, ktorý som so skupinou bežcov ŠKP Čadca využil aj na behanie, sa mi začala vracať aj forma, ktorú som v poslednom období celkom slušne zúročil.

Najprv na bežeckej lige Žiliny, kde som v behu na 5000m (15:59min) zaostal za svojim osobným rekordom z roku 1997 len o 15 sekúnd , naposledy na Zátopkovej desiatke (32:44min) na tej istej škvárovej dráhe Žilinskej univerzity. Na nej sa mi okrem času len o 21sek pomalším od môjho najlepšieho výkonou na dráhe z M-SR roku 2004 podarilo v ôsmom svojom štarte na podujatí venovanému legendárnemu Emilovi Zátopkovi dokonca prvýkrát zvíťaziť.
Práve výkon na Zátopkovej desiatke (32:44min) ma priviedol k myšlienkam pokúsiť sa opäť po štyroch rokoch na MMM v Košiciach zlepšiť svoj osobný rekord v maratóne, prípadne sa k nemu čo najviac priblížiť.

Zhodou okolností ,ktoré samozrejme nepovažujem za rozhodujúce, som pred štyrmi rokmi práve pred MMM utekal na Zátopkovej desiatke len o sekundu rýchlejšie. Vtedy mi to stačilo na druhé miesto – zhodou okolností za Robertom Rolkom, najrýchlejšim bežcom tohtoročnej Kysuckej desiatky a víťazom Rajeckého maratónu, s ktorým som si poradie v cieli 23.ročníka Zátopkovej desiatky tentokrát vymenil.
Viem, že za tri týždne sa môže ešte všeličo zmeniť. Momentálne dôvod byť pozitívne "bežecky" naladený však mám, cítim sa fajn a hlavne ma netrápia zdravotné problémy.To sú faktory, ktoré ma napĺňajú optimizmom a vďaka ktorým som presvedčený, že v Košiciach môžem dosiahnúť pre mňa celkom slušný výkon....Či to bude nakoniec aj ten osobák, teraz nemôžem vedieť, za dôležité však považujem, že verím, že môže byť....

...a ak aj nebude, nevadí, radosť z behania mi to určite nezoberie:-)

Výsledky 23.ročníka Zátopkovej desiatky .........+ z aktualít viac tu

Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Keď som sa pár dní pred svojimi prvými pretekmi (1.9.1979) dozvedel, že pôjdem „až“ do Staškova (25km od KNM:-) , nevedel som sa dočkať. Noc pred nimi som ani zaspať nemohol.
Nakoniec chýbalo málo a do Staškova by som ani necestoval. V registračnom preukaze mi totiž chýbalo lekárske potvrdenie, čo bolo podmienkou účasti na pretekoch.
Našťastie, odchod sme mali z miesta blízko OÚNZ (okresný ústav národného zdravia:-) a preto jedinou šancou bolo skúsiť potvrdenie získať pred odchodom na pohotovostnej službe, keďže bola sobota….
-„Pefo, idem s Tebou, na pohotovosti musí niekto byť, možno to stihneme“, ponúkol mi pomoc najlepší žiacky bežec, o rok starší Marián Budoš (od r.1990 žije v Austrálii).
Rozbehli sme sa smerom k budove OÚNZ snáď rýchlejšie, ako o pár hodín na pretekoch.V duchu som sa modlil, aby to vyšlo. Spomenul som si, ako som sa na ulici aj doma chválil, že idem na preteky a mátala ma myšlienka, ako by sa mi chalani na ulici a sestry doma smiali….
V poslednej chvíli sme to s Mariánom nakoniec stihli. Zadýchaný som sadol do autobusu úplne dozadu ako jeden síce z najmladších, ale v kategórii 10ročných bežcov v oddieli za necelý polrok trénovania už „ostrieľaný borec“:-).
Na štarte v kategórii najmladších žiakov behu na 600m som stál snáď nervóznejší ako o niekoľko rokov na svetových podujatach.
Po výstrele som vybehol prvých 200 m s asi 10 metrovým náskokom na prvom mieste, postupne ma však predbehol asi o dve hlavy vyšší " chalan, po ňom druhý a asi 80m pred cieľom aj môj najväčší oddielový "rival" Laco Halama , ktorý nakoniec finišoval, hoci tesne, ako víťaz. Nakoniec som skončil teda tesne za stupňom víťazov a smutne pozeral, ako si prví traja preberajú diplomy a vecné ceny - gumenú loptu, lietajuci tanier a Laco spoločenskú hru "Človeče  nezlob se":-)
Laco bol postavou v oddieli síce najmenší, o to viac však viditeľný, bolo ho všade, kde sa niečo dialo. Bol jednoducho lídrom a prirodzeným zabávačom.V autobuse cestou späť hneď svoju výhru rozbalil a figúrkami ma podpichoval, z čoho mal ohromnú radosť…Naopak, mne bolo stále toho pocitu stáť „na bedni“,o ktorý som v posledných metroch v prišiel, ľúto…
-„Tak čo,vyhral si?“ spýtali sa sestry večer, keď som prišiel domov.
Hanbil som sa,  preglgol horkú slinu a so sklopenými očami hanblivo priznal -„štvrtý som bol, kúsok za tretím“…
- „mhmm…“- bez väčšieho záujmu sa ma ešte na niečo pýtať, po chvíli ma však predsa len snažili trochu utešiť - „Nevadí, nabudúce to bude lepšie..“- a naďalej sledovali v telke "veľký revuálny program NDR" Ein Kessel Buntes ,kde akurát spievala skupina BoneyM….

....pokračovanie...

.

Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Po roku opäť v cieli maratónu...

Najkrajší,najťažší,najsrdečnejší..... Takéto prívlastky za 25 ročníkov získal Rajecký maratón, ktorému by som v tomto roku pridal aj prívlastok najupršanejší. Teda aspoň pre mňa určite bol. Počas dlhoročnej športovej kariéry, či už vrcholovej chodeckej, ale aj v posledných rokoch bežeckej, som totiž preteky v neustálom daždi ,navyše obohatenom o výdatný lejak či prietrž mračien neabsolvoval. Nehovoriac o Rajeckom maratóne, ktorý je známy tým, že ho väčšinou sprevádzajú veľké horúčavy. Bolo tak aj pri mojom prvom maratóne pred šestnástimi rokmi, na ktorý som sa postavil nečakane a s odstupom času naň spomínam s úsmevom.
K Rajeckému maratónu mám podobne blízky vzťah ako ku Kysuckému, oba považujem za domáce, na ktoré, pokiaľ som nebol v minulosti niekde na sústredení pred vrcholným podujatím alebo priamo na ňom, som sa chodieval pozerať a nadýchať srdečnej atmosféry. Od roku 2002 do minulého roku som štartoval každý rok na Kysuckom,(v tomto roku mi žiaľ zabránilo zranenie), od roku 2004 som až na jednu výnimku (taktiež pre zranenie v roku 2006) nechýbal na štarte Rajeckého maratónu.
O tom,že sa postavím na štart tohtoročného jubilejného 25.ročníka na Rajeckom námestí, som pred pár mesiacmi ani neuvažoval. Možno v duchu som začal veriť, keď sa mi podarilo v posledných týždňoch odbehnúť, hoci vo voľnom tempe, pár dlhších behov bez zdravotných problémov. Na výkon som vôbec nemyslel,nad ním som začal uvažovať až pred dvomi týždňami po Kysuckej desiatke ktorá ma opäť naladila a po ktorej som pocítil konečne aj radosť a dobrý pocit z behu.
Na štart Rajeckého maratónu som sa postavil napriek tomu bez konkrétnych ambícii, mojim prianím bolo hlavne opäť po roku si vychutnať dobeh do cieľa „ostrého“ maratónu. Samozrejme, po pocitoch v posledných dvoch týždňoch som veril už aj v čo najkvalitnejší výkonn či umiestnenie.
Od štartu sa mi bežalo fajn, držal som sa v skupine,kde boli všetci favoriti na popredné umiestnenie.Prvých 5km za 18:15min nasvedčovalo, že sa pobeží na výkon, ktorý som v celom maratóne už dávno nepoznal. Veril som si však,veď prečo aj nie. V čelnej 8 člennej skupine som bežal do 15teho kilometra (55:41min), kedy som však začal cítiť, a aj videl, že všetci v skupine pôsobia ľahším dojmom ako ja. Bol som si vedomý,že v nasadenom tempe pokračovať s nimi nemôžem, lebo by som dopadol neskôr určite horšie ako zle. Na 1/2maratóne za 1:19:35hod som vedel, že pokiaľ niekoho so súperov predo mnou nestihne veľká kríza, ťažko z nich niekoho dobehnem. Po obrátke som sa preto sústredil hlavne na to, aby som nemusel vzdať. Obával som sa totiž, ako bude reagovať chrbát pri rýchlom behu dole kopcom, navyše v chlade a daždi, nakoľko za posledné mesiace som behával len v lese v mäkkom teréne, navyše len pomaly.

Pred Fačkovom okolo 35.km sa spustil hustý lejak, spomenul som si na ten spred štyroch rokov,ktorý začal presne na tom istom mieste. Kým však teraz som v ňom bežal posledné kilometre tesne nad 4min, vtedy som posledné kilometre priam "letel" po 3:20min/km, čo sa pochopiteľne odrazilo aj na výkone či umiestnení. To ma však teraz netrápilo, nakoniec, maratón nie je len o víťazstvách. Do cieľa som dobehol nakoniec na ôsmom mieste výkonom zhodou okolností o sekundu pomalším (2:41:40hod), ako na poslednom „ostrom“ maratóne – a zhodou okolností práve vlani v Rajci. Na rozdiel od vlaňajška však, kedy som mal vyššie ambície, ma teraz ten istý výkon napĺňa spokojnosťou, o to väčšou, že už romýšľam viac nad radosťou zo samotného behu ako dosiahnutých výkonov. Na tie kvalitnejšie treba totiž asi trochu viac, ako len volne klusať po lese a občas si trochu podľa chuti zrýchliť...Takto ma to však baví a po skúsenostiach s chrbticou v posledných mesiacoch sa budem snažiť, aby som sa behania nemusel vzdať úplne, hoci aj za cenu slabších výkonov. Radšej behať pomaly, ako vôbec...

Víťazstvo na tohtoročnom, jubilejnom 25.ročníku Rajeckého maratónu si zaslúžene vybojoval v osobnom rekorde 2:32:52hod Róbert Rolko, ktorý si po 3. a 5.mieste v rokoch 2006 a 2007 splnil dlhoročný športový sen - na jeho srdcu blízkom maratóne stáť na stupni najvyššom.

.....a potom že nie je nič na tom - že... "Kto vydrží ,ten sa dočká...:-)"

Výsledky Rajeckého maratónu 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Od prvého tréningu som patril k jedným s najpravidelnejšou dochádzkou a hoci som mal len 10rokov, začal som hltať každú informáciu o atletike a bežcoch ako Sebastian Coe, Mirus Jifter, Alberto Juantorena, Steve Ovett. Zošit s výstrižkami obrázkov formúl, ktoré som dovtedy zbieral, som zrazu vymenil za obrázky bežcov, ktorými som polepil pol steny detskej izby. Počas tréningových kontrolných pretekov, ktoré sme u trénera Srholca robili často, sme si dávali mená bežcov, v ktorých sme sa videli. Mojim „favoritom“ bol Sebastian Coe, od začiatku sa mi páčil pre jeho ľahký krok a zrýchlenie v posledných metroch – finiš. Slovo, ktoré som ešte donedávna nepoznal.

Po troch týždňoch tréningov som sa doma pochválil, že chodím na atletiku a že by som potreboval botasky na tréning. Neviem,či bol otec z toho nadšený, lebo ako známy hudobník, vo mne videl skôr svojho nasledovníka ako nejakého bežca. Dva roky som už navštevoval Ľudovú školu umenia v hre na klavír. Pokiaľ som nebol na prvom tréningu, celkom som tam aj pravidelne chodil.

Jedno poobedie ma otec milo prekvapil. Po vyučovaní sme šli na rodinný výlet neďaleko  mesta do lesa . Ufuľanému od ohňa mi povedal, nech sa idem do potoka umyť, potom mi dal do ruky krabicu s cenovkou - 23Kčs. Boli v nej tenisky –biele, s tenkou podrážkou, podobné, ako boli neskôr populárne číny, ibaže polovičné, pod kotníky. Hneď som si ich obul a v ten deň už z nôh nedal. Večer som si ich položil k posteli a s pohľadom na ne spokojne zaspal.

-„Pefo,ukáž aký si teda bežec a obehni aspoň tri kola okolo Leninky“ – vyprovokoval ma jeden zo starších chalanov v jedno poobedie pred partiou na ulici. (Leninka sme volali okruh tromi ulicami, nevedel som ešte, že meria 1025m a už vtedy sa na ňom organizovali preteky - Beh Oslobodenia.

-„Aj desať dám“ – zakontroval som, ani si neuvedomujúc čo som vlastne povedal.

-„Tak to určite, ani na bicykli“,pozrel sa na ostatných a opäť na mňa.

-„Neveríte?Veď už trénujem, aha mám aj nové tenisky a pôjdem aj na preteky“,nedal som sa.

-„Dobre,dáme stávku.Keď odbehneš tých 10kôl“, opäť s úškrnom na ostatných, „máš od každého ruskú zmrzlinu, ak nie, všetkých nás budeš chodiť týždeň ráno budiť do školy a zaviazovať pred zápasmi šnúrky do kopačiek“.Myslel tým na futbalové zápasy, ktoré partie starších chalanov hrali medzi ulicami - mňa ako najmladšieho postavili vždy do brány . Bol som na to hrdý,veď tí chalani boli o 4-5rokov starší a ja som bol jediný z „krpcov“, ktorý sa dostal do zostavy. V bráne som bol sice malý, ale vedel som sa hádzať pod nohy tak, že chalani mali z toho niekedy poriadne nervy :-) .ešte viac pri hokeji, kde sme mali bránku z dvoch veľkých kameňov.

-„Dobre", povedal som odhodlane, "a koľko mám na to času?“, začal som vyjednávať…

-„Koľko chceš, ale kým sa zotmie a pôjdeme domo, musíš mať za sebou desať kôl. Zastaviť môžeš na jednu minútu v každom kole, počas neho nie“.

-„Dobre, idem na to“, a vyložil som si najprv pravú, potom ľavú nohu na zábradlie, aby som si silnejšie zaviazal šnúrky v teniskách. Rozbehol som sa od domu svižne, ale za prvou zákrutou som radšej zvolnil, uvedomil som si totiž, že desať kôl je fakt dosť…Po prvom kole som sa spýtal, koľko meria jedno kolo.

-„Pefo, už to máš bližšie ako do Žiliny, kolo má kilometer.“,stále si chalani robili srandu, neveriac, že to zabehnem. Nebolo mi všetko jedno, ale veril som, že stávku vyhrám. Neviem, či by som sa do toho pustil, keby mi chalani pred tým povedali, že jeden okruh má 1km. Odbehnúť 10km sa mi totiž zdalo nepredstaviteľné.Veď to bolo ako do veľkej Žiliny.Prvýkrát som pri chalanoch zastavil po šiestom okruhu,v každom ďaľšom na pár sekúnd tiež. Ku koncu som už cítil únavu, ale povzbuzovaný už aj susedmi z našej i okolitých bytoviek,, som dokončil desiate kolo a užíval si slová uznania. Kto z ulice si môže povedať, že odbehol diaľku ako z Kysuce do Žiliny. To bolo v tej chvíli pre mňa viac ako tých päť ruských zmrzlín, na ktoré som sa tiež samozrejme tešil.

Na druhý deň, keď som si pred futbalom zaviazoval na kopačkách šnúrky, mi s nohou klepalo tak ,že mi skoro narazila do brady.Prvýkrát som aj pocítil, čo je to odtlak na päte, kvôli ktorému som si iné, ako stáť v bráne, ani predstaviť nevedel.
V tých teniskách som chodil na tréningy ďalšie 3mesiace, pomaly sa blížil dátum 1.9.1979 - moje prvé bežecké preteky....

.
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)
Moje bežecké a chodecké začiatky (2)