Po prvých Poděbradoch som vedel, že chcem byť päťdesiatkárom (1989)

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu

Reštart - po štyroch mesiacoch a 5kg nadváhy

Hoci som za posledné dva týždne po zdĺhavých zdravotných problémoch konečne zopár opatrných kilometrov s náznakom lepšieho pocitu poklusal,do uplynulej soboty som bol v optimizme zdržanlivý. Bolesť triesla síce konečne ustúpila, bolesti po natrhnutom brušnom svalstve však pretrvávajú, aj keď sú už menšie ako ešte donedávna. Teším sa však, lebo dlho som žiadne zlepšenie napriek oddychu a rehabilitáciam nepociťoval....

Naozaj však asi, ako som sa už nie raz presvedčil, chce všetko svoj čas, hoci na druhej strane počítam aj s tým, že po toľkých rokoch vrcholového športu sa môj organizmus bude už väčšej záťaži brániť čím ďalej viac. Len čas ukáže, ako ju bude zvládať.

Za posledné tri týždne sa mi podarilo dostať zatiaľ na najdlhší súvislý beh v dlžke 8km v tempe nie rýchlejšom ako 5:40min/km.
Na jednej strane som pri 5kg nadváhe rýchlejšie nevládal, na druhej strane to vyhovovalo predovšetkým pohybovému aparátu, kedy som sa aj po behu necítil najhoršie. O to mi predovšetkým išlo a určite ešte nejaký čas pôjde - nájsť opäť radosť z behu a chuť naň...
V minulosti, aj keď som sa nevyhol rôznym zraneniam, nikdy neboli také, že by som sa kondične neudržiaval iným spôsobom – bicyklovaním, plávaním či posilovaním.
Nie raz si pamätám, že keď som mal problémy práve s trieslami a nemohol som behať, alebo aj po náročných maratónoch, kedy som sa cítil „rozbitý“ , skúšal som voľne na techniku chodiť. Tentokrát som to však asi s množstvom vlaňajších pretekov dostal až do štádia, kedy som nemohol ani to. Navyše, keď sa k tomu pridali aj bolesti v podbrušku po natrhnutí brušného svalstva, o nejakom posilovaní ani nehovoriac.
Až minulý týždeň, keď som mal za sebou zopár desiatok voľne odbehnutých kilometrov a cítil som, že pridávať by ešte nebolo vhodné, skúsil som sa na vylaďovacom treningu môjho syna Peťa, ktorý sa pripravoval na chodecké preteky v Poděbradoch, 4km prejsť. Bol som príjemne prekvapený, že nielenže pri chôdzi bolesť triesla necítim, ale ani nepríjemné bolestivé pocity v podbrušku. Až trochu po skončení a večer doma pri nejakom jeho napnutí.
Bol som teda ešte 5km voľne na techniku pochodiť aj v piatok, deň pred pretekmi v Poděbradoch a kde Peťo cestoval so slovenskou reprezentáciou ako člen juniorského družstva v piatok ráno. Keďže chcel, aby som za ním do Poděbradov, kde mal možnosť splniť limit na europskú kvalifikáciu v Moskve pre OH mládeže v Singapure, prišiel aspoň pozrieť, rozhodol som sa, že ak už v Poděbradoch budem, postavím sa na štart aspoň na 5km vo veteránskej kategórii. Na viac by som si v žiadnom prípade momentálne ani netrufal, nad výkonom som ani neuvažoval. Musím však priznať, že aj ten ma naplnil opäť väčším optimizmom a vierou, že znovu konečne aj nadomnou vychádza slnko...:-)
Zhodou okolností, práve Poděbrady sú chodeckým mestečkom, kde som v roku 1989 absolvoval vo svojich dvadsiatich rokoch svoje posledné preteky v drese klubu ASVŠ Dukla B.Bystrica, ktorý momentálne, zatiaľ v mládežníckej kategórii reprezentuje môj syn (dnes VŠC Dukla BB) - a to svoju prvú chodeckú päťdesiatku...Kým jeho pri prvom štarte v Poděbradoch na 10km trénuje súčasný tréner slovenskej reprezentácie a tréner VŠC Roman Benčík, mňa pri prvom štarte v Poděbradoch na 50tke trénoval jeho otec Juraj:-), tiež v tom čase tréner štátnej reprezentácie či tréner ASVŠ...:-).
O nej, ale aj o tých ďaľších o pár rokov neskôr až do tej sobotňajšej, zatiaľ pár slov na mojej webovej stránke v aktualitách, viac neskôr aj na blogu.

Zopár foto z Poděbrad 2010 tu

.

Výsledky veteránskej mužskej kategórie Poděbrady walking 2010

1.Tichý Peter69 SVK 24:14min
2.Kalát Josef55 CZE 26:41min
3.Šolc Luděk61 CZE 27:07min
4.Kovář Rostislav51 CZE 28:43min
5.Genov Dušan71 SVK 28:48min
6.Vondra Václav68 CZE 29:36min
7.Tardi Emmanuel67 FRA 34:53min
8.Dostalík Václav40 CZE 35:10min

9.Miřejovský Tomáš61 CZE 40:32min

Nie vždy ide všetko podľa predstáv...

Po vydarenej zimnej príprave, ktorej podstatná časť som strávil vo Vysokých Tatrách a štyroch týždňoch na svojom prvom sústredení pri mori  v Španielsku som sa na OH kvalifikoval v Dudinciach.. 

Práve Dudinská päťdesiatka bola pre slovenských chodcov prakticky jedinú možnosť kvalifikáciám, keďže pri splnení olympijského limitu viac Ako Troma chodcov mi o čom v Dudinciach nik nepochyboval, si podľa kritéria SAZ mohli účasť na OH zabezpečiť LAN traja medailisti M-SR ...... 
Ešte na 45.km som síce bojoval o Majstrovský titul, Nakoniec som však a aj s pocitom vnutorného uspokojením, neriskujúc prípadní diskvalifikáciu, podľahol vtedy skúsenejšiemu Romanovi Mrazekovi, ktory bol Nakoniec o 27sek rýchlejšími.Výkon 3: 51: 22hod je však dodnes mojim osobným rekordom. Zhody okolností jediné preteky v kariére, kde si sa bol osobne pozriet ai môj "kustód" Karol Schwartz , bolí práve Dudince 1996 :-)

Treťom kvalifikovaným limitárom BOL Števo Malík , za ním v Cielo Peťo Korčok, hoci tiez v splnenom limite pod 4h si na olympijský debut musel Štyri roky počkať. Ďalším kandidátom Palimu Blažek, Igorovi Kollárovi, Robovi Valíčkovi, kazové Verkin či Petrovi Malíkovi neobstáli iné, Ako sa o OH96 pobiť na 20km trati. Nakoniec sa to na Záhoráckej dvadsiatke podarilo z Tajty pätíc prvým trom ... Dnes sa mi zdá až neskutocne, kolky sme mali oproti dnešku chodcov z olympijskými ambíciám ... :-(
Po Dudinciach pre mňa sezóna pokračovala veľmi úspešne, o mesiac neskor som si v Sesto San Giovanni vytvoril Ďalšie osobné rekord , Tentoraz na 30km (2: 13: 48hod), kde som skončil štvrtý pred Jesusom Angelom Garciom, O tri dni neskor na atletickom mítingu v Košiciach som si zlepšil osobák na 10km (41: 33min).
Posledné preteky pred OH som absolvoval dva mesiace pred nimi práve na Záhoráckej dvadsiatke, kde som dopochodoval na piatom Mies za 1: 29: 14hod.
Málokto by Vtedy v Borskom Mikuláši predpokladali, že práve Jefferson Pérez , pre prijatými nápoj mimo občerstvovacej stanice diskvalifikovaný, bude o dva mesiace olympijským víťazom chodeckej dvadsiatky .

Zhodou okolností v Atlante sa pre diskvalifikáciu cieľa nedočkal víťaz Záhoráckej dvadsiatky Igor Kollár:-(
Prvý mesiac záverečnej dvojmesačnej prípravy na OH som strávil opäť v Tatrách, druhý, napriek tomu, že ja osobne som mal inú predstavu, už v USA 100 km južne od Atlanty v univerzitnom mestečku La Grange.
Podmienky na prípravu sme mali výborné. Napriek veľmi náročnej klíme (teploty cez 40°C, vlhkosť medzi 90-100%) sa mi trénovalo fantasticky a cítil sa v životnej forme. Posledné tri týždne som si už dával pozor, aby som to s tréningom neprehnal, mal som skúsenosti, že ak mám dlhodobo vydarenú prípravu, v záverečných dvoch-troch týždňoch pred štartom to môžem už len pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že ako sa blížil koniec OH a štart päťdesiatky, ktorá bola dva dni pred koncom, vytrácala sa zo mňa chuť a iskra. Hoci som si to nechcel  pripustiť a robil všetko aby som sa udržiaval v pohode, vnútorne to tak nebolo. Posledné dni mi pripadali už skôr ako čakanie na popravu a nie vrchol, kde som mal zúročiť všetko doterajšie tréningové úsilie a zúžitkovať životnú formu.
Od štartu som sa cítil nesvoj, stále som však veril, že sa rozídem a bude to dobré. Opak bol pravdou, hoci do 20.km som udržiaval medzičasy na výkon pod 4hodiny,  cítil som sa čoraz horšie.
Od polovice som sa každým kilometrom trápil čím ďalej viac, vedel som, že sa k očakávanému výkonu ani nepriblížim, záver bol už skôr "pochodom smrti." Moc si z neho nepamätám, viem len, že som nechcel vzdať a napriek veľkému trápeniu, vedomý si výkonu ďaleko za svojimi možnosťami , som bol rozhodnutý bojovať až do cieľa. Pred očami som mal len túžbu vojsť na zaplnený olympijský štadión, ako som o tom sníval, keď som s chôdzou začínal. Ak by to neboli Olympijské hry, určite by som v Atlante vzdal.
Pochopiteľne, so svojim výkonom som bol sklamaný, o to viac, keď som sa neskôr dozvedel, že všetci svetoví chodci, ktorí v Atlante uspeli, volili záverečnú prípravu v horách a do dejiska OH prišli maximálne desať dní pred štartom, presne, ako som mal predstavu aj ja. Žiaľ, môj plán mi vtedy Výkonný výbor SAZ neschválil a musel som sa podrobiť spoločnej príprave. Reprezentačný tréner chôdze Juraj Benčík bol názoru, že si treba na náročné klimatické podmienky zvyknúť , ja som naopak doteraz presvedčený, že na dlhý predolympijský pobyt v La Grange som nedoplatil len ja, ale aj všetci slovenskí chodci. Myslím si, že z vyše mesačného pobytu v prostredí s takými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu boli organizmy nie aklimatizované, ale vyčerpané,dehydratované,demineralizované. Možno tak  je žiť v podobnej klíme pár rokov by pomohlo:-)..... 

Prvý štart na olympijských hrách mi teda podľa predstáv nevyšiel, zážitkové z nich mám však určite dosť.
Hoci momenty a pocit z príchode na 100tisícový štadión si Vzhľadom na stav, v akom som naň vchádzal, moc nepamätám, o to viac mi utkvel v pamäti pohled Nasledujúci ráno do novín USA Today , keď som si v olympijskej dedine v konaj z kaviarne otvoril športovať stranu s výsledkom.
Zaujala ma v centre veľkej Čiernobiela fotografia dvoch postáv.
Moment, kým som spoznal čo, kto na naj je, trval síce pár sekúnd, pocity si však pamatam dodnes ..
Po tom, ako som zazrel celkový záber dvoch osôb, sa moje oči zamerali k nohám. 

Maratónkam, hoci mi znalým, som Najprv nevenovala pozornosť, ani tej istej značke  bielych trenírok ci tielku..Až keď som zbadala štartovať číslo, hrklo vo mňa, kombináciám štyroch číslic mi bola totiž tiez Veľmi povedomý. Rýchlo som skontroloval tvár, Ktory som pri prvo pohladí nepoznal a tľapol sa po čele. Stále akoby som tomu neveeril, definitívne som sa z "indetifikoval" až po Prečítané si texte pod záberom: " Slowakian chodec Peter Tichy collapses after finishing 50kilometer event 32nd, in slightly more than 4 hours" ...

Chvíľku som Nechápavo na záber pozeral, dopil kávu a So zbalenými novinami pomaly z kaviarne odišiel. Predsa ľan MAT fotografií v najväčšom americkom denníku, hoci nie zrovna s rukami víťazoslávne nad hlavou sa nepodarí každý deň ... :-)
Omnoho neskor som doplní túto momentku, avšak farebna az trochu ineho uhla , našiel v slovenskej edícii celosvetovej encyklopédie Clive Gifford "Najslávnejšie olympiády ", kde som sa ocitol na jednej strane spolu s legendárnymi vytrvalci - Emilom Zátopkom a Haile Gebrselassie.

Hoci mám tú encyklopédie doma už roky, to, že záber, hoci minimálne, je predsa lán trochu z ineho uhla Ako Čiernobiela v novinách, som si uvedomil omnoho neskor, ked mi a Utoro Robert Deutsch z USA Today  poslal ho   Farebná verziám.

Osobné sklamanie z výkonu v Atlante som prežíval psychicky Ťažko ešte Dlho, zbytok sezóny som dokonca úplne zabalil. K tréningu som sa vrátil až o tri mesiace, keď som si Opat všetko zrovnal v hlave a dal pred seba ďaľšie výzvy.
Jednou z nich bolo a aj krajšie vychutnaním si príchod na olympijský štadión o Štyri roky v Sydney ....... 

Úspech sa rodí v hlave, neúspech je jej zlyhaním

Naposledy som sa „vďaka“ súčasným zdravotným problémom a dlhej tréningovej pauze vrátil k spomienkam na  prvé zranenie, pri ktorom som už v roku 1994 uvažoval o konci vrcholovej chodeckej kariéry.
Možno sa polročné zranenie kolena s odstupom  času zdá banálne, mne však vtedy, hlavne po ME, všetko jedno nebolo...
Bolo by, aspoň pre mňa, zaujimavé teraz čítať svoje  myšlienky pred a po operácii. Otázky, ktoré som si kládol a snažil sa na ne hľadať odpovede. "Má, nemá to význam, budem na to ešte  mať, nebudem?"

Mal som dvadsaťpäť  a za sebou pätnásť, z toho desať rokov tvrdej športovej prípravy, v zime často v mrazoch, daždi či vetre. Dosť na to, aby som si našiel dôvody zmieriť sa s nepriaznivým športovým "osudom"....
Nakoniec, koľko nádejných mladých športovcov po pár rokoch aktívnej kariéry nielen pre zranenia znechutene končí?
Nehovoriac, keď si predstavím, koľko stačilo, keď som si rok pred tým, po vynechaní celej sezóny 1993, "vďaka  „pretrénovaniu“ pred OH 1992, na ktoré som sa nakoniec nekvalifikoval vypočul:.
 „Peťo, všetko má svoju životnosť, aj ľudský organizmus, únava materiálu...“...
A len čo som sa z najhoršieho dostal a začal sa po juniorskych úspechoch po šiestich rokoch konečne presadzovať medzi dospelými, prišla ďaľšia facka...

Teraz mám štyridsaťjeden a za sebou ďaľších šestnásť rokov , počas ktorých som dal telu zabrať omnoho viac, ako aj momentov, kedy som si podobné otázky, aj po roku 2000, dával často. A nielen pri zraneniach či zdravotných problémoch. Tie, našťasie, pokiaľ nie sú  medicínsky „diskvalifikujúce“, skôr či neskôr prebolia. Oveľa ťažšie sa niekedy bojuje  s veternými mlynmi či presvedčovaní vnútornej viery v seba.....

Ako však vraví jedno indiánske príslovie „každý máme v sebe dvoch vlkov, o dobrého a  zlého. Zvíťazí  ten, ktorého lepšie kŕmime."
Preto som rád, že som mal vždy pri sebe niekoho, kto mi pomáhal lepšie kŕmiť toho dobrého, hlavne zo začiatku by som to určite sám ťažko zvládal..

Momentov, kedy som bol psychicky, ak nie na dne, tak veľmi d nízko, som len za posledných desať rokov zažil dosť. Každý z nich , ktorý som zvládol, ma myslím len posilnil a posunul ďalej.

Teší ma, že som dospel k vnútornému pocitu, že ak sa hocikedy v budúcnosti pozriem do zrkadla, nebudem v nich vidieť rezignovaný pohľad..

Naopak, cítim, že som sa v športe dostal do štádia, kedy už nemám potrebu si  niečo dokazovať a že to, čo ma vo vrcholných výkonoch limituje, je predsa len už aj ten trochu "opotrebovaný materiál":-)....

Pred takými desiatimi rokmi , hoci vtedy ešte ako chodec, by som si to v tom zrkadle do očí s čistým svedomím ešte asi takto nepovedal....

Čo človeká nezabije, posilní ho...

Ak má byť všetko práve tak, ako je, športové sudičky sa so mnou pekne zahrávajú. Nakoľko mi prajú a opäť ma len skúšajú, alebo už majú môjho pretekárskeho chodenia či behania dosť, ukáže len čas...

Momentálne mi však od začiatku roka nechcú dopriať ani len niekoľko pomalých bežeckých kilometrov.
Za tridsaťjeden rokov, čo sa atletike venujem, som sa stretol s rôznymi zraneniami veľakrát. Tie  zanedbateľné som sa postupne naučil brať pozitívne ako signál, že si telo potrebuje oddýchnuť. Horšie, ak som tieto signály na vedomie brať nechcel.

S takými som sa pochopiteľne viac stretával, keď som bol mladší a menej skúsený.

.
Prvé vážnejšie zranenie, pri ktorom som si myslel, že je s mojou vrcholovou chodeckou kariérou koniec, bolo v roku 1994 pred a po ME v Helsinkách, kedy som absolvoval dodnes jedinú operáciu.
.

Po ročnej chodeckej pauze  výborne rozbehnutá sezóna 1994, v marci prvý výkon pod 4 hod. na Dudinskej päťdesiatke (3:57:51 hod), ktorým som sa kvalifikoval na prvé vrcholné podujatie dospelých, osobných rekordoch v máji na 30 km v Sesto San Giovanni (2:16:43 hod) a júni 35km v Livorne (2:35:37 hod) záverečná dvojmesačná príprava na ME v atletike v Helsinkách....
.
Na tatranskom sústredení ma pri jednom z tréningov rozbolelo pravé koleno, s ktorým som mal problémy už v zime. Spočiatku som tomu neprikladal význam a snažil sa ísť aj cez bolesť, až to nešlo ani s bolesťou.

Namiesto tréningu som chodil na rôzne vyšetrenia od Košíc cez Žilinu, Kys. N. Mesto, až som sa dostal do nemocnice v Liptovskom Mikuláši (zhodou okolností práve do nemocnice, kde sa nám rok pred tým narodil syn Peťo).

Po jednom obstreku sa síce môj stav na chvíľu zlepšil, po pár tréningoch som bol však opäť k.o. Duhý obstrek už nezabral, ďaľšie som už nechcel ani vtedy, ani nikdy doteraz...
Z nemocnice v Liptovskom Mikuláši som už pochoiteľne nepokračoval na sústredení v Tatrách, ale u sestry v Liptovskom Jáne...

.
Po pár dňoch voľna som znovu neviem koľkýkrát skúšal koleno chôdzou zaťažiť, po 500-600 metroch som sa však opäť len rezignovane vrátil na penzión krívajúc pešo...

V jeden podvečer, už v beznádeji rozhodnutý, že končím, som zatelefonoval manželke, že to balím a ráno idem domov. Štart na ME som považoval v tej chvíli za stratený a celé ďaľšie úsilie za bezvýznamné.

.

Môj sen o prvom štarte na vrcholnom seniorskom šampionáte by sa určite rozplynul, ak by som sa ešte v ten večer nestretol s človekom, ktorého sestra pozvala na návštevu, keď videla, ako som sa psychicky trápil.
.

Karolovi Schwartzovi, bývalému trénerovi moderných päťbojárov a o dva roky neskôr aj trénerovi olympionika v Atlante - strelca pištoliara Jana Faba vdačím nielen za to, že som nakoniec o mesiac na ME štartoval a zlepšil si na nich dokonca osobný rekord, ale aj za všetky ďaľšie úspechy, ktoré som dosiahol neskôr.
Okrem tréningových rád ma totiž naučil pozitívnemu mysleniu a aj zdanlivo beznádejné situácie vnímať inak ako dovtedy....
.

Moje prvé stretnutie s ním vyzeralo asi tak, že po mojom oboznámení s mojimi problémami mi len povedal:
„Zapamätaj si, že prehráva ten , kto sa vzdáva.....Čo si vyberieš?"
„Jasné, že chcem, ale skúsil som už všetko možné, majstrovstvá Európy sú za mesiac, ja už skoro mesiac namiesto tréningu chodím po doktoroch a je to úplne v háji. Koleno len čo trochu pochodím, rozbolí a bolí ako sviňa“ – odpovedal som znechutene.
„A behať si skúsil?“
„Neskúsil, teda ak nerátam pár metrov rozklusu “
„V poriadku, zajtra a pozajtra skúsiš, štvrtok večer prídeš ku mne“. “
„Hm, neviem, či to má význam, predsa len, som chodec a na ME mám štartovať na 50km“ ...
Pravdou je, že okrem tohto krátkeho dialógu mi počas ďaľších dvoch hodín rozhovoru p. Schwartz vlial takú nádej, že následujúce ráno som volal opäť domov, že ešte predsa len v Jáne ostávam. Janka nechápala zrazu môj pozitívny tón v hlase a aj sestry sa pýtala , čo sa stalo.......

.
O dva dni som šiel k p.Schwartzovi síce stále s trochou pochybností, ale predsa len nádejou...
„Tak čo, skúsil si pobehať?“

„Skúsil, včera desať minút, dnes necelú polhodinku len tak z nohy na nohu“...
„A...? Ako, bolelo?“
„Hm, musím priznať, že pri voľnom kluse to bolo za tých pár kilometrov celkom v pohode.“
„To je logické“ – a v kľude mi vysvetlil príčinu bolesti, prečo ho cítim pri chôdzi a pri opatrnom behu veril, že nemusí...
„Za koľko je od dneška štart chodeckej 50 tky na ME?“
„V sobotu budú presne štyri týždne“
„V poriadku, takže takto – teraz tri týždne na chôdzu zabudni, budeš robiť čo Ti poviem a prvýkrát sa pôjdeš, ale len na techniku prejsť zopárkrát v týždni pred štartom“.
„Čooo? Veď to tam nemusím ani ísť, ak nemám tri týždne chodiť“– odpovedal som opäť trochu rezignovane...
„Koľko máš nachodené za roky, čo sa chôdzi venuješ a koľko v tejto sezóne?“
„Hm, za tých trinásť rokov dosť veru, v tejto sezóne od novembra do júna som mal asi dvetisíc“ – povedal som po rýchlom nakuknutí do tréningového denníka, ktorý som mal pri sebe...
„Neboj, za tie roky máš chôdzu natoľko v krvi, že počas troch týždňov ju nezabudneš. Teraz musíme urobiť všetko, aby si bol pripravený čo najlepšie funkčne a fyzicky, kolenu dali pokoj a šetrili ho. Budeš teda pomaly klusať, aby si udržal svalový tonus, ale len po rovine a do kopca, z kopca nie, aby si koleno nedráždil. Okrem toho budeš veľa posilovať, cvičiť strečing a hlavne veľa plávať. Nie však čľapkať sa, ale PLÁVAŤ...Poviem ti presne ako....Na koleno nemysli, teraz ide hlavne o to, aby si sa v poriadku postavil na štart ME....Potom už viem, že zabojuješ a ver, že sám budeš nakoniec prekvapený, akého výkonu budeš schopný....Na dôkladné doliečenie kolena bude po ME času dosť...“

Pokoj a energia, aké som z Karola, hoci na prvý pohľad prísneho, z jeho úsmevu cítil, do mňa vliala neuveriteľné množstvo energie a chuti bojovať.
Vstával som ráno o šiestej, celé doobedie posiloval, klusal, cvičil, plával, poobede to isté. Na chôdzu som nemyslel a každý večer zaspával čoraz vo väčšej nádeji a chuti makať ako nikdy doteraz...

Fyzicky som sa cítil výborne, po troch týždňoch som sa nevedel dočkať prvých chodeckých krokov a blížiaceho sa štartu v Helsinkách.....

Na ten som sa po piatich voľných chodeckých tréningoch a päť 200m rovinkách deň pred štarom tešil, napriek tomu, že som sa prvýkrát počas spolupráce s mojim trénerom Milanom Skokanom, ktorý mi štartovať na ME pre riziko neúspechu neodporúčal, v niečom nezhodol.

.
Ako neskôr Milan priznal, neobával sa ani tak samotného neúspechu, ako prípadnej reakcie z atletického zväzu či reprezentačného trénera Juraja Benčíka, ktorý vďaka môjmu "zašitiu" sa v Liptovskom Jáne a mojej "záverečnej príprave" okrem mojich najbližších a pána Karola Schwartza nevedeli nič.
Možno som pri svojom "debute"trochu zariskoval, urobil som tak však len preto, že som VERIL a veľmi CHCEL.

Čo je však dôležitejšie, presvedčil som sa, že k úspechu (dopochodoval som dokonca bez jediného napomínania za techniku) vedie nielen dobrá fyzická pripravenosť, ale predovšetkým psychická. Preto spoznanie sa s p.Karolom Schwartzom považujem za okamih, ktorý určite pozitívne ovplyvnil a moju ďaľšiu, nielen chodeckú kariéru.

O nej zas niekedy inokedy.....

Foto z ME v Helsinkách 1994

Keď sa telo bráni a začína chýbať motivácia

Koniec uplynulého roka ma v bežeckej pohode teda nezastihol, skôr naopak. Bolesti ľavého triesla, ktoré začali v polovici októbra, ani po dvoch mesiacoch oddychu či rehabilitáciach neustúpili, naviac sa k nim pridali bolesti pod bruchom. Keďže po mnohých vyšetreniach na ortopédii,chirurgii či urológii ani po dvoch mesiacoch lekári múdrejší nie sú,čakám na magnetickú rezonanciu.Ak ani tá nepomôže nájsť problém, neostane mi len si spievať „Telo si so mnou robí, čo chce“:-) a opäť len veriť, že najlepším lekárom je čas.
Ako som však vždy veril, viem aj teraz, že po každom daždi raz slnko výjde, otázkou je len kedy...
Druhou je - motivácia, aspoň tá výkonnostná. Chodeckú som stratil už dávnejšie, keď som dospel k presvedčeniu, že v daných podmienkach som svoj potenciál vyčerpal, bežecká sa mi hľadá tiež čoraz ťažšie.
Čo sa týka výkonov, k vnútornej spokojnosti by  mi mohla chýbať snáď už len chodecká 100 vka pod 9 hodín (9:02:00 hod)  a bežecká pod 7 hodín (7:12:38 hod).
Momentálne síce neviem, kedy a či vôbec ešte budem natoľko zdravotne v poriadku alebo budem mať chuť aby som sa aspoň o tú bežeckú 100vku pokúsil, viem však, že ak sa mi to aj nepodarí, ako vzdanie to cítiť už nebudem.
Práve tento pocit, a hlavne dobrý pocit zo samotného behu je mi totiž dnes už oveľa dôležitejší ako výkony, víťazstvá či rekordy.
Vraví sa, že všetko chce svoj čas. Ak by som mal však považovať za nejaký signál konca svojej pretekárskej kariéry skutočnosť, že poslednú vytrvalostnú akciu z doteraz 89 tich som absolvoval presne po 20 tich rokoch  (2009 Liptovský maratón), po prvej  (1989 M-ČSSR v chôdzi na 50 km Praha - Poděbrady) , nasilu sa brániť určite nebudem....

Ďaľší môj rok s deviatkou na konci

Keď som sa pred rokom a pol dostal z problémov s chrbticou a po pár pomaly odbehnutých kilometroch bez bolesti opäť skúsil aj kratšie preteky, nedával som si žiadne výkonnostné ciele. Tým jediným bolo len opäť nájsť radosť zo samotného bežeckého pohybu, ktorý mi veľmi chýbal, ostatnému som nechával voľný priebeh.

Do bežeckej pohody som sa nakoniec dostal nečakane rýchlo, že sa však dostanem na úroveň, kedy budem opäť, a nie raz rozmýšľať o prekonaní svojich osobných rekordov, by ma nenapadlo ani v najsmelších snoch....

Roky s deviatkou na konci boli však pre mňa doteraz vždy niečim prelomové či výnimočné:-).

Hneď ten prvý bol asi najvýznamnejší, na jar 1969 som sa totiž v Žilinskej nemocnici vypýtal na svet.

Presne o desať rokov som s kamarátom zo zvedavosti prišiel na prvý bežecký tréning, a po ňom sa na ďaľších desať rokov stal členom ľahkoatletického oddielu TJ ZVL Kysucké Nové Mesto najprv ako nádejný bežec, neskôr až po dvojročnú základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.Bystrica ako chodec.

O význame novembra 1989 sa toho popísalo dosť, ja som mesiac pred tým v Dukle BB ako vojak skončil a prijal ponuku východoslovenského klubu Slavoj Poľnohospodár Trebišov, kde to pred 17.novembrom vyzeralo veľmi nádejne. Po ponovembrových celospoločenských zmenách však ostalo len pri sľuboch a ja som celý ďalší rok bojoval nielen na chodeckých pretekoch, ale hlavne o svoju ďaľšiu existenciu. Tú som našiel o dvanásť mesiacov v Slávii VŠT Košice, kde som pôsobil ďaľšie desaťročie.

Na východe Slovenska som vydržal znovu po rok s deviatkou na konci, a to 1999, kedy som po príchode zo zimného sústredenia v Mexiku našiel doma obálku s výpoveďou, ktorej dôvodom bola reorganizácia klubu – presnejšie z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na platy a financovanie športovej prípravy....

Mal som presne tridsať a cítil sa v životnej forme, ktorú som chcel zúžitkovať na MS v Seville 1999. Ako nezamestnanému mi však len umiestnenie v absolútnej svetovej špičke, teda umiestnenie do 6-8.miesta mohlo pomôcť k vytvoreniu vhodných podmienok na kvalitnú prípravu blížiacich sa OH 2000 v Sydney, na ktorých som chcel mať vrchol svojej chodeckej kariéry.

Priebeh chodeckej 50tky na MS, kedy som sa cítil veľmi dobre a po medzičase na 30.km (2:19:13h) sa z 12.miesta posúval v poradí vyššie nasvedčoval, že moje ambície neboli neopodstatnené. Žiaľ, nevyhol som sa na vrcholných chodeckých podujatiach bežnej skutočnosti, keď chodec nevyhovie požiadavkám štýlovým rozhodcom a na 32.km som musel po treťom červenom terčíku na tabuli preteky ukončiť a zísť z trate.

Sklamanie zo straty zamestnania či diskvalifikácie na MS som si na jeseň vykompenzoval aspoň radosťou z nasťahovania sa s rodinou do nového trojizbového bytu. Myslím, že práve rok s tromi deviatkami značne ovplyvnil moju ďalšiu chodeckú kariéru, hoci ani v nasledujúcich troch rokoch to nebolo až tak zlé. Solídne výsledky na OH 2000 a SP 2002 považujem však už len za výsledok zotrvačnosti a môjho chcenia v čisto amatérskych podmienkach. Hoci som cítil, že prichádzam do najlepších chodeckých rokov a veril, že budem zbierať ovocie dlhoročnej tréningovej driny, stal som sa pre slovenskú atletickú generalitu "starým" a "neperspektívnym" chodcom niekde z Kysúc.

Chvíľu som síce ešte v nejakú pozitívnu zmenu veril, definitívne som však svoje priority prehodnotil, keď ani 8.miesto na SP 2002 v Turíne mi na zlepšenie podmienok nestačilo. Postupne som si teda našiel novú motiváciu a začal sa venovať opäť behu, na rozdiel svojich začiatkov však tentokrát už maratónskemu.

Pomaly končí ďalší rok s deviatkou na konci a hoci som v ňom prestúpil o vekovú kategóriu vyššie, kedy si už netrúfam ako pred desiatimi rokmi povedať, že sa cítim na vrchole fyzických síl, považujem ho v mojej doterajšej športovej kariére ak nie za najúspešnejší, určite jeden z najúspešnejších....Veď napríklad 12.miesto na Majstrovstvách Európy, 16. na Svetovom pohári či získať tri slovenské tituly (hoci z toho jeden veteránsky:-), byť 2.najrýchlejším slovenským maratóncom sa mi v jednej sezóne doteraz nepodarilo...
Tento rok za výnimočný považujem aj z hľadiska množstva absolvovaných pretekov, z ktorých bolo až 11maratónov, 2 stovky či 1 päťdesiatka , ale aj počtu kilometrov, ktorých som tiež nikdy toľko neodbehal.

Myslím, že to je dostatok dobrých dôvodov, aby som si aj oddychu doprial konečne trochu viac.....Nakoniec, najprv si ho koncom októbra začalo pýtať aj ľavé trieslo, ktoré mi v mene celého tela čoraz častejšie bolesťami len pripomínalo, že chce nejaký ten rok na behanie ešte slúžiť a preto potrebuje na chvíľu "vypnúť"...
Aký dlhý oddych teda telu doprajem, zatiaľ neviem, pravdou je, že sa do tréningu, hlavne v takom (ne)počasí ešte nehrniem a minimálne do konca decembra na tom okrem nejakého vianočného či silvestrovského behu nič meniť ani nechcem...
Verím, že po novoročnom prebudení opäť nájdem motiváciu, ktorá ma reštatuje. Aká okrem zbavenia sa prebytočných tukových zásob:-) a radosti zo samotného pohybu bude, ukáže opäť len čas...

Aktuality

Malokarpatský maratón - Trnava

V minulosti som v Trnave pretekal trikrát,do uplynulej nedele len na chodeckých tratiach. Prvýkrát v roku 1988 ako vojak Banskobystrickej Dukly keď som ako junior absolvoval svoju prvú chodeckú 20tku (1:36:40h). Druhýkrát o rok neskôr na Trnavskej desiatke (44:31min),tretíkrát mesiac po Budapeštianskych ME v atletike v roku 1998 (41:46min).
Minulý týždeň, tretí deň po MMM som sa rozhodol, že svoju tohtoročnú bežeckú pohodu využijem na prvú účasť na Malokarpatskom maratóne. Veril som, že aj týždeň po Košiciach som schopný podať výkon, ktorý by ma uspokojil.
V stredu pred maratónom som sa o momentálnej solídnej forme presvedčil na 8.zákl. kole Bežeckej ligy Žiliny, keď som po rýchlom 1.km (3:03min) s Mirom Neslušanom vyhral trojku za 9:24min.

Do Trnavy som cestoval s úplne iným cieľom ako týždeň pred tým do Košíc, kde bolo mojou prioritou najprv dosiahnúť kvalitný výkon, potom umiestnenie. Malokarpatský maratón som chcel jednoducho vyhrať, čomu som bol ochotný prispôsobiť taktiku bez ohľadu na výkon. Ten po minulotýždňovom MMM a zajtrajším Dňom supervytrvalca a M-SR v behu na 50km pre mňa tentokrát prioritou nebol
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý svojmu :-). On komentovan,ja krátkej  rozcvičke a utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo som považoval minuloročného víťaza MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štarte som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 50m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať nejak moc újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si len kontrolovať a o víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ešte viac zrýchlili a mne s Rasťom sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 70-80m náskok, rozhodol som sa i tak, že sa predsa len pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo kontrolovať. Odbehol som tedal Rasťovi a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej...Až neskôr vôbec...
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) niečo cez dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách opäť zaregistroval, že chalani sa mi už ďalej nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30.km som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo prekaziť.

Hoci posledný úsek od 35.km (2:10:37hod) som mal už tiež toho tak akurát dosť, som rád, že sa mi nakoniec náskok pred Rasťom Galovičom, ktorý sa na druhé miesto pred Jana Moravca dostal v poslednom kilometri, podarilo zvýšiť na 5minút a dostal som sa aj pod hranicu 2:40hod (2:39:02).Jano Dobehol kúsok za Rasťom, Ondrej nakoniec tesne pod 3hodiny...

Do zbierky víťazných maratónov mi tak po Liptovskom (2003, 2005, 2006) , Rajeckom (2004) , Záhoráckom (2005), maratóne Perly Karpát (2006), Kysuckom (2007), Považskom (2008), Vianočnom CyS maratóne (2003, 2008) pribudol ďaší – Malokarpatský....Hoci maličkosť, určite poteší....Ako aj to, že si aj v závere tohto roku budem môcť povedať, že sa mi od roku 2003 v každom podarilo byť najrýchlejší aspoň na jednom slovenskom maratóne.

Výsledky 35.ročníka MKM ... + moje aktuality

Medzinárodný maratón mieru - Košice

Nikdy sa pred pretekmi, kde mi ide predovšetkým o umiestnenie, nezaoberám počasím. Považujem to za zbytočné, lebo poprvé ho človek aj tak neovplyvní, podruhé všetci moji súperi majú podmienky rovnaké.

Iné to je v prípade, ak mám v úmysle dosiahnúť výkony blízke svojim osobným maximám. Vtedy dokáže byť práve počasie dosť limitujúcim faktorom a prílišná snaha môže byť niekedy viac na škodu ako na osoh.
Preto snáď jediného, čoho som sa po vlaňajšom MMM pred tothtoročným štartom možno trochu obával, bolo práve počasie a vietor, ktorý v Košiciach zvykne fúkať. Chcel som totiž opäť dosiahnúť výkon blízky môjmu osobnému rekordu 2:27:53hod.,ktorý som si zabehol práve v Košiciach v roku 2004, prípadne sa pokúsiť ho zlepšiť. Bol a som presvedčený, že som mal na to všetky predpoklady, okrem zdravia počas celého roka a množstva nabehaných kilometrov v tréningu či pretekoch som sa aj tesne pred štartom cítil veľmi dobre a veril si.
Po príchode do Košíc, bezproblémovej a rýchlej prezentácii som sa večer stretol na námestí s Danielom Orálkom, o ktorom som presvedčený, že má vzhľadom k svojim výkonom na kratších tratiach a ultrabehoch na lepší výkon, ako je jeho osobné maximum 2:29:30hod. Prehodili sme zopár slov o predchádzajúcich či budúcich našich ultrabehoch, ale aj svojich ambíciach v nedeľu. Keďže sme ich mali približne rovnaké, zhodli sme sa, že by bolo fajn rozbehnúť to spolu. Obaja sme mali v úmysle tempo 3:30/km, čo je presne hranica môjho osobného rekordu tesne pod 2:28h.
Po vlaňajšej skúsenosti, keď som si na MMM tiež veril na lepší výkon, ale v silnom vetre som nenašiel vhodnú skupinku, kde by sa dalo občas trochu skryť a potiahnúť, som sa Danielovej prítomnosti v Košiciach potešil. Keďže som ešte nebol ubytovaný a hlavne bol už hladný, rozlúčili sme sa s tým, že sa uvidíme ráno.
Po pasty párty, na ktorej som „zvlčil“ dva taniere cestovín s mäsovou drťou a zapil dvomi pohármi piva sa naša spoločná výprava ŠKP Čadca ubytovala na internáte na Medickej ulici, kde som si ešte pozrel v televízii druhé semifinálové kolo československej superstar. Hodinu pred polnocou som šiel spať s tým, že vlastné občerstvenie, na ktoré majú nárok maratónci pod 2:30hod., si dávať tentokrát nebudem. Treba ho totiž odovzdať v kancelárii pretekov ráno do 8:00h a na to, aby som kvôli tomu ráno vstával a zaniesol ho tam, som už lenivý:-).Spoliehal som sa teda na občerstvovací servis a nápoje, ktoré poskytoval organizátor. So sebou som bol rozhodnutý niesť si aspoň jeden energetický gél.
V nedeľu ráno, keď som vyšiel z ubytovne, som začal tušiť, že hoci je oproti minulému roku slnečno a príjemná teplota, vietor bude opäť najväčšou prekážkou k naplneniu mojich ambícii...
Ako to teda z môjho pohľadu vyzeralo na trati?
Štart - postavil som sa do druhého radu elitnej skupiny za čiernych chlapcov z Afriky, vedľa mňa Imro Pástor , za mnou Miro Vanko, ktorý bežal 1/2maratón a mal za úlohu pomôcť Imrovi v udávaní tempa na výsledný čas pod 2:20h. Daa (Dan Orálek) som nezaregistroval, spoliehal som však, že po pár sto metroch sa nájdeme a tak ako sme sa dohodli, to potiahneme spolu. Pozdravil som sa ešte s Vladom Lipovským, ktorý stál za mnou, zapriali si veľa šťastia a čakali na štartový výstrel.
300m po štarte za kostolom, kde sa štartové pole spája z dvoch pruhov do jedného, som zahliadol Daa, ako zbieha z toho druhého. Bežal však asi 50m predomnou, čo ma moc nepotešilo, lebo som bol presvedčený, že tie prvé stovky metrov až tak pomalé neboli. Za pravdu mi dal prvý kilometer za 3:26min.
5km – 17:26 min – medzičas presne ako som si predstavoval, Daa som videl stále asi 50-60m predomnou, ale doťahovať ho som v úmysle nemal, viem, čo dokážu porobiť v maratóne prudké zmeny tempa. A to moje bolo presne to, ako som si predstavoval. Zo slovákov boli predo mnou podľa predpokladov obaja Imrovia (Pástor a Magyar), ktorých som videl po štarte len prvé dva kilometre a s ktorými som sa naháňať v úmysle nemal ... Z ďaľších slovenských bežcov som okrem nich v boji o medailové umiestnenie domáceho šampionátu počítal ešte s Maťom Holečkom, ktorý bol od jarného Bratislavského maratónu výkonom 2:31:47h lídrom v tohtoročných slovenských tabuľkách. Toho som pred sebou zatial nezahliadol...
10km – 35:19 min – (17:52) – hoci mierne spomalenie, bol som kľudný, nakoľko som vedel, že po vybehnutí z parku je pomalšie tempo len vďaka protivetru, ktorý som prvýkrát pocítil. Pocitovo som bol v pohode, avšak pri prebiehaní okolo plavárne som si uvedomil, že následujúci dosť dlhý úsek bude len proti vetru. Nanešťastie DaO bol predomnou dosť ďaleko, preto som začal rozmýšľať, čo by bolo najlepšie. Otočil som sa dozadu a asi 50m za mnou zbadal doprovodné auto s časomierou, za ktorým bežala vedúca skupinka žien spolu s pár mužmi, ktorí im mali udávať tempo na 20rokov starý traťový ženský rekord A.Peterkovej 2:31:26h..Rozhodol som sa teda, že proti vetru nebudem bojovať sám, ale počkám na ne....
15km - 53:30min - (18:11) - po desiatom kilometri som teda trochu zvolnil, kým ma skupinka nedobehla a v protivetre sa zaradil na chvíľu na jej chvost. Okrem víťaznej ukrajinky O. Burkovskej a afrických bežkýň v nej bežal aj Maťo Holečko, ukrajinec A.Malyi, ktorý bežal 1/2maratón a poliak G.Szyz, ktorý vlani zvíťazil na MMM v kategórii nad 40rokov...Vlastne dnes tiež už môj súper:-). Po pár desiatkách metroch som si uvedomil, aké výhodné je bežať v skupinke,avšak stále ma to lákalo bežať rýchlejšie. Rozmýšľal som, čo mám urobiť, či zariskovať a opäť zrýchliť a vydať sa za Danom, alebo sa uspokojiť a sústrediť sa opäť "len" na medailové umiestnenie v rámci M-SR, či víťazstvo vo svojej kategórii .
20km - 1:11:06hod - (17:35) - v skupinke sa mi chvíľu bežalo síce fajn, ale neuspokojovalo ma to. Zopárkrát som sa snažil iniciovať vyššie tempo, o to však nikto nejavil záujem. Na úseku bez protivetra mi to teda nakoniec nedalo a rozhodol som sa opäť zrýchliť. Na moje prekvapenie nereagoval ani Maťo.Pomaly som sa blížil opäť do centra a cieľa 1/2maratónu, takže za pochopiteľné som považoval, že so mnou zrýchlil aspoň A.Malyi. Spolu sme dobehli na pešiu zónu plnú ľudí, pred sebou som videl, ako sa približujem konečne k DaO-vi.
21,1km - 1:14:53hod - obrátkou 1/2maratónu som do druhého okruhu prebehol už spoločne s Danielom, veriac, že keď to už nebolo od začiatku, tak si teraz už trochu predsa len pomôžeme....

25km - 1:28:27hod - (17:21) - za vynikajúcej atmosféry povzbudzujúcich divákov a fundovaného spíkrovania komentátora Aliho Jucka som sa na 22.km prvýkrát dostal pred Daa a snažil sa držať optimálne tempo. DaO sa držal za mnou a hoci ma mal snahu na 24.km prestriedať, podľa dychu a bežeckého prejavu som cítil, že už beží nasilu a je asi len otázkou času, kedy z mňou nasadeného tempa upustí.
30km – 1:46:20hod – (17:52) – po vybehnutí z parku sme sa ešte s Daom držali spolu, škoda však, že len potiaľ . Následujúci úsek po 32.km bol totiž najťažší, lebo opäť sa bolo treba popasovať z oproti prvému okruhu ešte viac silnejúcemu vetru.
35km – 2:04:55hod – (18:35) - kto bežal v tomto úseku osamote, určite mu to na výkone či ušetrení síl do posledných kilometrov nepridalo. Ja som to pocítil najpomalšou päťkou, v ktorej som si jeden dvojkilometrový úsek zmeral dokonca za 7:38min. V tej chvíli mi už bolo jasné, že z atakovania svojho osobáku nič nebude, preto som sa zameral len v tej chvílí ešte na 3.m v rámci M-SR či víťazstvo v kategórii nad 40rokov. Potešilo ma, keď som na 33.km za sebou nevidel ani Maťa Holečka, ani G.Szyza.
40km – 2:22:36hod – (17:41) - naopak, povzbudilo ma, keď som tesne po 35.km asi 100m pred sebou zbadal „priblížujúcu“ sa postavu. Nenapadlo ma najprv, že to je Imro Magyar, ktorý tak isto ako vlani prežíval v posledných kilometroch ťažké momenty. Vlani po tom, ako som ho dobiehal, na 37.km vzdal, teraz som sa ho pri obiehaní snažil aspoň trochu morálne povzbudiť informáciou, že za nami ďaleko nikto nieje a nech si už aspoň po bronz z M-SR dobehne.
42,195km – 2:30:08hod – (7:32) – posledné kilometre či metre boli už len o eufórii, ktorú každý, kto aspoň raz Medzinárodný maratón mieru v Košiciach skúsil a úspešne dobehol do cieľa, určite pozná...
U seba verím, že to nebolo poslednýkrát, bez ohľadu na to, či budem behať 2:30hod alebo o hodinu či viac pomalšie. Ak už pre nič iné, tak práve kvôli fantastickej atmosfére, ktorú dokážu diváci pri trati vytvoriť....
moje MMM foto ...+ výsledky muži ...+výsledky M-SR ...+ článok .... +moje aktuality

Na MMM opäť s vierou - žeby aj na osobák?

Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach som štartoval doteraz dvakrát. Hneď na tom prvom v roku 2004, som, ako sa vraví, vyťažil z minima maximum a vlastne vtedy ešte viac z chodeckej ako bežeckej prípravy som si zlepšil osobný rekord na 2:27:53hod., ktorý stačil dokonca aj na titul majster Slovenka.
Odvtedy som sa síce viackrát k hranici 2:30hod. priblížil, k osobnému rekordu však viac ako vlani na Považskom maratóne na tartane v Novom Meste nad Váhom (2:29:53hod) nie.
Vlani, pred mojim druhým štartom na MMM som veril, že v mojich silách zlepšiť si maratónsky osobný rekord z predchádzajúceho štartu v Košiciach je.
To, že mi to nakoniec nevyšlo, ma však nesklamalo. Na rekordy, či najlepšie osobné výkony je okrem dobrej pripravenosti totiž dôležitá aj priaznivá súhra okolností, o to viac vo veku, keď už krivka výkonnosti nejde tak prudko hore ako zamlada. Našťastie som si to vlani včas v priebehu pretekov uvedomil a pred bezhlavým naháňaním za výkonom proti vetru som uprednostnil taktický súboj o umiestnenie. To mi nakoniec vynieslo 2.miesto v rámci M-SR, v absolútnom poradí jedenáste, keď okrem majstra SR, celkovo deviateho Imra Pástora boli v desiatke samí africkí bežci.
Dnes, tri dni pred mojim tretím štartom na MMM mi myšlienky opäť behajú po osobnom rekorde. Ak aj nie už si ho zrovna zlepšiť, tak minimálne sa k nemu aspoň priblížiť. Vedú ma k tomu priaznivé okolnosti počas celého roka, keď sa mi vyhýbali zranenia i choroby, množstvo nabehaných kilometrov v tréningu i pretekoch, aké som doteraz nikdy nenabehal, a verím, že aj nazbierané skúsenosti, ktoré by som snáď mohol vedieť využiť.
Jediné, čo by snáď mohlo byť trochu proti mne, je vek, v ktorom je po dlhoročnej športovej kariére prekonávanie osobných rekordov viac zriedkavé ako časté.

Nie zbytočne sa však zvykne s trochou nadsádzky vravievať, že "výnimky potvrdzujú pravidlo"
A práve tu som sa nechal inšpirovať výnikajúcim španielskym chodcom, mimochodom mojim rovesníkom, s ktorým som sa v rokoch 1994 - 2003 stretával na všetkých vrcholných svetových podujatiach ako MS,ME,OH, SP či EP.
Volá sa Jesus Angel Garcia Bragado a štartoval už na Svetovom pohári v chôdzi na 50km v roku 1991. O rok neskôr na svojich prvých OH v Barcelone, v roku 1993 sa stal v Štuttgarte majstrom sveta. Na svojich piatych OH štartoval vlani v Pekingu, keď skončil tesne za medailou štvrtý.V tomto roku na MS v Berlíne si však všetko vynahradil, keď sa mu podarilo získať bronz, a to dokonca výkonom o 4 sekundy lepším ako pri zisku titulu majstra sveta spred šestnástich rokov, len necelé dve minúty za svojim osobným rekordom z roku 1997. Obdivuhodná dlhoročná stabilita výkonnosti na absolútnej svetovej úrovni. Nakoniec, stručná vizitka jeho fenomenálnej kariery je tu.
To však nieje o Jesusovi to podstatné, čo ma k myšlienkam na svoj maratónsky osobný rekord naviedlo. Sú to jeho osobné rekordy v chôdzi na 10km na dráhe a 20km na ceste, ktoré si, hoci sa to zdá priam neuveriteľne, vytvoril v tomto roku, len dva, resp. štyri mesiace pred dovŕšením svojich štyridsiatych narodenín...Určite by niečo podobné nedokázal, keby neveril, že je to možné...

Takisto verím aj ja, že sa, hoci pol roka po štyridsiatke, môžem k svojmu osobnému maratónskemu osobáku spred piatich rokov minimálne aspoň priblížiť....

Moje aktuality

Prvýkrát je len raz...

Staškov je obec na horných Kysuciach , kde sa narodil legendárny herec Jožko Króner, ktorého si tak dobre pamätám z dabovania kreslených rozprávok ako Kubko s Maťkom, či neskôr nezabudnuteľnej postavy Kuba v rovnomernej divadelnej hre. Okrem iných významných filmových postáv stvárnil postavu Tóna Brtka v doteraz jedinom slovenskom oskarovom filme Obchod na korze.
Staškov je však aj obec, ktorou vedie časť Kysuckého maratónu z Čadce do Turzovky a späť.

To má už k tomu, čo mám momentálne na mysli, trochu bližšie, veď ho od roku 2002 pravideľne behávam, pred dvomi rokmi sa mi ho po štyroch druhých miestach podarilo konečne vyhrať.
Stále to však nie je dôvod, prečo mám práve k tejto obci neďaleko Čadce zvlášť príjemný vzťah.....
Dnes, 1.9.2009 okolo 16hod. som bol zhodou okolností v Staškove pred Obecným úradom a domom kultúry počas zastávky bežeckej štafety Ústavy SR, ktorá sa koná na počesť tohto pre Slovensko významného dňa. Na tom by určite nebolo nič zvláštne, väčšinou sú totiž všetky zástavky tejto štafety v obciach či mestách pred obecnými či mestskými úradmi.

Pre mňa však tento moment znamenal dôvod na malé zastavenie či vrátenie sa zopár:-) rokov späť, o to viac, keď som sa stretol s pánom Přemyslom Pěchom, hlavným organizátorom pretekov Behu SNP. Stáli sme totiž presne na tom istom mieste, kde býval kedysi štart i cieľ detských kategórii týchto bežeckých pretekov. Zúčastnil som sa ich síce viackrát, neskôr dokonca 2 krát víťazne aj v mužskej kategórii (1997 a 2008), prvýkrát je však prvýkrát :-)  - proste moje prvé bežecké preteky - v najmladšej žiackej kategórii 9-10ročných chlapcov 1. 9. 1979, dnes teda presne 30rokov. Ani sa mi tomu veriť nechce, zvlášť, keď som videl pána Pěcha, ktorého výzor sa mi zdá (na rozdiel od môjho:-) rovnaký, ako keď pri mojom prvom štarte strieľal zo štartovacej pištole...Dnes síce z nej nestrieľal, zato sme si symbolicky spolu ten 600m okruh odbehhli...:-)

Viac o svojich vôbec prvých bežeckých pretekoch mám tu.

August - hlavne o spájaní príjemného s užitočným

Zdá sa mi až neuveriteľné, ako rýchlo ubehol posledný mesiac, resp. obdobie odvtedy, ako som si do blogu niečo písal. Bolo to po Kysuckej desiatke, po ktorej som začal opäť cítiť bežeckú pohodu a tešil sa na Rajecký maratón o dva týždne. Ten mi vyšiel podľa predstáv, na výkon okolo 2:33hod. som si veril. Čo ma však potešilo ešte viac, je pocit, s akým som celý maratón absolvoval a to , že druhú polovicu som mal o 2:30min rýchlejšiu ako prvú. Naspäť z Čičmian na rajecké námestie som bežal za 1:15:14hod, čo bolo najrýchlejšie zo všetkých 202 štartujúcich, o minútu rýchlejšie ako prví dvaja chlapci pôvodom z Etiopie Ashenafi Erkolo či Mulugeta Serbessa. Výkonom 2:32:58hod. som skončil v absolútnom poradí na 4.mieste, na tretieho Imra Magyara, ktorého som od 25.km meter po metri sťahoval, mi chýbalo v cieli 9 sekúnd. Potešilo ma aj 1.miesto v kategórii nad 40rokov, pred štartom by som určite nepovedal, že pred favorizovaným poliakom Marekom Dziegelewským, pred mesiacom celkovo štvrtým na náročnom Malom Štrbskom maratóne, či ukrajincom Kosťom Železovom dobehnem s náskokom viac ako siedmich minút.
Päť dní po Rajeckom maratóne som odišiel na dovolenkový pobyt do Biogradu na moru v Chorvátsku, ktorý som získal od CK Jomatour na Kysuckom maratóne s predstavou, že podobne ako vlani sa práve v tomto letovisku pomaly naštartujem na jesennú časť sezóny a podľa chuti nabehanými či naplávanými kilometrami položím dobrý základ pre kvalitný výkon na MMM v Košiciach.
Nakoniec to boli nielen nabehané tréningové kilometre, ale aj nečakane aj dva bežecké cestné preteky.
Prvé vo Sv.Filipe i Jakove hneď v deň príchodu boli pocitovo veľmi dobré. Do 3.km som bežal v skupinke asi ôsmich bežcov, potom, keď nikto neprejavil záujem o vyššie tempo, som prevzal iniciatívu ja a pokúsil sa v úseku dole kopcom natiahnúť a zrýchliť krok. Urobil som si mierny náskok, ktorý som postupne zvyšoval a celkom pohodlne ho kontroloval až do cieľa. V cieli to bolo 41sekúnd.
Druhé preteky na ostrove Murter, o ktorých som sa od chorvátskeho priateľa Stepana Vukasa, trénera domácich bežcov a kondičného trénera zadarských futbalistov dozvedel až v deň ich konania,keď som som šiel pred obedom po behaní na pláž, boli už z pohľadu pocitov či konkurencie o poznanie náročnejšie. Musím však priznať, že som si ich skomplikoval trochu aj ja sám predchádzajúcimi dvoma dňami. Moc som nespal, deň pred nimi odbehal ráno 20 a večer 15km, potom večer aj noc presedel s partiou českých turistov, s ktorými som nakoniec okrem najlepšieho regeneračného nápoja pre vytrvalcov, za ktorý pivo vo svojom veku nepochybne považujem, prikombinoval aj trochu domácej rakie. Po nej som potom "regeneroval" až do svitania radšej vonku. Vraví sa však, že -„všetko zlé je na niečo dobré"...Do konca pobytu som rakiu už do úst nedal...:-)
Aj druhé preteky som teda nakoniec vyhral a hoci ma stáli o poznanie viac síl, na druhý deň som bol celkom v pohode a až do konca pobytu sa mi behalo výborne. Dva tréningy som ešte absolvoval s bežeckou partiu Stipana Vukasa, raz v Zadarskom parku fartlekovo 16km a raz stupňovane 10km (39:45min)...
Hoci by som môj denný, či skôr nočný režim počas týchto ôsmich dní, kedy som nespal viac ako 2-3hod. denne, mladým bežcom za príklad nedával, ja som sa až na pár momentov cítil skvele. Viem ale, že je to aj vďaka skúsenosti, kedy si môže moje telo čo dovoliť a že na určitú výkonnosť treba potrebné kilometre jednoducho v prvom rade najprv odbehať. Potom nie je na škodu ani zábava, hoci občas aj trochu väčšia ako malá:-)... Ťažko to však môže fungovať naopak...

Nechýbal mi internet, televízor, rádio, noviny ani mobil či foťák. Napríklad z výsledkov práve prebiehajúcich MS v atletike v Berlíne som sa dozvedel len o svetovom rekorde Usaina Bolta na 100m (9,58sek), a to tiež až na tretí deň. O ostatných výsledkoch až po príchode domov...

Je mi jasné, že s takouto životosprávou by to nešlo stále, za tie roky som sa však naučil počúvať telo a som presvedčený, že aj teraz sa mi to podarilo. Keď to moje chcelo teraz v Chorvátsku (ne)piť, (ne)pilo, keď chcelo (ne)jesť, (ne)jedlo, keď chcelo (ne)plávať, (ne)plávalo, keď chcelo (ne)tancovať, (ne)tancovalo, keď chcelo (ne)spať, (ne)spalo:-). Inak by som určite za 8dní nenabehal v takej pohode 248km, ktorými som, verím, položil dobrý základ pre jesennú časť sezóny. Jednoducho všetko podľa chuti som len spájal príjemné s užitočným....
Po príchode domov ma dokonca napadá myšlienka na osobný rekord v maratóne, po ktorom som pokukoval vlani pred MMM. Do 4.10. je síce ešte dosť ďaleko, som však rád, že mám opäť novú bežeckú motiváciu...

Na najbližší mesiac sa teda opäť teším, najbližšie už na túto sobotu, kedy v Břeclavi bežím v rámci 1.atletickej českej ligy 5000m na dráhe, potom o dva týždne na Zátopkovej desiatke v Žiline by som mal obhajovať vlaňajšie víťazstvo. Ak sa mi to aj nepodarí, určite ma poteší, ak sa tri týždne pred MMM k osobnému rekordu na 10km minimálne priblížim...Bolo by to dobré znamenie....

Výsledky Rajeckého maratónu ....+foto

Výsledky pretekov v Chorvátsku -..... Sveti Filip i Jakov ....+ Murter

Kysucká desiatka na hody, nie však len hodovo.

Posledný júlový víkend v Kysuckom Novom Meste, kde od narodenia žijem, patrí každoročne dvojdňovým Jakubovským hodom s bohatým kultúrnym programom. Po štvrtý krát boli ich súčasťou aj bežecké preteky Kysucká desiatka, v tomto roku zároveň aj majstrovstvami Slovenska v cestnom behu na 10km.
Po mojej „steeplechase story“:-) a dvojtýždňovom oddychu som na pretekoch, ktoré sa konajú na kilometrovom certifikovanom okruhu, dokonca po jednej z ulíc môjho detstva, nemohol chýbať.
Nebežal som len na 1.ročníku kvôli zraneniu, predvlani som skončil v kategórii do 40rokov druhý, vlani som sa s touto kategóriou rozlúčil víťazstvom.Napriek tomu, že „jakubovský“ víkend beriem vždy predovšetkým hodovo a pred pretekmi toho zrovna moc nenaspím:-), nič to nemení na skutočnosti, že keď sa v nedeľu postavím na štart, chcem podať čo najlepší výkon.
Uplynulú nedeľu sa v ideálnom bežeckom počasí aj vďaka prideleniu majstrovstiev Slovenska v cestnom behu na 10km zišla doteraz najkvalitnejšia konkurencia, čo sa prejavilo aj na výkonoch. Suverénne najrýchlejší bol poliak v drese JM Demolex Bardejov Jakub Burghard, ktorý zvíťazil s minútovým náskokom v novom traťovom rekorde 30:24min pred majstrom Slovenska Imrom Magyarom (31:25min) z AC Nové Zámky a martinčanom v drese Obalservis Košice Mirom Vankom. (31:31min)
Po napriek nie práve bežecky pohodových dňoch som sa na štart ako vždy tešil a veril, že sa pred Rajeckým maratónom opäť naladím na tú správnu strunu.
Od začiatku som sa sústredil na pocity a zároveň kontroloval, ako si počínajú moji súperi v kategórii nad 40rokov + štvornásobný víťaz Bežeckej ligy Žiliny Miro Neslušan, ktorému sa obhajobu víťazstva v tomto ročníku snažím trochu sťažiť:-). Medzi najväčších konkurentov vo svojej kategórii som považoval Roba Rolka, poliaka Janusza Sarnického a moraváka Rosťu Kolicha. Už po prvom kilometri som však nezaregistroval v mojej blízkosti Rosťu a aj Janusz začínal po 2.km mierne zaostávať. Po treťom kilometri (9:45min) som sa ocitol v skupinke, v ktorej okrem Roba boli mladší Michal Kavacký, Rasťo Galovič a junior Matej Fedák, pár metrov pred nami Juraj Vitko, Štefan Sumerling a Rasťo Najdek. Do piateho kilometra (16:18) sa nič podstatné nemenilo, len asi na 4.km začal zaostávať aj Michal a dotiahli sme sa na Števa a Rasťa.

Bol som príjemne prekvapený celkom kvalitným medzičasom a tým, že mi nasadené tempo nerobí väčšie problémy. Vedel som, že ak chcem vo svojej kategórii zvíťaziť, musím sa vysokým tempom pokúsiť striasť Roba Rolka, ktorý býva v závere rýchlejši. Prevzal som teda iniciativu a skupinku potiahol, až kým sme sa nedotiahli na Juraja Vitka. Chvíľku bežal Juraj s nami, potom sa mu podarilo opäť si pár metrov urobiť náskok. Zopár krát som sa pokúsil o trhák hlavne Robovi aj ja, avšak neúspešne.Od siedmeho kilometra strácal aj Rasťo so Števom. O víťazstve v mojej kategórii nad 40rokov Robo rozhodol sto metrov pred vbiehaním do posledného kilometra, keď na jeho zrýchlenie som už nemal dostatok síl reagovať. Do záverečného okruhu som bežal s malým odstupom zmierený s druhým miestom vo svojej kategórii po boku juniora Mateja Fedáka a Rasťa Galoviča, ktorí ma tiež nakoniec v závere prefinišovali, hoci Rasťo len tesne a v rovnakom čase ako ja.
To ma však vôbec netrápi, nikdy som sa necítil šprintérom, vo veteránskom veku už o to ani nemám záujem:-). Teší ma, že som mal z Kysuckej desiatky veľmi dobrý pocit, nakoniec, z troch doterajších štartov na nej som dosiahol najlepší výkon (33:04min) práve v tom zatial poslednom -oproti tomu spred dvoch rokov o 12sekúnd, vlaňajšiemu dokonca o 50.

Po pretekoch hody pre mňa pokračovali nedeľným kultúrnym programom na námestí, počas ktorého a po ňom som si do neskorého večera (či skôr skorého rána...?) stihol vytvorilť iný, tentokrát už nebežecký osobák... :-)

Verím, že pred blížiacim sa Rajeckým maratónom budúcu sobotu, na ktorý sa ako vždy teším a cítim sa opäť fajn, je to dobré znamenie.
Výsledky Kysuckej desiatky +Foto

Každá skúsenosť je dobrá...

Je pravda, že sa občas nechám nahovoriť na všeličo a rád skúšam niečo nové.
Páčia sa mi nové výzvy a keď sa naskytne vhodná príležitosť, rád ju využijem. Takou bolo na záver mojej prvej časti sezóny, v ktorej som hlavne v poslednom období toho absolvoval dosť, 3.kolo českej atletickej ligy v Třinci  - 3000m steeplechase...
Ako chlalani sme si na štadióne preskakovanie či naskakovanie prekážok, ako sme to videli v televízii počas prenosov, skúšali. Odvtedy však, ako som sa začal venovať chôdzi, už nikdy. Nieto vodnú priekopu. Ak, tak akurát preskok cez potok v lese počas bežeckých tréningov
Preto som si moc nevedel predstaviť, ako budem prekážky v Třinci prekonávať.

Po príchode na štadión, kde som ako 16 ročný na majstrovstvách ČSSR vytvoril v chôdzi na 10km čs.rekord mladšieho dorastu výkonom 45:30,4 min a o dva roky na ňom získal svoj druhý chodecký juniorsky titul M-ČSSR, som sa prezliekol a šiel pozrieť k vodnej priekope.

Potešilo ma, že za vodnou prekážkou je dno s umelým povrchon a nie beton, ako na škvárovych dráhach. Hlavou mi preblesklo, aký odraz musia mať špičkoví bežci, keď skáču až za vodnú priekopu, alebo si len namočia kotníky a ďaľším krokom sú na suchu....
Skúšať, ako ju budem zvládať, ma ani nenapadlo, len by som pred štartom zneistil ešte viac a na štart sa možno ani nepostavil.:-).

Nechal som to na „ bude ako bude", snáď sa nejako za ňu dostanem, keď k nej prvýkrát  pribehnem.
Asi desať minút pred štartom mi doniesol predseda klubu TJ TŽ Třinec, za ktorý v tejto sezóne hosťujem, na výber štvoro tretier. Na prvý pohľad mi veľkosťou sedeli jediné, tie som si aj vyskúšal a bol rozhodnutý v nich bežať. inak, Tretry som mal na nohách obuté naposledy v roku 1983. :-)
Až do chvíle, kedy som si tesne pred štartom ako ostatní nevyskúšal naskakovanie na prekážku, som bol celkom v pohode.
Po prvom pokuse, pri ktorom sa mi vďaka nášľapu na chodidlo trochu šmyklo, ma však humor prešiel a uvedomil si, že to nebude taká sranda, ako som si myslel.
Chalani, keď videli moju snahu, sa mi pred štartom ešte snažili poradiť, to už som však vedel, že ťažko z toho niečo využijem. Bol som už pred tým rozhodnutý neriskovať a ak, tak radšej nedobehnúť ako by som sa mal zraniť.
Prvé metre po výstrele som sa teda pochopiteľne nesústredil na nejaké tempo či výkon, ale čakal na prvú prekážku po 200 metroch, ktorú som ešte naskočením  úspešne zvládol.
Len čo som si stačil vydýchnuť, že ju mám šťastne za sebou, bola predo mnou za cieľovou zákrutou ďalšia. Keďže som bežal stále v klbku bežcov, ktorým preskakovanie nerobilo problémy, bál som sa, aby som im nezavadzal a neohrozoval ich.
Trochu som teda spomalil a skrátil krok, ale tým aj rýchlosť. Hoci sa mi na ňu podarilo naskočiť a skočiť dole, bol bol som rozhodnutý ďaľšie zvládať bezpečnejšie, aj keď ešte pomalšie. Ďaľšiu som už preliezol pomocou rúk a odrazením z ľavej nohy s dopadnutím na pravú.
Po týchto dvoch suchých prekážkach bola zrazu predo mnou  vodná priekopa.
Sám som bol zvedavý, čo mi inšktint tesne pred ňou prikáže. Keďže som zas pred ňou spomalil a stratil rýchlosť, na nejaké naskakovanie som už nemal pomyslenie. Jednoducho som ju preliezol, postavil sa na kraj za ňu a snažil sa skočiť čo najďalej. Po doskoku po kolená vo vode som z nej vybehol a pokračoval. Po pár metroch v polovici cieľovej rovinky však už bola ďalšia suchá.
Až vtedy som si uvedomil, na čo som sa to vlastne dal.
Hlavou mi preletelo, že v každom 400 m okruhu sú štyri suché prekážky plus jedna s vodou, spolu  teda počas siedmych okruhov 35....A ja som len v druhom.....
Hoci som žiadny oslňujúci výkon:-) nečakal, bol som rozhodnutý nevzdať. Našiel som si síce pomalý, ale celkom bezpečný spôsob úrekonávania prekážok, ostatné už bolo na bojovnosti a mať to čo najskôr za sebou. Výkonom 11:21,69min som nakoniec dobehol desiaty a získal jeden ligový bod.:-)
Je takmer isté, že sa už na štart steeplu nepostavím.

Som však rád novej skúsenosti, ak aj že som si vyskúšal, aký je steeple náročný, hoci možno na prvý pohľad vyzerá  jednoducho....Tak vyzerá však všetko u niekoho, kto naozaj  vie...:-)