Na MMM opäť s vierou - žeby aj na osobák?

Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach som štartoval doteraz dvakrát. Hneď na tom prvom v roku 2004, som, ako sa vraví, vyťažil z minima maximum a vlastne vtedy ešte viac z chodeckej ako bežeckej prípravy som si zlepšil osobný rekord na 2:27:53hod., ktorý stačil dokonca aj na titul majster Slovenka.
Odvtedy som sa síce viackrát k hranici 2:30hod. priblížil, k osobnému rekordu však viac ako vlani na Považskom maratóne na tartane v Novom Meste nad Váhom (2:29:53hod) nie.
Vlani, pred mojim druhým štartom na MMM som veril, že v mojich silách zlepšiť si maratónsky osobný rekord z predchádzajúceho štartu v Košiciach je.
To, že mi to nakoniec nevyšlo, ma však nesklamalo. Na rekordy, či najlepšie osobné výkony je okrem dobrej pripravenosti totiž dôležitá aj priaznivá súhra okolností, o to viac vo veku, keď už krivka výkonnosti nejde tak prudko hore ako zamlada. Našťastie som si to vlani včas v priebehu pretekov uvedomil a pred bezhlavým naháňaním za výkonom proti vetru som uprednostnil taktický súboj o umiestnenie. To mi nakoniec vynieslo 2.miesto v rámci M-SR, v absolútnom poradí jedenáste, keď okrem majstra SR, celkovo deviateho Imra Pástora boli v desiatke samí africkí bežci.
Dnes, tri dni pred mojim tretím štartom na MMM mi myšlienky opäť behajú po osobnom rekorde. Ak aj nie už si ho zrovna zlepšiť, tak minimálne sa k nemu aspoň priblížiť. Vedú ma k tomu priaznivé okolnosti počas celého roka, keď sa mi vyhýbali zranenia i choroby, množstvo nabehaných kilometrov v tréningu i pretekoch, aké som doteraz nikdy nenabehal, a verím, že aj nazbierané skúsenosti, ktoré by som snáď mohol vedieť využiť.
Jediné, čo by snáď mohlo byť trochu proti mne, je vek, v ktorom je po dlhoročnej športovej kariére prekonávanie osobných rekordov viac zriedkavé ako časté.

Nie zbytočne sa však zvykne s trochou nadsádzky vravievať, že "výnimky potvrdzujú pravidlo"
A práve tu som sa nechal inšpirovať výnikajúcim španielskym chodcom, mimochodom mojim rovesníkom, s ktorým som sa v rokoch 1994 - 2003 stretával na všetkých vrcholných svetových podujatiach ako MS,ME,OH, SP či EP.
Volá sa Jesus Angel Garcia Bragado a štartoval už na Svetovom pohári v chôdzi na 50km v roku 1991. O rok neskôr na svojich prvých OH v Barcelone, v roku 1993 sa stal v Štuttgarte majstrom sveta. Na svojich piatych OH štartoval vlani v Pekingu, keď skončil tesne za medailou štvrtý.V tomto roku na MS v Berlíne si však všetko vynahradil, keď sa mu podarilo získať bronz, a to dokonca výkonom o 4 sekundy lepším ako pri zisku titulu majstra sveta spred šestnástich rokov, len necelé dve minúty za svojim osobným rekordom z roku 1997. Obdivuhodná dlhoročná stabilita výkonnosti na absolútnej svetovej úrovni. Nakoniec, stručná vizitka jeho fenomenálnej kariery je tu.
To však nieje o Jesusovi to podstatné, čo ma k myšlienkam na svoj maratónsky osobný rekord naviedlo. Sú to jeho osobné rekordy v chôdzi na 10km na dráhe a 20km na ceste, ktoré si, hoci sa to zdá priam neuveriteľne, vytvoril v tomto roku, len dva, resp. štyri mesiace pred dovŕšením svojich štyridsiatych narodenín...Určite by niečo podobné nedokázal, keby neveril, že je to možné...

Takisto verím aj ja, že sa, hoci pol roka po štyridsiatke, môžem k svojmu osobnému maratónskemu osobáku spred piatich rokov minimálne aspoň priblížiť....

Moje aktuality

Prvýkrát je len raz...

Staškov je obec na horných Kysuciach , kde sa narodil legendárny herec Jožko Króner, ktorého si tak dobre pamätám z dabovania kreslených rozprávok ako Kubko s Maťkom, či neskôr nezabudnuteľnej postavy Kuba v rovnomernej divadelnej hre. Okrem iných významných filmových postáv stvárnil postavu Tóna Brtka v doteraz jedinom slovenskom oskarovom filme Obchod na korze.
Staškov je však aj obec, ktorou vedie časť Kysuckého maratónu z Čadce do Turzovky a späť.

To má už k tomu, čo mám momentálne na mysli, trochu bližšie, veď ho od roku 2002 pravideľne behávam, pred dvomi rokmi sa mi ho po štyroch druhých miestach podarilo konečne vyhrať.
Stále to však nie je dôvod, prečo mám práve k tejto obci neďaleko Čadce zvlášť príjemný vzťah.....
Dnes, 1.9.2009 okolo 16hod. som bol zhodou okolností v Staškove pred Obecným úradom a domom kultúry počas zastávky bežeckej štafety Ústavy SR, ktorá sa koná na počesť tohto pre Slovensko významného dňa. Na tom by určite nebolo nič zvláštne, väčšinou sú totiž všetky zástavky tejto štafety v obciach či mestách pred obecnými či mestskými úradmi.

Pre mňa však tento moment znamenal dôvod na malé zastavenie či vrátenie sa zopár:-) rokov späť, o to viac, keď som sa stretol s pánom Přemyslom Pěchom, hlavným organizátorom pretekov Behu SNP. Stáli sme totiž presne na tom istom mieste, kde býval kedysi štart i cieľ detských kategórii týchto bežeckých pretekov. Zúčastnil som sa ich síce viackrát, neskôr dokonca 2 krát víťazne aj v mužskej kategórii (1997 a 2008), prvýkrát je však prvýkrát :-)  - proste moje prvé bežecké preteky - v najmladšej žiackej kategórii 9-10ročných chlapcov 1. 9. 1979, dnes teda presne 30rokov. Ani sa mi tomu veriť nechce, zvlášť, keď som videl pána Pěcha, ktorého výzor sa mi zdá (na rozdiel od môjho:-) rovnaký, ako keď pri mojom prvom štarte strieľal zo štartovacej pištole...Dnes síce z nej nestrieľal, zato sme si symbolicky spolu ten 600m okruh odbehhli...:-)

Viac o svojich vôbec prvých bežeckých pretekoch mám tu.

August - hlavne o spájaní príjemného s užitočným

Zdá sa mi až neuveriteľné, ako rýchlo ubehol posledný mesiac, resp. obdobie odvtedy, ako som si do blogu niečo písal. Bolo to po Kysuckej desiatke, po ktorej som začal opäť cítiť bežeckú pohodu a tešil sa na Rajecký maratón o dva týždne. Ten mi vyšiel podľa predstáv, na výkon okolo 2:33hod. som si veril. Čo ma však potešilo ešte viac, je pocit, s akým som celý maratón absolvoval a to , že druhú polovicu som mal o 2:30min rýchlejšiu ako prvú. Naspäť z Čičmian na rajecké námestie som bežal za 1:15:14hod, čo bolo najrýchlejšie zo všetkých 202 štartujúcich, o minútu rýchlejšie ako prví dvaja chlapci pôvodom z Etiopie Ashenafi Erkolo či Mulugeta Serbessa. Výkonom 2:32:58hod. som skončil v absolútnom poradí na 4.mieste, na tretieho Imra Magyara, ktorého som od 25.km meter po metri sťahoval, mi chýbalo v cieli 9 sekúnd. Potešilo ma aj 1.miesto v kategórii nad 40rokov, pred štartom by som určite nepovedal, že pred favorizovaným poliakom Marekom Dziegelewským, pred mesiacom celkovo štvrtým na náročnom Malom Štrbskom maratóne, či ukrajincom Kosťom Železovom dobehnem s náskokom viac ako siedmich minút.
Päť dní po Rajeckom maratóne som odišiel na dovolenkový pobyt do Biogradu na moru v Chorvátsku, ktorý som získal od CK Jomatour na Kysuckom maratóne s predstavou, že podobne ako vlani sa práve v tomto letovisku pomaly naštartujem na jesennú časť sezóny a podľa chuti nabehanými či naplávanými kilometrami položím dobrý základ pre kvalitný výkon na MMM v Košiciach.
Nakoniec to boli nielen nabehané tréningové kilometre, ale aj nečakane aj dva bežecké cestné preteky.
Prvé vo Sv.Filipe i Jakove hneď v deň príchodu boli pocitovo veľmi dobré. Do 3.km som bežal v skupinke asi ôsmich bežcov, potom, keď nikto neprejavil záujem o vyššie tempo, som prevzal iniciatívu ja a pokúsil sa v úseku dole kopcom natiahnúť a zrýchliť krok. Urobil som si mierny náskok, ktorý som postupne zvyšoval a celkom pohodlne ho kontroloval až do cieľa. V cieli to bolo 41sekúnd.
Druhé preteky na ostrove Murter, o ktorých som sa od chorvátskeho priateľa Stepana Vukasa, trénera domácich bežcov a kondičného trénera zadarských futbalistov dozvedel až v deň ich konania,keď som som šiel pred obedom po behaní na pláž, boli už z pohľadu pocitov či konkurencie o poznanie náročnejšie. Musím však priznať, že som si ich skomplikoval trochu aj ja sám predchádzajúcimi dvoma dňami. Moc som nespal, deň pred nimi odbehal ráno 20 a večer 15km, potom večer aj noc presedel s partiou českých turistov, s ktorými som nakoniec okrem najlepšieho regeneračného nápoja pre vytrvalcov, za ktorý pivo vo svojom veku nepochybne považujem, prikombinoval aj trochu domácej rakie. Po nej som potom "regeneroval" až do svitania radšej vonku. Vraví sa však, že -„všetko zlé je na niečo dobré"...Do konca pobytu som rakiu už do úst nedal...:-)
Aj druhé preteky som teda nakoniec vyhral a hoci ma stáli o poznanie viac síl, na druhý deň som bol celkom v pohode a až do konca pobytu sa mi behalo výborne. Dva tréningy som ešte absolvoval s bežeckou partiu Stipana Vukasa, raz v Zadarskom parku fartlekovo 16km a raz stupňovane 10km (39:45min)...
Hoci by som môj denný, či skôr nočný režim počas týchto ôsmich dní, kedy som nespal viac ako 2-3hod. denne, mladým bežcom za príklad nedával, ja som sa až na pár momentov cítil skvele. Viem ale, že je to aj vďaka skúsenosti, kedy si môže moje telo čo dovoliť a že na určitú výkonnosť treba potrebné kilometre jednoducho v prvom rade najprv odbehať. Potom nie je na škodu ani zábava, hoci občas aj trochu väčšia ako malá:-)... Ťažko to však môže fungovať naopak...

Nechýbal mi internet, televízor, rádio, noviny ani mobil či foťák. Napríklad z výsledkov práve prebiehajúcich MS v atletike v Berlíne som sa dozvedel len o svetovom rekorde Usaina Bolta na 100m (9,58sek), a to tiež až na tretí deň. O ostatných výsledkoch až po príchode domov...

Je mi jasné, že s takouto životosprávou by to nešlo stále, za tie roky som sa však naučil počúvať telo a som presvedčený, že aj teraz sa mi to podarilo. Keď to moje chcelo teraz v Chorvátsku (ne)piť, (ne)pilo, keď chcelo (ne)jesť, (ne)jedlo, keď chcelo (ne)plávať, (ne)plávalo, keď chcelo (ne)tancovať, (ne)tancovalo, keď chcelo (ne)spať, (ne)spalo:-). Inak by som určite za 8dní nenabehal v takej pohode 248km, ktorými som, verím, položil dobrý základ pre jesennú časť sezóny. Jednoducho všetko podľa chuti som len spájal príjemné s užitočným....
Po príchode domov ma dokonca napadá myšlienka na osobný rekord v maratóne, po ktorom som pokukoval vlani pred MMM. Do 4.10. je síce ešte dosť ďaleko, som však rád, že mám opäť novú bežeckú motiváciu...

Na najbližší mesiac sa teda opäť teším, najbližšie už na túto sobotu, kedy v Břeclavi bežím v rámci 1.atletickej českej ligy 5000m na dráhe, potom o dva týždne na Zátopkovej desiatke v Žiline by som mal obhajovať vlaňajšie víťazstvo. Ak sa mi to aj nepodarí, určite ma poteší, ak sa tri týždne pred MMM k osobnému rekordu na 10km minimálne priblížim...Bolo by to dobré znamenie....

Výsledky Rajeckého maratónu ....+foto

Výsledky pretekov v Chorvátsku -..... Sveti Filip i Jakov ....+ Murter

Kysucká desiatka na hody, nie však len hodovo.

Posledný júlový víkend v Kysuckom Novom Meste, kde od narodenia žijem, patrí každoročne dvojdňovým Jakubovským hodom s bohatým kultúrnym programom. Po štvrtý krát boli ich súčasťou aj bežecké preteky Kysucká desiatka, v tomto roku zároveň aj majstrovstvami Slovenska v cestnom behu na 10km.
Po mojej „steeplechase story“:-) a dvojtýždňovom oddychu som na pretekoch, ktoré sa konajú na kilometrovom certifikovanom okruhu, dokonca po jednej z ulíc môjho detstva, nemohol chýbať.
Nebežal som len na 1.ročníku kvôli zraneniu, predvlani som skončil v kategórii do 40rokov druhý, vlani som sa s touto kategóriou rozlúčil víťazstvom.Napriek tomu, že „jakubovský“ víkend beriem vždy predovšetkým hodovo a pred pretekmi toho zrovna moc nenaspím:-), nič to nemení na skutočnosti, že keď sa v nedeľu postavím na štart, chcem podať čo najlepší výkon.
Uplynulú nedeľu sa v ideálnom bežeckom počasí aj vďaka prideleniu majstrovstiev Slovenska v cestnom behu na 10km zišla doteraz najkvalitnejšia konkurencia, čo sa prejavilo aj na výkonoch. Suverénne najrýchlejší bol poliak v drese JM Demolex Bardejov Jakub Burghard, ktorý zvíťazil s minútovým náskokom v novom traťovom rekorde 30:24min pred majstrom Slovenska Imrom Magyarom (31:25min) z AC Nové Zámky a martinčanom v drese Obalservis Košice Mirom Vankom. (31:31min)
Po napriek nie práve bežecky pohodových dňoch som sa na štart ako vždy tešil a veril, že sa pred Rajeckým maratónom opäť naladím na tú správnu strunu.
Od začiatku som sa sústredil na pocity a zároveň kontroloval, ako si počínajú moji súperi v kategórii nad 40rokov + štvornásobný víťaz Bežeckej ligy Žiliny Miro Neslušan, ktorému sa obhajobu víťazstva v tomto ročníku snažím trochu sťažiť:-). Medzi najväčších konkurentov vo svojej kategórii som považoval Roba Rolka, poliaka Janusza Sarnického a moraváka Rosťu Kolicha. Už po prvom kilometri som však nezaregistroval v mojej blízkosti Rosťu a aj Janusz začínal po 2.km mierne zaostávať. Po treťom kilometri (9:45min) som sa ocitol v skupinke, v ktorej okrem Roba boli mladší Michal Kavacký, Rasťo Galovič a junior Matej Fedák, pár metrov pred nami Juraj Vitko, Štefan Sumerling a Rasťo Najdek. Do piateho kilometra (16:18) sa nič podstatné nemenilo, len asi na 4.km začal zaostávať aj Michal a dotiahli sme sa na Števa a Rasťa.

Bol som príjemne prekvapený celkom kvalitným medzičasom a tým, že mi nasadené tempo nerobí väčšie problémy. Vedel som, že ak chcem vo svojej kategórii zvíťaziť, musím sa vysokým tempom pokúsiť striasť Roba Rolka, ktorý býva v závere rýchlejši. Prevzal som teda iniciativu a skupinku potiahol, až kým sme sa nedotiahli na Juraja Vitka. Chvíľku bežal Juraj s nami, potom sa mu podarilo opäť si pár metrov urobiť náskok. Zopár krát som sa pokúsil o trhák hlavne Robovi aj ja, avšak neúspešne.Od siedmeho kilometra strácal aj Rasťo so Števom. O víťazstve v mojej kategórii nad 40rokov Robo rozhodol sto metrov pred vbiehaním do posledného kilometra, keď na jeho zrýchlenie som už nemal dostatok síl reagovať. Do záverečného okruhu som bežal s malým odstupom zmierený s druhým miestom vo svojej kategórii po boku juniora Mateja Fedáka a Rasťa Galoviča, ktorí ma tiež nakoniec v závere prefinišovali, hoci Rasťo len tesne a v rovnakom čase ako ja.
To ma však vôbec netrápi, nikdy som sa necítil šprintérom, vo veteránskom veku už o to ani nemám záujem:-). Teší ma, že som mal z Kysuckej desiatky veľmi dobrý pocit, nakoniec, z troch doterajších štartov na nej som dosiahol najlepší výkon (33:04min) práve v tom zatial poslednom -oproti tomu spred dvoch rokov o 12sekúnd, vlaňajšiemu dokonca o 50.

Po pretekoch hody pre mňa pokračovali nedeľným kultúrnym programom na námestí, počas ktorého a po ňom som si do neskorého večera (či skôr skorého rána...?) stihol vytvorilť iný, tentokrát už nebežecký osobák... :-)

Verím, že pred blížiacim sa Rajeckým maratónom budúcu sobotu, na ktorý sa ako vždy teším a cítim sa opäť fajn, je to dobré znamenie.
Výsledky Kysuckej desiatky +Foto

Každá skúsenosť je dobrá...

Je pravda, že sa občas nechám nahovoriť na všeličo a rád skúšam niečo nové.
Páčia sa mi nové výzvy a keď sa naskytne vhodná príležitosť, rád ju využijem. Takou bolo na záver mojej prvej časti sezóny, v ktorej som hlavne v poslednom období toho absolvoval dosť, 3.kolo českej atletickej ligy v Třinci  - 3000m steeplechase...
Ako chlalani sme si na štadióne preskakovanie či naskakovanie prekážok, ako sme to videli v televízii počas prenosov, skúšali. Odvtedy však, ako som sa začal venovať chôdzi, už nikdy. Nieto vodnú priekopu. Ak, tak akurát preskok cez potok v lese počas bežeckých tréningov
Preto som si moc nevedel predstaviť, ako budem prekážky v Třinci prekonávať.

Po príchode na štadión, kde som ako 16 ročný na majstrovstvách ČSSR vytvoril v chôdzi na 10km čs.rekord mladšieho dorastu výkonom 45:30,4 min a o dva roky na ňom získal svoj druhý chodecký juniorsky titul M-ČSSR, som sa prezliekol a šiel pozrieť k vodnej priekope.

Potešilo ma, že za vodnou prekážkou je dno s umelým povrchon a nie beton, ako na škvárovych dráhach. Hlavou mi preblesklo, aký odraz musia mať špičkoví bežci, keď skáču až za vodnú priekopu, alebo si len namočia kotníky a ďaľším krokom sú na suchu....
Skúšať, ako ju budem zvládať, ma ani nenapadlo, len by som pred štartom zneistil ešte viac a na štart sa možno ani nepostavil.:-).

Nechal som to na „ bude ako bude", snáď sa nejako za ňu dostanem, keď k nej prvýkrát  pribehnem.
Asi desať minút pred štartom mi doniesol predseda klubu TJ TŽ Třinec, za ktorý v tejto sezóne hosťujem, na výber štvoro tretier. Na prvý pohľad mi veľkosťou sedeli jediné, tie som si aj vyskúšal a bol rozhodnutý v nich bežať. inak, Tretry som mal na nohách obuté naposledy v roku 1983. :-)
Až do chvíle, kedy som si tesne pred štartom ako ostatní nevyskúšal naskakovanie na prekážku, som bol celkom v pohode.
Po prvom pokuse, pri ktorom sa mi vďaka nášľapu na chodidlo trochu šmyklo, ma však humor prešiel a uvedomil si, že to nebude taká sranda, ako som si myslel.
Chalani, keď videli moju snahu, sa mi pred štartom ešte snažili poradiť, to už som však vedel, že ťažko z toho niečo využijem. Bol som už pred tým rozhodnutý neriskovať a ak, tak radšej nedobehnúť ako by som sa mal zraniť.
Prvé metre po výstrele som sa teda pochopiteľne nesústredil na nejaké tempo či výkon, ale čakal na prvú prekážku po 200 metroch, ktorú som ešte naskočením  úspešne zvládol.
Len čo som si stačil vydýchnuť, že ju mám šťastne za sebou, bola predo mnou za cieľovou zákrutou ďalšia. Keďže som bežal stále v klbku bežcov, ktorým preskakovanie nerobilo problémy, bál som sa, aby som im nezavadzal a neohrozoval ich.
Trochu som teda spomalil a skrátil krok, ale tým aj rýchlosť. Hoci sa mi na ňu podarilo naskočiť a skočiť dole, bol bol som rozhodnutý ďaľšie zvládať bezpečnejšie, aj keď ešte pomalšie. Ďaľšiu som už preliezol pomocou rúk a odrazením z ľavej nohy s dopadnutím na pravú.
Po týchto dvoch suchých prekážkach bola zrazu predo mnou  vodná priekopa.
Sám som bol zvedavý, čo mi inšktint tesne pred ňou prikáže. Keďže som zas pred ňou spomalil a stratil rýchlosť, na nejaké naskakovanie som už nemal pomyslenie. Jednoducho som ju preliezol, postavil sa na kraj za ňu a snažil sa skočiť čo najďalej. Po doskoku po kolená vo vode som z nej vybehol a pokračoval. Po pár metroch v polovici cieľovej rovinky však už bola ďalšia suchá.
Až vtedy som si uvedomil, na čo som sa to vlastne dal.
Hlavou mi preletelo, že v každom 400 m okruhu sú štyri suché prekážky plus jedna s vodou, spolu  teda počas siedmych okruhov 35....A ja som len v druhom.....
Hoci som žiadny oslňujúci výkon:-) nečakal, bol som rozhodnutý nevzdať. Našiel som si síce pomalý, ale celkom bezpečný spôsob úrekonávania prekážok, ostatné už bolo na bojovnosti a mať to čo najskôr za sebou. Výkonom 11:21,69min som nakoniec dobehol desiaty a získal jeden ligový bod.:-)
Je takmer isté, že sa už na štart steeplu nepostavím.

Som však rád novej skúsenosti, ak aj že som si vyskúšal, aký je steeple náročný, hoci možno na prvý pohľad vyzerá  jednoducho....Tak vyzerá však všetko u niekoho, kto naozaj  vie...:-)

Repete z vlaňajška, ale o deväť minút rýchlejšie...

Keďže som si stále akosi nenašiel čas na pár riadkov svojich dojmov 100vky v Torhoute, zatial aspoň to podstatné v rozhovore pre kysucký regionálny týždenník. Zhodou okolností, o deväť minút rýchlejší čas mi vyniesol presne také isté umiestnenia, ako vlani na SP a ME v Targuinii...

......................................................

Ako sme už informovali, atlét ŠKP Čadca, olympionik Peter Tichý skončil vo Svetovom pohári a neoficiálnych majstrovstvách sveta v behu na 100 kilometrov v Belgicku osobným rekordom 7:12:38 na 16. mieste. V rámci majstrovstiev Európy skončil na 12. mieste. V kategóri nad 40 rokov skončil štvrtý. Úspešnému vytrvalcovi sme položili niekoľko otázok.

.

Ako dlho si sa pripravoval na majstrovstvá sveta?

-Vlastne už od od novembra minulého roku, ako som dobehol svoju prvú stovku v Taliansku.V zime som sa snažil nabehať potrebné množstvo kilometrov, čo je prvým predpokladom úspešného výsledku. V sezóne som behal veľa pretekov, aby som sa zrýchlil. Tak isto kvalitný dom potrebuje najprv pevné základy, bez ktorých nemôže stavať ani prvé, nieto druhé poschodie.

.
Bežalo sa v noci. Už si niekedy takto bežal?

-Z diskotéky kedysi možno áno, v pretekoch to však bolo prvýkrát. Večer som najneskoršie súťažil na MS juniorov v Aténach v roku 1986. Štart chôdze na 10 kilometrov bol v noci o štvrť na jedenásť.

.

Aké si mal medzičasy, popíš priebeh behu. Aká bola trasa?

-Pretekalo sa na piatich 20 kilometrov dlhých okruhoch. Trať bola rovinatá s minimálnym prevýšením. Od štartu som sa držal v konkurencii 210 mužov z 28 krajín v čelnej skupine, keď medzičas na 5km sme mali 19:42 min. Cítil som sa veľmi dobre, napriek tomu som po vlaňajšej skúsenosti trochu spomalil. Každým medzičasom po piatich kilometroch som bol milo prekvapený, v akej pohode udržujem tempo 4 minúty na kilometer. Dvadsiatym kilometrom (1:20:15) i métou maratónu 42 195m (2:48:48h) som prebehol na 13. mieste, takisto aj päťdesiatkou za 3:21:00hod. Bežal som v pohode a naďalej s rezervou, povzbudilo ma, že som sa postupne prepracovával dopredu. Na 60. kilometri som medzičasom 4:03:17hod. prebehol na 7. mieste, dokonca pred majstrom sveta G.Calcaterrom (nakoniec skončil tretí). V tom momente mi preblesklo hlavou, že aj šampióni niekedy nemajú svoj deň. Po pár kilometroch som sa dostal aj pred najlepšieho českého bežca Daniela Orálka, vlaňajšieho víťaza Kysuckého maratónu. Vtedy som bol v celkovom poradí šiesty ako tretí európan. Od 70. kilometra som však začal predsa len pociťovať úbytok síl, okrem iných pretekárov sa na mňa dotiahol aj opäť "prebudený" Calcaterra. Presne po šiestich hodinách som mal na konte 85,7km. Spomenul som si na stovku spred dvoch mesiacov v Nitre, kde som v medzičase vytvoril slovenský rekord v 6hodinovke výkonom 84,492km. Do posledného 20 kilometrového okruhu som vbiehal už so známkami únavy, opäť na 13.mieste, s cieľom hlavne dokončiť, keď už nie výkonom pod sedem hodín, nad ktorým som pôvodne uvažoval, tak aspoň v osobnom rekorde.Ten sa mi nakoniec, hoci ma predbehli ešte ďaľší traja bežci, podarilo výkonom 4:12:38hod. zlepšiť o necelých deväť minút.

.
Máš pocit, že keby si nebežal Kysucký maratón, dosiahol by si lepší čas?

-To je veľmi ťažká otázka. Možno áno, možno nie. Určite to nebolo najideálnejšie riešenie. Avšak musím hľadieť aj na to, že mám rodinu a vlastne žiadny stabilný finančný príjem. Aby som si mohol dovoliť štartovať na podujatiach najvyššieho svetového rangu, musím občas behať po pretekoch viac, ako by som si možno predstavoval. Navyše Kysucký maratón je domáci maratón, chcel som štartovať.

.

Aká bola atmosféra?

-Úžasná a fantastická. Preteky sa konali v rámci 30. ročníka "Flanders night", keď na nohách bol celý región. Okrem SP + ME na 100km sa bežal aj maratón a 10km s počtom vyše tisíc štartujúcich, ďaľších niekoľko tisíc ľudí sa zúčastnilo stokilometrového nočného pochodu celým regiónom, so štartom i cieľom na námestí v Torhoute. V centre mesta, ktorým sme prebiehali, to vyzeralo ako na Silvestra, prebiehali koncerty, ľudia sa bavili a hodovali. Nám bežcom pripravili fantastickú atmosféru, porovnateľnú snáď aj s cyklistickou Tour de France. Naozaj niečo fantastické.

.
Ako si sa cítil na druhý deň? Kedy si po stovke absolvoval ďalšie preteky?

-Oproti minuloročnej novembrovej stovke v Taliansku som bol v neporovnateľne lepšej pohode. Samozrejme, že dolámaný a ubolený som bol, ale nie tak ako vlani. Už o tri dni po návrate domov som bol schopný bežať ďaľšie preteky na behu olympijského dňa. 1km som zvládol za 3:03min, keď som dobehol na celkovom 5. mieste a v kategórii nad 40 rokov druhý.

.
Aké ďalšie preteky ťa ešte čakajú v tomto roku?
-Nebudem nič znásilňovať, z maratónov chcem bežať ešte Rajecký maratón a MMM v Košiciach, potom M-SR v behu na 50km v Žiline a medzitým aj kratšie preteky.
.
Kde budú majstrovstvá sveta na budúci rok? Zúčastníš sa ich?

-Najbližšie MS+ME budú budúci rok v novembri na Gibraltare. Pochopiteľne, chcel by som na nich štartovať, ale všetko bude záležať od okolností a zdravia. Mám rodinu a manželku, ktorá tiež už má pochopiteľne niekedy dosť môjho zanietenia a fanatizmu k niečomu, čomu sa venujem na úkor iných aktivít, ktoré by mi domov doniesli aj niečo viac ako len moje duševné uspokojenie. Ak by som neveril, že mám na to byť v tej najužšej svetovej ultramaratónskej špičke, vykašľal by som sa dávno na to. Ako sa však poznám, viem, že aj teraz budem bojovať ďalej. Hoci som sa už naučil pomoc neočakávať, trochu mi je ľúto, či mám skôr dôvod na úsmev, prečo "nemôžem" dostať podporu od miest, ktoré svojim spôsobom vo svete reprezentujem. V Čadci, hoci som členom klubu v meste, nie som občanom, v Kysuckom Novom Meste síce občanom som, nereprezentujem však mestský klub... O to viac si cením pomoc mojich najvernejších sponzorov, vďaka ktorým som okrem svojej rodiny dosiahol zatiaľ na 12.miesto v Európe a 16. na svete.

Ďakujem za rozhovor. ( Zhováral sa Alojz Stráňava )
Zdroj : e-kysuce.sk

Kysucký maratón - šesť dní pred 100vkou

Po ročnej pauze, keď som vlani kvôli zraneniu chýbal, som sa na štart Kysuckého maratónu postavil po siedmykrát. Po piatom mieste v roku 2002, štyroch druhých miestach 2003, 2004, 2005, 2006 sa mi pred dvomi rokmi podarilo „doma“ konečne“ zvíťaziť a splniť si jedno z bežeckých predsavzatí.
Tentokrát som v Čadci vzhľadom blížiaceho štartu SP a ME v behu na 100km v Torhoute, ktoré ma čakali už o 6 dní, nemal však v žiadnom prípade v úmysle bežať naplno.
V posledných dňoch som sa navyše vôbec necítil dobre a preto bolo mojim cieľom hlavne sa dobre pred 100vkou naladiť. Domáci Kysucký maratón bol na to vhodná príležitosť, iný by som určite nebežal.
Keďže som po prvýkrát na KM patril vekom do kategórie nad 40rokov, ktorá nieje o nič ľahšia ako "hlavná" do 40rokov, s najvyššími ambíciami som určite nenastupoval. Najväčším favoritom v nej bol poliak Jaroslaw Janicki, štyrikrát druhý na SP a ME v behu na 100km, druhým bol ukrajinec Kosťa Železovov, ktorý sa na Kysucký maratón pripravoval mesiac vo Vysokých Tatrách. Reálne som svoje ambície zhodnotil na tretie miesto v kategórii, mladší bežci, kde sa takisto zišla veľmi silná konkurencia, ma v tej chvíli nezaujimali. Predsa len, naťahovať sa s Mulugetom Serbessom, Bogdanom Dziubom či Norbertom Perselym nemalo vzhľadom k mojim prioritam žiadny význam..
Začal som preto trochu pomalšie a čakal, ako budú po predchádzajúcich nepohodových dňoch nohy reagovať.

Do 20.km (1:16:01hod) som sa držal v skupinke s Pavlom Horákom a Josefom Sieglom celkom v pohode, občas sme sa hlavne s Pavlom proti silnému vetru prestriedali. Keďže Pavel bol aj mojim súperom v kategórii, sústredil som svoje úsilie na neho a Josefa, ktorého som síce nepoznal, ale predpokladal, že je štyridsiatnik. Že je už päťdesiatnik, som sa dozvedel až v cieli. Klobúk dolu pred jeho výkonom 2:41hod.
Vo vedúcej skupine pred nami, v ktorej boli všetci favoriti o hlavnú cenu v absolútnom poradí, boli aj štyridsiatnici Jaroslaw s Kosťom, s odstupom my traja.
Najprv nám vedúca skupina dosť ušla, prekvapilo ma však, že ďalej sa už nevzďaľovala… Dokonca, keď z našej skupinky začal zaostávať Pavel, sme ju s Josefom sťahovali.
Na 1/2M (1:20:10h) bola skupinka pred nami asi 150m. Po obrátke začal zaostávať za mnou aj Josef a ja som vedel, že za normálych okolností svoje tretie miesto M40 bez problémov udržím. Cítil som sa totiž veľmi dobre.Na 28.km som mal stratu na najlepších 1:40min, vedel som však, že určite bežia zadržane a o víťazstvo a prémiu 1000eur to ešte len rozbalia.
Tak sa stalo. Dvojnásobný víťaz Kysuckého maratónu 2003, 2004 a tohtoročný majster ČR v maratóne pôvodom etiópčan, žijúci už 10 rokov v Prahe Mulugeta Serbessa s Bogdanom Dziubom zvládli druhú polovicu na úrovni 1:10hod...
Ja som si bežal naďalej svoje a nemal v úmysle sa pred blížiacou 100vkou šťaviť, tretie miesto v takisto silnej M40 konkurencii ma úplne uspokojilo.

Avšak až dovtedy, kým som pred sebou nezbadal Kosťu Železova, ako sa k nemu približujem. Vyprovokovalo ma to predsa len k zrýchleniu, úseky od 25-30km som prebehol za 17:11min. a 30-35km, v ktorom som Kosťu dobehol a predbehol , za 17:50min.
Posledné kilometre mi na rozdiel iných rokov ubiehali celkom rýchlo. Aj obec Raková, ktorá sa mi vždy zdala na spiatočnej ceste dvakrát dlhšia ako v prvej polovici, mi ubehla celkom pohodovo. Asi aj preto, že som bol už mysľou o šesť dní ďalej, na SP a ME v behu na 100km v Belgickom Torhoute.
Na štadión som dobehol nakoniec na celkovom 6.mieste, vo svojej kategorii presne tak isto ako štyrikrát pred tým druhý, tentokrát však už o katégóriu o jeden krížik vyššiu:-), čo mi nakoniec vynieslo aj titul majstra SR veteránov od 40-50rokov. Bonusom, avšak oveľa viac potešiteľným, je dovolenkový pobyt v Chorvátsku od CK Jomatour pre najlepšieho Kysučana, ktorý určite rád v auguste využijem.

Výsledky Kysuckého maratónu 2009 + Foto

kým si nájdem čas na pár žvástov o 100vke, zatial krátko o nej tu

Záhorácka dvadsiatka - kedysi sviatok....Dnes?

Záhorácka dvadsiatka bola kedysi nielen československým chodeckým sviatkom, ale aj sviatkom celých Búrov, ako sa familiárne hovorí Borskému Mikulášu.
Uplynulú sobotu si zapísala už štyridsiatu kapitolu, pri ktorej som nechýbal ani ja, zhodou okolností v tomto roku tiež štyridsiatnik :-).
O tom, že sa opäť postavím na štart hlavnej kategórie mužov na 20 km, by ma pred pár mesiacmi ani nenapadlo uvažovať.
Vďaka hosťovaniu v českej lige som však nejaké tréningové kilometre zamerané na techniku nachodil a tak som sa pred dvomi týždňami rozhodol, že okrem ligovej dvadsiatky v Olomouci si skúsim, keď už ide o jubilejný ročník práve tej Záhoráckej a zároveň aj o M-SR, ešte jednu.

A nakoniec, ešte jeden dôvod ma na štart jubilejnej Záhoráckej dvadsiatky lákal. Práve v Borskom Mikuláši som s chôdzou na medzinárodnej úrovni ako pätnásťročný chlapec začínal presne pred štvrťstoročím.

Pri tejto príležitosti som sa rozhodol pripomenúť si pár vetami každý so svojich štrnástich štartov. Ten posledný, ako som si až večer doma všimol, s akoby symbolickým štartovým číslom, ktoré som úspešne doniesol aj do cieľa:-)
.

1984 - Dovtedy som tieto významné preteky na Záhorí sledoval len v televízii, preto som sa na svoj prvý štart nesmierne tešil. Len týždeň predtým som si vo svojej premiére na 5km trati v Dubnici nad Váhom výkonom 23:35min vytvoril kvalitný osobný rekord a tak som na Záhorie cestoval správne naladený. Vo fantastickej atmosfére, keď popri celej trati na 1613m okruhu povzbudzovala všetkých snáď celá dedina, som zvíťazil výkonom 23:06min.

.

1985 – Po druhýkrát som cestoval na Záhorie už ako favorit svojej kategórie s cieľom zlepšiť traťový rekord na 5km. Preteky som takticky trochu nezvládol, keď som vo veľkej horúčave od štartu nasadil veľmi vysoké tempo, ktoré som pochopiteľne až do cieľa neudržal. Hoci som s prehľadom zvíťazil, výkonom 23:03min. mi traťový rekord rumuna Giorgia Fraceteana ušiel o pol minúty.
.

1989 – po neúčastiach v rokoch 1986,1987 a 1988, kedy som ako československy juniorsky reprezentant v rovnakom čase vždy štartoval na pretekoch v Norskom Fredrikstadte, som sa ako vojak základnej služby v ASVŠ Dukla B.Bystrica postavil na svoj prvý štart v Borskom Mikuláši na 20km. V rekordne obsadenom štartovom poli som do cieľa prišiel trinásty výkonom 1:33:21hod.

.

1990 – po ukončení vojenčiny v Dukle som trochu nešťastne prestúpil do klubu na východe Slovenska – TJ Slavoj Poľnohospodár Trebišov a po treťom mieste na M-SSR v Dudinciach na 50km som ma M-SSR v Borskom Mikuláši prišiel do cieľa v čase 1:27:52h tiež ako tretí, v celkovom poradí šiesty.
.

1991 – po krátkej nešťastnej anabáze v Trebišove som sa na ďalší ročník Záhoráckej 20tky postavil v drese TJ VŠT Košice. Po predchádzajúcich troch 20tkach v Olomouci (1:28:10h), Dubnici (diskv. na 18.km) a v Maďarskom Ozde (1:29:14) som tesne po 10.tom kilometri bez šance na kvalitný výsledok vzdal..

.

1994 – na štart som sa postavil vo veľkej forme rovno po sústredení na Štrbskom plese, kde som sa pripravoval nielen na medzištátne stretnutie v Livorne, ale hlavne na ME v Helsinkách. Od začiatku som šiel na osobný rekord a po 10. kilometri (42:03min) som bol na 14.km diskvalifikovaný.

V Livorne som si o týždeň neskôr na 35km trati vytvoril doteraz platný osobný rekord 2:35:37h, keď od 10-30km som šiel 20km za 1:27:11h

.

1995 – šesť dní po 50tke v Nemeckom Bopparde (3:59:20h) som v ďaľšom štarte na Záhorí dosiahol svoj doteraz druhý najlepší výkon kariéry 1:25:29h a obsadil 4.miesto.
.

1996 – posledný štart pred OH v Atlante som bral viacmenej už v rámci prípravy na 50km, v úmornej horúčave som do cieľa dopochodoval časom 1:29:14hod. na 6.mieste, v rámci M-SSR piaty.

.

1997 – druhú svoju diskvalifikáciu na Záhoráckej dvadsiatke som pocítil práve v tomto ročníku. Po vydarenej jari zavŕšenej 2.miestom na SP družstiev a svojim druhým najrýchlejším časom kariery 50km (3:51:30) som bol po krátkom oddychu na začiatku prípravy na MS v Aténach a na štart som sa postavil len preto, že to bola Záhorácka....

Pri absolútne zlých pocitoch z pohybu ma po 10.km (45:20min) za nedostatky v technike z trate stiahli po troch napomínaniach rozhodcovia, čo ma vôbec nemrzelo...Skôr naopak:-)

.

1999 – tretia diskvalifikácia na Búroch ma už mrzela, o to viac, že som bol po SP v Mezidone pri chuti a cítil sa dobre. Na rozdiel predchádzjúceho môjho štartu na Z-20tke som šiel aj na celkom slušný výkon a umiestnenie. Z trate som musel nedobrovolne zísť po 10.km (43:19min).
.

2000 – po rozpade klubu v Košiciach som mal v roku OH v Sydney úplne iné starosti ako uspieť v Borskom Mikuláši. „Vďaka“ môjmu ďaľšiemu klubu ŠK Hitec B.Bystrica a jeho postoju som sa celú zimu a jar psychicky trápil a tak vyzeralo aj moje vystúpenie v Borskom Mikuláši. Na 5.km som rezignovane vzdal. Našťastie, nie v boji o kvalifikáciu a účasť v Sydney.

.

2003 – o tom, o čom som sníval ako chlapec, sa mi splnilo vo svojich 34.rokoch na 34.ročníku Záhoráckej dvadsiatky. V príprave na svoje tretie MS v Paríži som sa dočkal víťazstva, keď som do 18.km bojoval plece pri pleci s víťazom predchádzajúcich dvoch ročníkov J.Malysom. Necelé dva kilometre pred cieľom som vycítil šancu na víťaztvo, v hlave sa mi premietlo, o čom som kedysi sníval takisto ako snáď každý mladý československý chodec a skúsil ešte zrýchliť...

V Cieli som som si, hoci priemernym výkonom 1:29:54h, mohol pocit z víťazstva vychutnať.Jednoducho, aj detské sny, ak im človek verí a má stále pred očami, sa skôr či neskôr zvyknú niekedy naplniť....

.

2005 – ak by som mal medzi všetkými svojími výkonmi na Záhoráckej dvadsiatke vybrať jeden, ktorý ma prekvapil najviac, tak práve ten tento. Chôdzi som sa venoval už len sporadicky, keď som mal chuť si po náročných bežeckých maratónoch zachodiť. Po celotýždňovom stierkovaní a maľovaní bytu som sa na štart postavil bez väšších ambícii, hlavne si schuti zapretekať. Od začiatku som sa cítil fyzicky, prekvapene aj pohybovo technicky dobre a vyrovnaným tempom cca 4:30min/km som do cieľa dopochodoval výkonom 1:30:17hod na celkovom, aj rámci M-SR piatom mieste.
.

2009 – čože už povedať o svojom poslednom štarte. Vlastne som ním začal.

.

Snáď len toľko, že Záhorácka dvadsiatka prešla za 40 rokov svojej rôznymi krivkami, keď mala svoje hviezdne obdobia, ktoré vyvrcholili tesne pred nežnou revolúciou v novembri 1989, v roku olympijského víťazstva Joža Pribilnca.

Postupne začala aj vplyvom celospoločenskej situácie úroveň klesať, až sa dostala na na bod, keď boli obavy o jej zachovanie. Dôkazom, a chcem veríť, že len dočasnej krízy nielen Záhoráckej dvadsiatky, ale aj malej základne slovenskej chôdze je len (hrozivých) šesť slovenských mužov na štarte a moje 5.miesto (1:37:39) na M-SR. Za mnou skončil výkonom 1:43:07h už len ako Zdeno Medera.

.

Aby som však končil pozitívne, dve veci ma v sobotu potešili.

Jednou z nich je aj kedysi úspešný žiak i dorastenec Matej Tóth, ktorý si aj po slovenskom rekorde na 50km v Dudinciach udržuje stabilne vysokú výkonnosť a bolo radosť pozerať na jeho pohodový chodecký prejav.

Druhou je oproti minulým rokom konečne zvýšený počet detí.

Možno práve spomedzi nich raz vyrastie, ak už aj nie rovno druhý Pribilinec, tak aspoň víťaz Záhoráckej dvadsiatky. Aj to budem považovať za úspech. Bude to totiž znamenať, že Záhorácka dvadsiatka, na ktorej som medzinárodnú chodeckú kariéru začínal a kde sa mi po osemnástich rokoch splnil jeden z detských snov, prežila najhoršie......

...A po najhoršom musí byť už len lepšie...:-)

História+najlepšie výkony Záhoráckej dvadsiatky 1970-2008

Foto Z-20tky 2009

23.máj 1979 - 23.máj 2009 = 128911 km

Nikdy som si nepotrpel na oslavy narodenín, hoci aj okrúhlych, aké som napríklad v zdraví oslávil v marci. Oslavovať 40 rokov života mi pripadá totiž smiešne. Okrem toho, že sa ich človek dožije, sa vlastne ničím výnimočným pričiniť nemusí. Podobné oslavy považujem však ako každý slovák za dobrý dôvod posedieť si v rodinnom kruhu, vypiť si a zabaviť sa. Osobne nič viac.
Oveľa viac považujem za dôvod oslavovať niečo, o čo sa musí človek pričiniť vlastnými silami či schopnosťami. Či už úspechy v škole, práci, ak ostanem pri športe, tak významné víťazstvá alebo osobné úspechy v podobe umiestnení či osobných rekordov.
Verím, že na športové bilancovanie mám ešte času dosť, hoci viem, že najsvetlejšie obdobie, teda určite aspoň to chodecké, mám už niekoľko rokov za sebou.
Nič však nebráni, pokiaľ mi to zdravie dovolí, aby som mal z chôdze či behania takú istú radosť ako pred tridsiatimi rokmi, keď som s atletikou začínal. Všetko je o motivácii a cieľoch, ktorými nemusia byť vždy len výkony.
A práve na týchto tridsať rokov, počas ktorých som v tréningu či pretekoch k dnešnému dňu nabehal a nachodil 128911km a absolvoval viac ako 500 pretekov, po ktorých si v zdraví môžem dávať stále aj výkonnostné ciele, si osobne radšej pripíjam ako na oslavu narodenín....

Chodecká Trojkoruna 2009

O tom, že budem štartovať na chodeckých pretekoch Praha-Brandýs som bol rozhodnutý hneď na druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre. Cítil som sa až prekvapivo dobre a na chodeckú zmenu sa opäť tešil.
O tom však, že budem štartovať nie na jedných, ale hneď troch ani nie 24hodín po sebe následujúcich chodeckých pretekoch, navyše necelý týždeň po stovke, som ešte pár dní pred tým ani netušil...
Najprv mi v utorok napísal Zdeněk Simon, atletický manažér a organizátor chodeckých pretekov Žižkovská desiatka, či by som sa nezúčastnil aj na jeho pretekoch. Prečo nie? Tak či tak prídem do Prahy o deň skôr, aspoň sa pred Brandýsom dobre rozchodím , povedal som si.
V stredu mi prišiel od Zdeňka daľší e-mail a v ňom, či ma neláka celá „Trojkoruna“ – seriál troch po sebe nasledujúcich chodeckých pretekov na 10km – 1.5.v Děčíne na dráhe, 2.5. Žižkovská desiatka na okruhu a 3.5.na trati z Prahy do Brandýsa.
V prvom momente som nad tým moc neuvažoval, cítil som sa však naozaj dobre a asi aj preto ma moc Zdeněk presviedčať nemusel. Spať som kde mal, navyše mi Zdeněk ponúkol, že ma do Dečína a späť do Prahy odvezie autom.

Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným a namiesto voľného chodenia doma si nezapretekať na troch podujatiach, kde som nikdy neštartoval ani ako chodec?

O umiestneniach som nerozmýšľal vôbec, mojou prioritou bolo hlavne čo najlepšie sa „naladiť“ na nedeľný Brandýs, ktorý bol súčasťou 1.ligy a kvôli ktorému som do Prahy mal cestovať.
Takže v krátkosti k jednotlivým „tretinám“ chodeckej Trojkoruny...

1.5. – Děčín. – na štarte sa nás vzhľadom k tomu, že preteky na rozdiel od Žižkovskej desiatky a Brandýsa neboli súčasťou žiadnej ligy, zišlo len desať. Na všetky tri preteky v rámci Trojkoruny odvahu našlo spolu so mnou nakoniec len 5 chodcov.
Medzi svojich najväčších , ak to mám nazvať konkurentov v rámci celej trojdielnej série, som pred štartom na základe prihlášok zaradil mladých nádejných chodcov Jakuba Zajíca a Antona Kozelku.
Od štartu som šiel na pocity a bol zvedavý, na aký výkon a umiestnenie mi to bude stačiť. Prvý kilometer tesne nad 5minút bol síce najpomalší zo všetkých následujúcich, ale mne sa moc pomalý nezdal. Preto som šiel s odstupom asi 20metrov na štvorčlennú skupinku, v ktorej boli Jakub Zajíc, Martin Nedvídek, Antonín Kozelka a Miloš Dušek.

Postupne som sa však rozišiel a dotiahol sa, po štvrtom kilometri začal zaostávať Miloš Dušek, chvíľu na to aj Tono Kozelka. Piatym kilometrom som prešiel na čele už sám s Jakubom Zajícom v mezičase 24:27min a začal veriť, že o víťazstve sa rozhodne práve medzi nami. Jakub sa mi snažil robiť trháky a občas sa mi asi na 20m vzdialil, viac už však nie. Keďže sa mi išlo čím ďalej lepšie a od rozhodcov som nemal žiadne napomínanie za techniku, skúsil som na ôsmom kilometri zrychliť ja. Deviaty kilometr za 4:38min Jakub nezachytil a neostávalo mu, ako sa zmieriť s druhým miestom. Do cieľa som dopochodoval za 48:20,8min so 45 sekundovým náskokom, čo znamenalo dobrú východiskovú pozíciu pred druhým dielom v Prahe na Žižkove.
2.5. – Žižkov - po pretekoch v Dečíne som začal uvažovať už aj o umiestnení a pochopiteľne aj o víťazstve celej Trojkoruny, zároveň však myslieť hlavne na nedeľu a „ligový“ Brandýs. Preto bolo mojou sobotnou prioritou držať sa takticky Jakuba Zajíca a čo najšetrnejším spôsobom si ustrážiť trištvrte minútový náskok z Děčína. Naplno som mal v úmysle ísť až v nedeľu, kde sa už šetriť nebolo prečo.
Na štart Žižkovskej desiatky, ktorá bola zároveň aj súčasťou 2.ligy, sa už zišla kvalitnejšia účasť na čele s olymionikmi Milošom Holušom a Jirkom Malysom. Keďže Jirko Malysa je zároveň trénerom Jakuba, pochopiteľne mal záujem, aby sa ma pokúsil poraziť a zrovnať môj náskok. Netajil sa tým pred štartom a ani v samotných pretekoch si zopár vtipne „podpichovačných“ :-) slov neodpustil. Začiatok a prvé dva kilometre boli veľmi pomalé, čo mi pochopiteľne vyhovovalo. Strážil som si Jakuba a zároveň mi tempo nad 5min/km pomohlo dobre sa rozchodiť. Od štvrtého kilometra sme ostali v skupinke už len štyria, okrem mňa Miloš, Jirko a Jakub. Cítil som sa veľmi dobre a hoci sa od tretieho kilometra prudko zrýchlilo, na piatom za 23:45min som bol presvedčený, že sa Jakubovi striasť ma nepodarí. Keď začal na siedmom kilometri zaostávať, bolo už len otázkou času, o koľko sa mne podarí zvýšiť náskok z piatkového Dečína.

Nakoniec som bol do posledného okruhu v hre o celkové víťazstvo a až napomienka v poslednom kilometri rozhodla, že som sa uspokojil s 3.miestom. Napriek tomu som svoj náskok pred Jakubom, ktorý v posledných dvoch kilometroch úplne rezignoval a do cieľa prišiel časom 48:51min, zvýšil na vyše tri minúty.

Výkon 46:47min ma príjemne prekvapil o to viac, že som vedel, že som ho dosiahol s rezervou. Prakticky som ním za predpokladu, že sa nič nepredvídané v nedeľu nestane, rozhodol aj o svojom celkovom víťazstve Trojkoruny.

3.5. – Praha - Brandýs – na záverečný diel série som som teda nastupoval s prakticky nedostihnuteľným náskokom, mohol som sa sústrediť na hlavný cieľ môjho predĺženého víkendu a to zisk čo najyššieho počtu bodov pre TJ Třinec v 1.lige.
V nedeľu, nakoľko preteky Praha - Brandýs boli súčasťou 1.ligy, sa zišla najkvalitnejša konkurencia a na štarte stáli aj oddýchnutí moji najväčší konkurenti v 1.lige Jan Polášek, Roman Říha, Karel Ketner či Zdeno Medera. O nejakej taktike som už nerozmýšľal, bol som rozhodnutý ísť čo to dá…
Po štartovom výstrele hlavne Jan Polášek s Romanom Říhom nasadili tempo, akoby bol cieľ nie na desiatom kilometri, ale po päťsto metroch. S odstupom za nimi spolu so mnou Jirko Malysa, Jan Ketner a David Šnajdr, Zdena Mederu som okrem postavenia na štarte zaregistroval prekvapivo až pri jeho príchode do cieľa dve minúty po mne. Tempo v porovnaní s Děčínom či Žižkovom bolo od začiatku naozaj pekelné, cítil som však pohodu a bol som rozhodnutý ho držať, pokiaľ to len pôjde. Prvý z našej skupinky začal asi na treťom kilometri zaostávať David Šnajdr a od piateho kilometra v mezičase 21:52min, kedy som dostal v úseku dole kopcom napomienku za techniku, aj ja. Myslím, že to bol moment môjho rozhodnutia dôjsť do cieľa na istotu a neriskovať naháňaním sa za trojicou Malysa, Polášek, Říha prípadnú diskvalifikáciu. Za to mi to naozaj nestálo, už aj preto, že o neokruhových chodeckých pretekoch, teda z miesta A do bodu B si z hľadiska fair-play myslím svoje. Však Jirko? :-)

Víťazstvo v Trojkorune som mal prakticky vo vrecku a po zaostávaní Karla Ketnera na siedmom kilometri pekných osem prvoligových bodov za 3.miesto tiež. Víťaz Jirko Malysa získava totiž body v extralige.
Do cieľa som nakoniec došiel podobne ako včera o ďaľšiu minútu a pol rýchlejšie ako predchádzajúci deň, tentokrát v čase 45:12min, čo sa mi nepodarilo ani pred dvomi rokmi na MS veteránov v kategórii M35, keď som striebro za španielom Juanom Porrasom získal výkonom o 30sekúnd pomalším.

Také bolo teda moje „účinkovanie“ v trilógii „Chodecká Trojkoruna 2009“, po ktorej ma okrem dobrého pocitu zapretekania si, získania bodov pre môj hosťujúci klub či finančnej odmeny 1500 českých korún, snáď najviac potešila praktická vecná cena v podobe darčekového balenia šiestich pollitroviek vychladeného Budvaru a pivovým pohárom "Budvar Baby" s fotkou fitness tanečnice.

Domov som logicky doniesol len pohár :-).

Výsledky - Děčín + Žižkov + Brandýs ...+Foto - Žižkovská desiatka

Apríl 2008 - 83km , apríl 2009 - 839km

Tak ako som presne pred rokom prežíval bežecky i psychicky náročné obdobie, o to viac sa cítim dobre teraz a snažím sa to i vychutnávať. Samozrejme, neprišlo to samé a hneď, ale verím, že má na tom zásluhu aj skúsenosť a ponaučenie z predchádzajúcich zdravotných problémov. Málo nabehaných kilometrov v príprave, na druhej strane veľa náročných pretekov naplno bez oddychu v priebehu dvoch rokov, to moc spolu nejde... A spoliehať sa na kilometre v nohách roky predtým môže vydržať tiež len určitý čas... Sú veľmi dôležité, ale aj baterky treba občas dobíjať...

Presne na tomto dobíjaní som pracoval po vystrábení sa zo zdravotných problémov od júna 08, keď som mesačne behal opäť väčšie množstvo kilometrov, hoci väčšinu v pomalom tempe.

Cez 200km týždenne som počas svojej chodeckej kariéry odtrénoval viackrát. Najviac v roku 1997 pred Majstrovstvami sveta, keď som na vysokohorskom sústredení v bulharskom Belmekene absolvoval, prevažne odchodil 240km. Nakoniec som bol na na MS v Aténach, kde som si veľmi veril, v chodeckej 50tke na 32.km diskvalifikovaný, takže celé úsilie v príprave vyšlo nazmar. Aspoň vtedy som to tak vnímal a bol z toho sklamaný....Kto by aj nebol...? Naviac osud chcel tak, že presne ten istý scénar mi pripravil zhodou okolností tiež na MS o dva roky neskôr v Seville či o šesť v Paríži. Chôdza je síce krásny šport, ale občas veľmi nemilosrdný.

Aj najväčšia bolesť však časom prebolí, s odstupom času sa na to dívam s nadhľadom, a ako vždy, zo všetkého zlého sa snažím zobrať aj niečo dobré...

Ani jeden kilometer počas celej svojej kariéry nepovažujem za zbytočný. Naopak.

Dlhoročnému tréningu a množstvu kvalitne nachodených kilometrov môžem byť vďačný, že v súčasnosti mi na udržanie pre mňa uspokojújucej výkonnosti stačí behať podľa chuti, občas so zaradením pár roviniek či fartleku...Takto sa mi to osvedčilo a hlavne ma to takto baví. Naviac, ak pomalý dlhší beh slúži ako výborná regenerácia po pretekoch alebo duševná očista od problémov, pri ktorej sa udržuje potrebný svalový tonus či spevňujú šľachy a úpony... A čo je pre mňa nemenej dôležité, všetko prakticky zadarmo:-)

Toľko nabehaných kilometrov, aj nad 6min/km, som nikdy doteraz nemal a zdá sa, že to prináša aj svoje ovocie. Nielenže sa dobre cítim, ale telo dokáže po pretekoch aj rýchlo regenerovať. Iné vysvetlenie, prečo som napr. druhý deň po bežeckej 100vke v Nitre bol v pohode schopný odbehnúť náročný kopcovitý, hoci len 5,5km dlhý kros, totiž nemám...

Zhodou okolností práve necelými šiestimi kilometrami v Strečne som prekonal svoj doteraz najvyšší počet kilometrov za týždeň spred dvanástich rokov na 246km. Rozdiel je len v pomere chôdza - beh , keď v roku 1997 to bolo 169:71 , minulý týždeň 23:223... A pochopiteľne v intenzite... Tých 23 chodeckých kilometrov v minulom týždni bolo hlavne kvôli hosťovaniu za TJ TŽ Třinec na pretekoch 1.ligy ČR, ale aj výborným spestrením pred uplynulou sobotou, kedy som sa počas niečo vyše siedmych hodin nabehal (hoci tiež aj trochu prešiel :-) dosť. O nich hodím reč neskôr, teraz sa už teším do Prahy na ďaľšie moje chodecké, verím, že nielen komické „vystúpenia“...

Jak za starych časů:-)... pokračovanie z Olomouca

Opäť som bol súčasťou chodeckých pretekov, v ktorých som však snáď po prvýkrát v živote nemal ani šajnu, čo môžem od seba očakávať. Po asi 300m od štartu som sa prepadol niekde okolo celkového 20-25.miesta, viacero chodcov predo mnou však boli juniori a ženy, ktorí štartovali na 10km. Úplne vpredu šliapal tempom, aké by som už ja momentálne asi ani nevyvinul, čerstvý slovenský rekordér na 50km Matej Tóth po boku s Tonom Kučmínom , obaja v dresoch extraligových klubov Dukly Praha a SKP Pardubice.
Snažil som sa prispôsobiť tempo svojim pocitom a nenechať sa hneď na začiatku strhnúť pretekovou atmosférou , čo by sa mi neskôr určite vypomstilo...Tieto preteky som si chcel predovšetkým užiť...
Po prvej 180stupňovej zákrute som s radosťou zistil, že hoci je veľa chodcov predo mnou, oveľa viac je ich za mnou. Práve skutočnosť, že vďaka súťažiam družstiev štartuje na chodeckých pretekoch v Česku oveľa viac pretekárov ako na Slovensku, sa mi páči. Na Slovensku okrem reprezentantov prakticky už žiadnych chodcov ani nemáme...
Na medzičase na druhom kilometri som si uvedomil, že tempom, akým idem, som nechodil ani neviem kedy. Vychádzalo mi to na výsledný výkon okolo 1:41hod, na čo by som pred pretekmi ani nepomyslel, presne takýto výkon mal v úmysle za 1.ligový Zlín hosťujúci Dubničan Zdeno Medera. Toho som po tejto informácii z kandidátov na porazenie automaticky vyradil:-). Medzi ďaľších dvoch patrili nádejný junior Karel Ketner a Jan Polášek, ktorí nedávno zvládli 10km na úrovni 45minút....
Na umiestnenie za nimi som si však už za predpokladu, že sa mi podarí dosiahnúť výkon na úrovni 1:50hod, veril...
Pred štvrtým kilometrom som sa dotiahol na skupinku, v ktorej udával tempo a hral prvé husle práve Jirko Malysa.
„Pefooo, co Ty tady deláš???“:-) , typickým hanáckym dialektom ma rozosmial Jirko.

"Hm, tiež som prekvapený, ako dobre sa mi ide. Uvidím však, dokedy":-)....
Metou 5km sme prešli za 24:35min, čo zodpovedalo výkonu, aký chcel dosiahnúť Zdeno Medera. Chvíľku šliapal s Davidom Šnajdrom asi 20metrov pred nami, ale od 7.km sa zaradil k nám do skupiny a prispôsobil nášmu tempu.
Na desiatom kilometri za 49:07min sa s nami rozlúčila Zuzka Šindlerová , ktorá nám tesne pred jej cieľom stihla poďakovať za spoločnosť a pre ňu vhodné udávanie tempa. Jirko stihol ešte galantne zareagovať, že "neni začo, potešeni bylo na naši strane"...Stopercentná pravda:-)

Po prejdení polovice trate som čoraz viac začínal veriť, že nielenže som schopný nasadené tempo udržať, ale že budem v cieli skôr ako Zdeno Medera či obaja moji mladší súperi v 1.lige Karel Ketner a Jan Polášek. Na moje prekvapenie som od 12.km začal zrýchľovať:
„Pefo, Tebe to dneska teda ide, jak za starych časů“ bol určite minimálne tak ako ja prekvapený Jirko Malysa.
„ To teda hej, rozdiel je akutát v tom, že som zatial bez jednej napomienky, to za "starych časů" nepamätám:-)
Bola to prakticky naša posledná slovná výmena, mojim zrýchlení som totiž celú našu skupinku roztrhal.
Na 15.km za 1:13:10hod (24:03) som šiel s náskokom asi 30metrov pred Jirkom a ostatnými, ktorí začali postupne strácať. Dostal som sa ešte do väčšej pohody a posledných 5km zvládol o minútu rýchlejšie ako predposlednú – za 23:05min.
Do záverečného 1300m okruhu som vchádzal stále s fyzickými rezervami, bez jedinej napomienky za techniku. V cieli ma čakal dobrý pocit nielen zo svojho výkonu a plný počet 11bodov pre TJ Třinec za víťazstvo v 1.lige, ale prekvapivo aj 6.miesto v absolútnom poradí. Prekvapenie, o ktorom som sa dozvedel až p pretekoch, že som sa v rámci Majstrovstiev Moravy a Slezska umiestnil na 3.mieste bolo akousi čerešničkou na torte...Symbolickou o to viac, že som na medailovom stupienku stál spolu s tiež už veteránmi Romanom Bílkom, s ktorým som začínal v juniorskej československej reprezentácii a pred dvadsiatimi rokmi býval počas dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica na izbe, a Milošom Holušom, s ktorým sme sa tiež za viac ako dve desaťročia čo-to na vrcholných svetových podujatiach napretekali.
Bola to naozaj pekná veľkonočná sobota....

Výsledky Olomouckej dvadsiatky

V Smetanových sadoch po 18tich rokoch...

Na Olomouckej dvadsiatke som v minulosti štartoval trikrát , z toho raz ešte ako 20ročný počas základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Týždeň po svojej prvej ostrej pretekovej 20tke v Becescabe, kde som si vytvoril osobný rekord 1:27:20, som sebavedomo nastúpil na štart v Smetanových sadoch s cieľom pokúsiť sa osobný rekord opäť zlepšiť. Po desiatich kilometroch som zišiel z trate, k osobnému rekordu by som sa zďaleka ani nepriblížil. Darmo vtedy hlava chcela, telo na dva kvalitné výkony v priebehu týždňa ešte pripravené nebolo.

Nakoniec som si na zlepšenie osobného rekordu musel počkať dva roky, opäť v Maďarsku, tentokrát v Szegede. Práve Szeged 1991 doteraz svieti pri mojom mene ako miesto osobného rekordu 1:24:17hod v chôdzi na 20km.
Druhýkrát a tretikrát som v Olomouci štartoval hneď následujúce dva roky, keď som najprv hosťoval a neskôr sa stal členom Slávie VŠT, resp. STU Košice. Výkony 1:28:33, resp. 1:28:14hod. v tom období stačili sotva na prvú desiatku v Československu.
Nasledujúce roky som už v Olomouci nikdy neštartoval a ešte pred tromi týždňami by ma ani nenapadlo, že sa niekedy na chodecký okruh do Smetanových sadov vrátim....
Určite by sa tak ani nestalo, ak by ma neoslovil atletický klub TJ TŹ Třinec na hosťovanie v súťaži družstiev v 1.českej lige. Aj keď pôvodne len kvôli behu....:-)
Termín Olomouckej dvadsiatky mi však celkom do kalendára zapadol, navyše zmena po náročných bežeckých pretekoch sa mi už nie raz osvedčila. Prečo teda nespojiť príjemné s užitočným?
Nad výkonom som si hlavu nelámal, po necelých osemdesiatich nachodených kilometroch za desať dní, väčšinou len voľným tempom na techniku by to bolo aj dosť odvážne. Vedel som však, že vytrvalostne som na tom dobre, z chôdze, hoci pomalej, som mal tiež dobrý pocit, zdravotné problémy žiadne. Toto všetko som považoval za predpoklad, aby som aj chodeckú dvadsiatku zvládol tak, aby som svojmu hosťujúcemu klubu nejakými bodmi pomohol...Koľkými, nad tým som tiež pár dní pred štartom nerozmýšľal.
O to viac som sa do Olomouca tešil.
Pred štartom som sa preventívne poinformoval, ktorí z pretekárov sú mojimi potenciálnymi súpermi o body v 1.lige a po krátkom rozchodení sa s chuťou postavil na štart. Zo žartu som sa postavil do prvej rady , čo vtipne po tridsiatich metroch po štarte okomentoval Jirko Malysa, tiež bývalý olympionik, ale na 20km.
„Pefo, jsi mezi prvními deseti, teď by mněl být už cíl, co?“:-)
„ To si len trochu pripomínam, že aj ja som tu kedysi patril, sám som zvedavý, kedy zatiahnem ručnú brzdu“......:-)

......pokračovanie........tu

Opäť chôdza?... A prečo nie...:-)

Keď som pred dvomi rokmi na svetovom šampionáte veteránov v Riccione titulom majstra sveta (M35) v chôdzi na 20km skompletizoval svoju medailovú zbierku, považoval som to za symbolický koniec  chodeckej kariéry.
Určite by ma vtedy  nenapadlo, že sa  ešte niekedy postavím na štart ak už i nejakých kratších pretekov, tak nie na 20km .
Odvtedy som si síce zoparkrát , keď som mal chuť, šiel namiesto behania voľne zachodiť, čím ďalej však menej, za posledný rok už vôbec. Chôdza mi postupne prestala chýbať úplne,  radosť  a  nové výzvy som si našiel v behaní...
Nie zbytočne sa však vraví  „Nikdy nehovor nikdy“ :-)
Náhoda (?) chcela, aby ma na Jozefovskom behu v Čiernom oslovil v cieli druhý Rosťa Kolich, čo by som povedal na hosťovanie za TJ TZ Třinec v 1.lige.
Samozrejme obaja sme mysleli na beh, o chôdzi ma ani nenapadlo uvažovať. Nakoniec, možností bežať 3km, 5km či 10km na tartanovej dráhe na Slovensku moc nieje, preto sa mi ponuka celkom zapáčila...
Myšlienka  o pripomenutí si atmosféry chodeckých pretekov ma napadla o týždeň počas Dudinskej chodeckej 50tky, kde som sa bol deň pred Bratislavským maratónom pozrieť a kde som sa dozvedel o možnosti získať nejaké body aj v chôdzi :-)
Raz darmo, prežil som pri nej asi dosť aby mi bola v srdci úplne cudzia.....
Počas necelých dvoch týždňov po BA maratóne som sa bol teda zopárkrát prejsť, so zameraním čisto na chodeckú techniku. Medzi bežeckými pretekmi na 3km v Žiline  a 10km v Turanoch mi padla zmena celkom vhod.
Na Veľkonočnú sobotu sa teda postavím opäť na štart chodeckých pretekov - a to v Olomouci  po 18 tich rokoch:-).
Na rozdiel od roku 1991, kedy som v Olomouci v rámci federálnej československej ligy zašiel 20km za 1:28:10hod, si tentokrát žiadne výkonnostné ciele už nedávam......O to viac sa však teším...:-)

ČSOB Bratislava marathon, ale nielen o ňom...

Na štart maratónu v Bratislave som sa postavil tretí krát, chýbal som len na tom prvom v roku 2006 pod názvom "TBC marathon". Na ten sa po jeho ukončení spustila vďaka viacerým nedostatkom v organizácii zo strany účastníkov značná dávka kritiky. Neviem posúdiť, kvôli zraneniu som neštartoval, avšak už po druhom ročníku boli vyjadrenia na organizáciu podujatia veľmi pozitívne. Myslím, že nielen podľa môjho názoru mala na tom najväčšiu zásluhu vtedy ešte aktívna pretekárka a výborna maratónska bežkyňa Andrea Berešová. Predsa len, kto môže o potrebách maratóncov vedieť viac ako ten, kto sa mu niekoľko rokov aktívne venuje?
V druhom ročníku, na ktorom som si zabehol jeden zo svojich najlepších výkonov a dobehol na 7.mieste (2:30:37hod) sa mi darilo určite omnoho viac ako vlani, kedy som pre zranenie a veľké bolesti na 35.km vzdal.
O to viac som sa tešil na štvrtý ročník, po druhýkrát pod názvom "ČSOB Bratislava marathon", pred ktorým sa mi podarilo v zime bez väčších výpadkov či zdravotných problémov nabehať aj dosť kilometrov.
Vzhľadom na moje tohtoročné ciele (100km) zatial síce len voľným tempom, vykompenzoval som to však niekoľkými kratšími pretekmi v rámci Bežeckej ligy Žiliny a dvomi svižnejšími dlhšími behmi. Najprv v polovici februára trochu neobvyklým maratónom po chodbe základnej školy v Prievidzi a presne o mesiac v deň mojej oslavy štyridsiatych narodenín okruhovým maratónom Žilinský Hamburg.
Toto všetko ma napĺňalo optimizmom a veril som, že v Bratislave zabehnem výkon, s ktorým budem na začiatok sezóny spokojný.
Na štarte som stál v prvom rade, kde boli všetci favoriti polmaratónu i maratónu farebne odlíšení červenými a modrými číslami.
Asi od 2.km som bežal v malej skupinke spolu s Vladislavom Lipovským. Poznáme sa ešte od dorasteneckých čias, v rokoch 1988-1989 sme boli spolu na vojne v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. On ako bežec, ja chodec. Neskôr sa Vladislav vypracoval na maratónca s výkonom pod 2:20hod. a osobným rekordom 2:18:33hod z MMM v roku 2001, kde dosiahol svoj najväčší maratónsky úspech, keď dobehol hneď za trojicou Keňanov. Odvtedy sa vyššie slovenský bežec na MMM neumiestnil.

Spolu s nami boli v skupinke ešte len 23.ročný maďar Norbert Somogyi a 28.ročný Rasťo Galovič, ktorí hlavne prvú polovicu v udávaní tempa vzorne spolupracovali , až kým nezačali postupne zaostávať. Najprv od 24.km Rasťo, ktorý určite o dosť síl prišiel osem dní pred maratónom na náročnom horskom behu Rajecký Borošovec, kde bojoval do posledných metrov s R.Rolkom a mne "naložil" vyše minútu a pol, neskôr asi od 28.km začal strácať aj maďar Somogyi. Ten sa nakoniec prepadol a dobehol vyše trinásť minút za mnou na 9.mieste.
S Vladom sme si v striedaní pomáhali asi do 32.km, kedy som zacítil, že mi na rozdiel od neho ubúdajú sily. Postupne som začal zaostávať a od 35.km to bolo v mojom prípade už len čo najmenej spomaliť a udržať si aspoň 6.miesto, v kategórii nad 40rokov práve za Vladom druhé.
Na bežcov predo mnou, ktorých som videl na dlhých rovinkách pred sebou a tiež mali toho určite dosť, som v posledných kilometroch dostatok síl na dostihnutie nemal.
Nevylučujem, možno som o niečo z nich prišiel tiež týždeň pred tým, keď som na druhý deň po Rajeckom Borošovci na Jozefovskom behu v Čiernom bežal o niečo svižnejšie ako som pôvodne chcel. Kamarát Rosťa Kolich, ktorý ma na štartovej čiare oslovil s ponukou hosťovať v 1.lige za český klub TJ TŽ Třinec mi však v kategórii nad 40rokov, ak som chcel vyhrať, o moc volnejšie bežať nedovolil . Prečo by aj mal ? :-)
Jediné, čo by mi mohlo byť možno trochu ľúto, je, že medzi celkovým 2.miestom a mojim 6.tym bol na ČSOB maratone odstup nakoniec len 1:36min, čo znamenalo rozdiel nezanedbateľných 1110Eur...

Čo však bolo, bolo, nakoniec, sú to len peniaze a na „keby“ alebo „možno“ nehrám....
Keď sa na môj výkon pozriem s odstupom času, napriek tomu, že som možno pred štartom očakával čas bližšie k 2:30h, musím priznať, že to bolo len na základe subjektívnych pocitov a toho, že som sa tešil, že som zdravý nabehal toľko kilometrov, ako už počas zimy dávno nie.

K výkonu bližšie k 2:30h, prípadne aj pod však treba asi viac, ako len klusať a občas zaradiť nejaký fartlek či rovinku....Alebo naopak? Viac si pred samotným maratónom oddýchnuť? Už to neriešim, nedávno som predsa písal, že v súčasnosti behám hlavne podľa chuti a vnútorných pocitov.
Nakoniec, je len jar a na rýchle behy bude času dosť. Mňa teší, že mám za sebou dobrý vytrvalostný základ zo zimy a do sezóny idem s chuťou a dobrým pocitom. O to väčším, že som sa tri dni po maratóne v Bratislave vytvorením si najlepšieho výkonu na 3km v rámci Bežeckej lige Žiliny opäť len presvedčil, že aj napriek nebehaniu špeciálnych rýchlych úsekov ani v štyridsiatke z rýchlosti moc nestrácam. To všetko sa mi môže zísť aj v pretekoch na 100km...

Celkové výsledky ČSOB Bratislava marathonu 2009

Dudinská 50tka v znamení rekordov

Keď pred deviatimi rokmi Fín Valentin Kononen pred OH v Sydney vytvoril traťový rekord Dudinskej 50tky výkonom svetovej extratriedy 3:39:34h, sedel som po vzdaní sa tesne po 20.km na obrubníku chodníka pri trati a snoval ďaľšie plány na splnenie olympijského limitu. Nakoniec sa mi to v poslednej možnej chvíli na Waterford Crystal Grand Prix v Dubline podarilo a v Sydney neskôr podal celkom slušný výkon. Po prejdení cieľom v mix zone som sa stretol s Valentinom, ktorého diskvalifikovali necelých 5km pred cieľom, keď bol stále v hre o medailu. Bol pochopiteľne smutný, v Sydney chcel totiž úspešne ukončiť svoju úspešnú chodeckú kariéru.
Poslednou jeho dokončenou 50tkou bola teda nakoniec práve 50tka v Dudinciach v marci 2000. Odvtedy do uplynulej nedele rýchlejší chodec v tomto kúpeľnom meste na 50km nebol.

Rekordy sú však na to, aby sa prekonávali, a tak prišlo aj na ten Valentina Kononena.

Francúz Yohann Diniz, ktorý od začiatku udával vysoké tempo, v závere dokázal ešte zrýchliť až na rekordný výkon 3:38:45hod. Yohann šliapal od začiatku sám, uvoľnene a občas s úsmevom na tvári, ktorým nešetril ani po prejdení cieľom. Určite všetkým chodeckým "fajšmejkrom" pripravil krásny zážitok.

Na radosť slovenskej chodeckej komunity a divákov pripravil podobný zážitok aj slovenský chodec Matej Toth. Nielen ľahkosťou kroku a taktikou, ktorou sa držal len s malým odstupom za majstrom Europy 2006, ale nakoniec aj vytvorením slovenského rekordu, ktorý držal od roku 1987! práve z Dudiniec Pavol Szikora.

Matej už ako žiak a neskôr dorastenec či junior ukázal, že je v ňom veľký potenciál. Pamätám si ho ešte ako 15-16 ročného chlapca, ktorý na sústredeniach vo Vysokých Tatrách zvládal veľké tréningové dávky, nad ktorými som nielen ja ako päťdesiatkár krútil hlavou. Matejov talent, cieľavedomosť a húževnatosť mu priniesla najprv v roku 2000 dorastenecký rekord na 5km:-), neskôr kvalitné výkony na 20km či 6.miesto na ME 2006, a nakoniec v nedeľu logické zúžitkovanie a zladenie  rýchlosti s vytrvalosťou. Slovo "nakoniec" v žiadnom prípade nemyslím doslovne. Verím totiž, že Maťo ešte nielen slovenskej chôdzi, ale aj celej slovenskej atletike a jej fanúšikom pripraví svojimi výkonmi veľa radosti a pekných zážitkov aj na vrcholných svetových podujatiach. V tom mu úprimne, a nielen jemu budem držať palce.

Pred chodeckým i maratónskym víkendom.

Na najbližší víkend sa celkom teším. Po dvoch rokoch idem najprv do Dudiniec, aby som sa prvýkrát od roku 1984 na chodecké preteky Dudinská päťdesiatka len prizeral.
Pred štvrťstoročím som v tomto kúpeľnom mestečku ako mladší dorastenec štartoval na 10km, v sobotu čaká premiéra na tejto chodeckej trati môjho syna. Budem mu držať palce, aby sa k môjmu vtedajšiemu výkonu 48:06min priblížil čo najviac.
Určite si rád pozriem aj časť pretekov na 50km, kde by mali štartovať nielen najlepší slovenskí chodci, ale aj veľmi kvalitná zahraničná konkurencia.

Škoda, že mi čas nedovolí preteky sledovať dokonca, poobede mám totiž už na Hviezdoslavovom námesti v Bratislave iný program.
V Dudinciach som naposledy štartoval pred dvomi rokmi na svojej poslednej chodeckej 50tke. Záverečných desať kilometrov som sa statočne vytrápil, nakoniec som do cieľa dopochodoval za 4:18:43hod. Hoci som pôvodne očakával kvalitnejší výkon, po predchádzajucej chorobe som zázraky čakať nemohol. Menšie sklamanie som si vynahradil o týždeň neskôr na TBC marathone v Bratislave, kde som dobehol siedmy za 2:30:37hod – v najlepšom osobnom výkone roku 2007.
Vlani som sa práve na tomto podujatí, už s názvom ČSOB City marathon zranil a obával sa, či minimálne s pretekárskym behaním nebudem musieť skončiť. O tom, aký bol nakoniec pre mňa priebeh vlaňajšej sezóny, mám v predchádzajúcich príspevkoch na blogu dosť.
Po roku sa teda na ČSOB City marathon do Bratislavy opäť vraciam. Verím, že bude pre mňa určite uspešnejší, ako ten vlaňajší.
Po celkom vydarenej zime, kedy som nabehal celkom slušný objem kilometrov bez zranení či väčších zdravotných výpadkov mi myšlienky totiž opäť behajú podobne ako vlaňajšiu jeseň pred MMM. A keď už aj nie hneď osobný rekord, v štyridsiatke, ktorú som oslávil pred týždňom, by ma výkon pod 2:30hod. určite potešil.

O mojej bežeckej aktivite počas zimných mesiacov viac na webe tu.

Po 30tich rokoch už z tréningu vedu nerobím :-)

O tom, že má pre športovca význam viesť si tréningový denník, niet pochýb. Môj prvý v dvanástich rokoch som si dlho viesť nevydržal, ale aspoň mi pomohol s odstupom času nájsť presný deň, kedy som absolvoval svoj prvý chodecký tréning a prvé preteky .

Od 15tich rokov bol  mojim tréningovým denníkom obyčajný zošit, neskôr, keď som sa dostal do strediska vrcholového športu v Banskej Bystrici, tréningový denník aký spoznal snáď každý športovec čo bol v nejakom športovom stredisku či klube.
Takto som si do tréningového denníka, či neskôr opäť obyčajného zošita dokázal písať dovtedy, kým som mal v chôdzi ambície sa zlepšovať a dosahovať vrcholné výkony. To bolo pred cca šesť rokmi, odvtedy som si zapisoval už len stručne nachodené či nabehné kilometry.

Nedávno sa ma kamarát spýtal, ako a koľko trénujem, keď si tak dlho udržujem stabilnú vysokú výkonnosť. pohode..„Trénoval“ som dvadsať rokov a čo sa za ten čas na mňa nalepilo teraz len z toho ťažím. Behanie ma baví práve takto, a verím že takto budem čo najdlhšie. Ak sa mi podarí presadiť sa aj umiestneniami síce poteší, prioritou to však už nie je. Pre svoj prehľad mi stačí odbehnuté kilometre si viesť v jednoduchom denníku  na bezvabeh.cz  ..
Takto sa vyhýbam sklamaniam, naopak viem sa už len príjemne prekvapiť :-)
Veľa som sa naučil práve z tých tréningových denníkov kde som si poctivo zapisoval nielen samotný tréning ale hlavne pocity ktoré som považoval za podstatné, lebo ma to naučilo poznať telo ako na záťaž reaguje, a tým ho počúvať....

Môj chodecký tréning + tréningové denniky