Pri príležitosti práve prebiehajúcich Olympijských hrách v Londýne som si v rozhovore pre Žilinský večerník okrem iného v krátkosti pripomeul aj na svoje dve olympijské skúsenosti.
Pred ich začiatkom so mnou počas Behu olympijského dňa detských kategórii v Žiline hodil reč Adam Abafi.
Spomeniete si ešte niekedy na svoj prvý štart pod piatimi kruhmi?
Debutoval som v roku 1996 v Atlante. Bolo to tam nesmierne ťažké, lebo v Spojených štátoch sme boli s chodeckou reprezentáciou už šesť týždňov pred olympijským štartom, naviac v náročných klimatických podmienkach, čo bolo nielen fyzicky, ale aj psychicky mimo domova veľmi náročné. Samotné preteky mi nevyšli zďaleka podľa predstáv, úprimne priznám, keby to nebola súťaž pod piatimi kruhmi, asi by som do cieľa nedošiel. Z 32.miesta som pociťoval sklamanie, no až postupom času mi dochádzalo, že som vlastne absolvoval olympijské preteky a že to malo svoj význam. Nezlomilo ma to, práve naopak - dostal som novú motiváciu. Aj napriek tomu, že vám prvá olympiáda nevyšla podľa predstáv, pekných zážitkov ste museli mať nespočetne.
Spomienky sú fantastické. Olympijské hry sú niečo úplne iné ako majstrovstvá sveta či rôzne svetové či európske poháre. Je to aj o tom, že sa človek stretne s inými športovcami z rôznych krajín sveta. Nejde tam teda len o šport ako taký. Obrovským zážitkom je aj kultúrny program a sprievodné akcie. Je to vlastne vyvrcholenie celoživotnej snahy každého športovca. Už ako malý chalan som si dával rôzne ciele a jedným z nich bolo zažiť raz neopakovateľnú atmosféru tohto podujatia.
Ďalší štart ste si pripísali o štyri roky neskôr v Sydney.
Do Austrálie som cestoval už s väčšími skúsenosťami. Mal som za sebou štyri roky, počas ktorých som štartoval na rôznych iných významných svetových podujatiach. Napriek tomu, že som neabsolvoval práve najlepšiu prípravu, bol som najlepší z trojice slovenských chodeckých vytrvalcov, obsadil som sedemnástu priečku. Posledné metre som si neskutočne vychutnával ovácie zaplnených tribún olympijského štadióna, na ktorom 110tisíc divákov potleskom ocenilo výkon každého športovca. Práve vtedy som si spomenul na to, že presne o tomto som sníval ako malý chlapec. V tom momente sa mi v hlave premietla celá moja kariéra. Bol to pre mňa najkrajší športový zážitok v živote.
Ako ste sa vlastne dostali k atletike, konkrétne k chôdzi?
Nebanujete, že ste si vybrali práve chôdzu?
Nikdy neľutujem nič, čo bolo. Človek sa vždy rozhoduje tak, čo považuje v danej chvíli za najlepšie. Až čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie, no vtedy je už zbytočné sa tým zaťažovať, pretože je to minulosť. Snažím sa tešiť z toho, že som vďaka športu zažil množstvo pekných zážitkov. Štafetu teraz po mne prebral môj syn, z čoho mám veľkú radosť. Stále ešte súťažím aj v chôdzi, v súčasnosti však hlavne kvôli synovi. Štartovať budem dovtedy, kým ma to bude baviť a pokiaľ mi vydrží zdravie. Aj teraz v marci som dokonca po jedenástich rokoch získal medailu z Majstrovstiev SR v chôdzi na 50km...
Čo je na chôdzi najťažšie?
Keď máte natrénované, ide všetko ľahšie a človek má z toho skutočnú radosť. Okrem toho, že ste v perfektnej kondícii, musíte dohliadať aj na techniku. Je dôležité držať kontakt so zemou a pri každom došľape na pätu vystierať kolená. Nesmiete sa „zblázniť“ a postupne prejsť do behu, za to je diskvalifikácia. Veľmi veľkú rolu hrá aj psychická pohoda.
Spomínali ste, že váš syn ide vo vašich šľapajach. Na to musíte byť veľmi pyšný.
Samozrejme, nakoniec, ktorého otca nepoteší, keď vo vlastnom synovi vidí aj kus seba?:-)
Množstvo ľudí sa ma pýta, či aj z neho raz vyrastie olympionik. Takto ďaleko by som však nezachádzal. Mňa hlavne teší, že sa venuje nejakému športu a že si našiel spôsob, ako zmysluplne tráviť voľný čas. Peťo do krás športu vnikol prirodzene. Brával som ho zo sebou na preteky a zapáčilo sa mu to. Treba povedať, že on má v porovnaní so mnou omnoho lepšiu techniku. Ja som si všetko musel vydrieť. Do ničoho ho však tlačiť nebudem. Viem, že tento šport je veľká drina a mnohokrát len talent nestačí. Ak sa však rozhodne, že bude chcieť pokračovať na profesionálnej úrovni, moju podporu mať bude, pretože vidím, že má veľký potenciál. Nechcem, aby mi raz vyčítal, že tú možnosť nedostal.
Nezvažovali ste účasť aj v Aténach 2004?
Pre svoje priority som už možno neštartoval na ďalších dvoch olympijských hrách. Fyzicky som sa cítil stále dobre, no prežíval som ťažšie obdobie, bol som dlhšiu dobu bez práce. Okrem toho som už ani nemal vytvorené také dobré podmienky ako predtým. Bol som na dvoch hrách predtým a už sa mi o dosť ťažšie v chôdzi hľadala motivácia. Okrem toho, príprava na ďalšiu olympiádu by bola dosť na úkor rodiny a s tým som sa už vnútorne stotožniť nevedel a ani nechcel. Našiel som si však novú motiváciu a to v maratónskych a ultramaratónskych behoch.
Súťažím však už hlavne pre radosť. Určite by ma potešilo, keby sa môjmu synovi podarilo na OH kvalifikovať o štyri roky v Brazílii a podarilo sa mu dosiahnuť pekný výsledok. Preto svoju energiu už skôr sústredím na neho.
Dá sa porovnať Atlanta 1996 napríklad s Pekingom 2008?
Čo som počul a čítal, tak najlepšie olympijské hry v novodobej histórii boli v roku 2000 v Sydney. Aj čo sa týka úrovne, organizácie, infraštruktúry. Atlanta 1996 bola dosť chaotická, Američania to vtedy pojali dosť komerčne. V Sydney to však malo skutočne výbornú úroveň. Olympijská dedina bola asi kilometer od hlavného diania, všetko bolo pokope. Počas celých hier sa nevyskytol žiaden výrazný problém. Peking bol vraj tiež výborne zorganizovaný, no tam som neštartoval, takže objektívne to posúdiť neviem.
Čo možno očakávať od Londýna 2012?
Myslím si, že to bude pekná olympiáda. Londýn je podľa mňa dobrou voľbou. Všetkým slovenským športovcom budem samozrejme držať palce. Viem, akú veľkú námahu musí človek vynaložiť, aby sa v našich podmienkach presadil. Šport je u nás na pokraji spoločenského záujmu, čo je na škodu. Hlavne individuálny športovci musia byť doslova fanatici. Oni to nerobia pre peniaze, ale preto, lebo ich to baví a robia to so srdcom. Aj mňa sa neraz pýtali, koľko som za štart na hrách dostal. Šport je však o niečom úplne inom. Pokiaľ niekto začne športovať s tým, že od toho čaká veľké peniaze, tak je na začiatku konca.
Nezvažujete, že by ste sa do anglickej metropoly išli pozrieť aj osobne?
Asi nie. Športové zápolenia si vychutnám doma pred televízorom.
Čo momentálne robíte?
Momentálne robím na Mestskej krytej plavárni v Žiline na pozícii plavčíka.Lepšiu prácu pre bývalého vrcholového športovca si momentálne asi ani neviem predstaviť. Pracujem v prostredí, ktoré mi je blízke a mám robotu, ktorá ma baví. Do práce chodím na bicykli alebo behom, z Kysuckého Nového Mesta to mám necelých štrnásť kilometrov. Aj takýmto spôsobom sa snažím udržiavať v kondícii.
Museli ste už niekoho zachraňovať?
Niekto si možno povie, že plavčík to má dobré, lebo celý deň môže pozerať po babách. No treba povedať, že je to práca, kde má človek veľkú zodpovednosť. Je to ťažšie, ako si mnohí ľudia myslia. Ako dlhoročný športovec som sa však naučil pracovať zodpovedne. Stále sa snažím mapovať situáciu v bazéne a jeho okolí a snažím sa zabrániť tomu, aby k nejakej nebezpečnej situácii vôbec došlo. Táto práca ma skutočne napĺňa.
...................................................................Zhováral sa Adam Abafi.
.jpg)
Zdá sa, že moje bežecké sudičky majú so mnou predsa len ešte nejaké plány. 
.jpg){kind=link}
