Opäť chuť na rýchly maratón

Zdá sa, že moje bežecké sudičky majú so mnou predsa len ešte nejaké plány.

Keď som začiatkom júna po pozviechaní sa z doteraz jedného z najťažších období dobehol do cieľa Kysuckého maratónu, napriek aspoň pre mňa prekvapivo dobrému výsledku som si nedával už žiadne výkonnostné ciele.
Mojim prianím bolo mať jednoducho radosť a užívať beh či chôdzu čo najdlhšie, lebo  by mi chýbali.

Príučka, ktorú som zranením vlani na jeseň dostal, bola dostatočne silná, aby som sa, ak nechcem dopadnúť rovnako, poučil..
Je koniec augusta a mňa teší, že i pri čoraz väčšej bežeckej pohode som nepodľahol pretekaniu ako napriklad vlani
Nakoniec necítil som potrebu, o hľadaní motivácie si alebo niekomu niečo dokazovať ani nehovoriac.

O to viac som si našiel záľubu behať len tak po terénoch a kopcoch v okolí Kysuckého Nového Mesta...Viac ako pretekom som dával prednosť vybehnutiu si trebárs na Neslušské vrchy, kde som si našiel motiváciu v chladnom pive na chalupe... Nebolo pre mňa väčšou :-) ako  vycupkať posledný prudký kopec bez krãčania, lebo len v tom prípade som si dal "nárok" na slastný pocit pri otváraní orosenej fľaše piva a prvý (druhý, tretí.....:-) hlt. ..Jednoducho správna motivácia je najlepším prostriedkom nevzdávať sa – a to určite neplatí len v športe....
Okrem výbehov na chalupu som si dlhšie behy užíval na okruhových maratónoch Žilinský Hamburg, ktoré som zvykol absolvovať rôznym tempom ako som sa cítil a ako mi chutilo. Takto som ich absolvoval od júna až päť a kým vždy dobehli do cieľa aj ostatní „hamburgári“, využil som čas na plávanie v bazéne neďalekej plavárne.
No môže pivo, hoci nealkoholické keďže som vždy autom, po takomto dopoludní medzi takisto bežeckými nadšencami ako nechutiť? :-)
Postupne som sa takto nenásilne dostával do čoraz väčšej pohody, až sa blížil maratón v Rajci, na ktorý som sa tešil bez ohľadu na výkon či umiestnenie už len preto, že je to jednoducho RAJECKÝ MARATÓN...

Tento rok možno o to viac, že som sa práve na podujatí, ktoré bolo mojím prvým bežeckým maratónom, rozhodol venovať cenu pre prvomaratóncov – pohár pre najrýchlejšieho muža i ženu.
Hoci výkon ani umiestnenie neboli pre mňa už najdôležitejšou prioritou, mojim prianím (predsa len som od júna odbehal viac ako tesne po zranení) bolo bežať rýchlejšie ako na Kysuckom a Záhoráckom maratóne, či rýchlejšie ako v roku 1992 prvýkrát v Rajci... Každý lepší výkon som považoval za bonus či dar, ako za dar považujem, že si opäť môžem zdravý a bez bolesti beh či chôdzu, ktoré sa mi v desiatich rokoch stali celoživotnou vášňou, vychutnávať....
Neboli by to však práve moje bežecké sudičky, keby nechceli opäť inak, lebo po tohtoročnej zime a jari som na tréning kvôli výkonom už naozaj v úmysle myslieť nemal.....
...A asi by som ani nemyslel, keby neprišlo vyhlasovanie najrýchlejších maratóncov v Rajci....
Ako inak mám totiž chápať fakt, že ja, pre koho začínali byť dosiahnuté výkony čím ďalej menej dôležité, naučil sa behať už len podľa chuti, nepotrebuje ani hodinky či stopky, dobehne do cieľa svojho obľúbeného maratónu na mieste, za ktoré bola z osem hodnotených cien vypísaná jediná nefinančná – za 2.miesto v absolútnom poradí športové hodinky Garmin forerunner 110.
Tak ako som bol v prvom momente presvedčený, že ich asi predám, tak som bol o tri dni keď som ich vyskúšal, rozhodnutý, že si ich (na rozdiel od práčky, ktorú som tiež ako jedinú vecnú cenu dostal za víťazstvo v kategóri M40:-) nechám.

Najprv som na nich ocenil hlavne GPS a zakreslovanie trasy, kadiaľ často v neznámom teréne behávam, do mapy aj s výškovým prevýšením, postupne som sa oboznámil s inými funkciami ako meranie pulzu či sledovanie tempa priamo pri behu a po ňom podrobné zhodnotenie všetkých týchto ukazovateľov v počítači.

Musím uznať, že sa mi behanie s novými hodinkami stalo opäť o niečo väčšou hrou, vďaka ktorej som znovu v sebe oživil aj myšlienky na spoznanie svojich maratónskych rezerv...Veď čo ak sú tie moje sudičky presvedčené, že ešte nejaké mám a chcú, aby som sa ešte aspoň raz o siahnutie do nich pokúsil....?...
Ideálnejšiu možnosť, ako októbrový MMM v Košiciach, na ktorom som si zabehol aj svoj doteraz platný osobný rekord v roku 2004 a tešil sa aj z víťazstva na Rajeckom maratóne, si predstaviť neviem..:-)

.

Rajecký maratón - výsledky

Viac na webstránke v aktualitách

Môj prvý maratón - rovno z kúpaliska

Aj keď je to už zopár rokov, na svoj prvý bežecký maratón si spomínam veľmi dobre...Odbehol som ho totiž neplánovane a trochu nečakane aj pre mňa samého.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo mi Rajecký maratón prirástol k srdcu a kde sa každý rok rád vraciam.

Mal som 23 rokov a za sebou už viacero dlhších tratí, hoci v športovej chôdzi, ktorej som sa od žiackeho veku venoval.
Ako Kysučan to nemám do Rajca ďaleko, chodieval som tam v lete na termálne kúpalisko. Keďže v ten deň bol na tamojšom námestí aj jarmok, prečo nespojiť príjemné s užitočným....?:-)
Na štart Rajeckého maratónu 1992 som sa nakoniec postavil po dvoch mesiacoch skoro ničnerobenia,keď som bol znechutený z neúspechu v kvalifikácii na OH do Barcelony v chôdzi na 50km. Celú zimnú prípravu som totiž oddrel ako nikdy predtým....
Do Barcelony šli vtedy starší a skúsenejší - Palovia Szikora a Blažek a Roman Mrázek, ja som si musel štyri roky počkať......
V Rajci som bol už od rána na kúpalisku s tým, že poobede sa pôjdem pozrieť na jarmok a štart (býval vtedy o 16:00hod) či dobeh maratónu.
Nakoniec mi to predsa nedalo a na štart sa postavil s tým, že sa 10-15km prebehnem.
Bolo veľmi horúco, vlastné občerstvenie som si nepripravoval žiadne - načo aj na tých pár km, myslel som si. Janke - mali sme mesiac pred svadbou - na štarte vravím, nech ma autom počká na 10.tom kilometri, kde s najväčšou pravdepodobnosťou skončím. Na desiatom kilomtri som sa cítil na prekvapenie celkom fajn, tak som sa rozhodol, že dobehnem aspoň po 15ty, nech počká tam. Potom som ju však poslal aj na 20ty a na obrátku...
Po obrátke zas, veď to je dole kopcom, takže na 25ťku dobehnem a konečne sadnem do auta. V Čičmanoch po obrátke jedna z krojovaných dievčat v najlepšom úmysle na mňa vyliala vedro vody. Všetko mi stieklo do starých ťažkých maratóniek, ktoré som nosil už len do hory alebo k vode.
  Keď som zaváhal a nenastúpil ani na 30.km do auta hoci už som začínal mať toho plné zuby, Janka mi z okna len zakričala že počká v cieli... Kým som stačil niečo zakričať, videl som len zadné blikajúce výstražné svetlá a vzďakujuce sa auto....Veď čo je to 12km, že? Od toho momentu sa pre mňa však začali naozajstné maratónske :-)  chvíle.
Každý krok mi bol pribudajúcimi metrami utrpením, nohy som čím ďalej viac za sebou len ťahal, snažiac sa odraziť a pôsobiť aspoň trochu bežecky...
Určite musel byť dobrý pohľad na mňa.. Pripadal som si trochu ako chodec, ktorý nedopína kolená...Účel však svätí prostriedky:-)....
Silou vôle som sa nakoniec došmatlal do cieľa možno aj "vďaka" kamarátovi Petrovi Gajdošovi, ktorý pôvodne občerstvoval iného bežca. Ten však už po 15tom kilometri vzdal a tak hecoval z bicykla hlavne v závere mňa, nech dobehnem, že "bežím" na slušný čas. Mne to už bolo absolútne jedno, na 38km som už však vzdať nechcel...
Hoci sa mi cieľ zdal posledné dva kilometre v nekonečne, na preplnené námestie v Rajci som sa predsa len v ´tej pravej maratónskej eufórii za povzbudzovania vďačných rajčanov doťapkal. Umiestnenie ma absolútne nezaujimalo, až v cieli som sa dozvedel, že so dobehol trinásty za 2:47:23h.
Každý, kto dobehol maratón, pozná ten pocit uspokojenia za cieľovou čiarou. Na jednej strane únava či bolesť, na druhej strane šťastie a radosť.
Horšie to so mnou bolo na druhý deň, keď som chcel vstať z postele. Ako som urobil prvý krok, skoro mi lýtko roztrhlo, nehovoriac o schádzaní dole schodmi. Za pár dní som bol však v poriadku a po svadbe som sa začal opäť serioznejšie hýbať.
Druhý svoj maratón som bežal až o desať rokov, ešte bližšie z domu, a to Kysucký maratón v Čadci v roku 2002. Ten už bol trochu iný, predsa len, za ten čas som nazbieral opäť viac skúsenosti, hoci z chodeckých "maratónov" na 50 či 100km,...Tie som nakoniec zúročil aj pri svojom druhom štarte v Rajci 2004, keď sa mi podarilo zvíťaziť za dodnes v druhom svojom najrýchlejším maratóne 2:29:23h..

Výsledky doterajších 26 ročníkov Rajeckého maratónu, na ktorého zajtrajší sa po rokoch 1992, 2004, 2005, 2007, 2008, 2009 opäť teším  tu

Kým dokážem vstať,úder je stále slabý...

Po dlhšej odmlke, počas ktorej som sa hlavne kvôli svojmu synovi opäť na chvíľu vrátil k chôdzi nielen v spomienkach, ale aj aktívne, mám konečne chuť napísať aj niečo o svojom, tentokrát na rozdiel "reštartu" ani neviem už koľkému postaveniu sa zo zeme po tvrdom "direkte".

Veľmi sa podobá tomu spred dvoch rokov, s nezanedbateľným rozdielom ďaľších absolvovaných cca 11tisíc kilometrov v nohách...

Určite aj to je jeden z dôvodov, prečo mi trvalo dlhšie, kým sa mi po ňom podarilo vstať, tým druhým, a to si žiaľ musím priznať, je, že som sa z neho dostatočne nepoučil a množstvom absolvovaných pretekov príliš rýchlo naň zabudol....

Všetko zlé je však na niečo dobré, pokiaľ si z toho človek niečo zoberie....

Preto okrem skutočnosti, že moje žvásty na tomto blogu môže čítať, kto má chuť a nájde si na ne čas, vidím v ich písaní význam hlavne pre seba..
S odstupom času, pri ich čítaní a pripomenutí si myšlienok, čo sa mi v hlave odohrávalo pri nejednom vstávaní na prvý pohľad niekedy definitívnom knokaute a ako sa mi to podarilo, vždy cítim prílev pozitívnej energie.

.

Som presvedčený, že doteraz každá z prekážok, a určite sa netýkali len zranení a športu, cez ktoré som doteraz skôr či neskôr preskočil alebo preliezol:-), ma posunuli v niečom o kúsok ďalej, či už skúsenosťami, psychicky alebo morálne.

Práve skúsenosti, dobrú psychiku a silnú morálku totiž ja osobne považujem za prvý predpoklad úspešnosti v hociktorom športe. Fyzicky trénovať veľa totiž dokáže každý, nie každý však dokáže mať (pri dôležitých súťažiach v správny okamih) minimálne!!! v rovnováhe svoje duševné a fyzické dispozície......

.Keď som sa pred niečo viac ako dvomi mesiacmi, pár dní po mojom „reštarte s 5kg nadváhy“ stretol v saune s riaditeľom Kysuckého maratónu Milanom Polákom, spýtal sa ma, či pobežím začiatkom júna Kysucký maratón.
Hoci som sa po chodeckých Poděbradoch cítil opäť pozitívnejšie naladený, o čo i len kratších bežeckých pretekoch som ani nerozmýšľal, nieto o nejakom maratóne.
Povedal som len, že momentálne neplánujem, som rád, že po dlhšom zranení sa cítim konečne zdravotne lepšie a môžem aspoň voľne klusať. Všetkému že nechávam voľný priebeh a že v súčasnosti, kedy sa mi už aj tak dlhšie ani nechce systematicky trénovať, mi je beh skôr antidepresívom ako vnútornou potrebou dosahovať čo najlepšie výkonony či víťazstvá. Tie považujem čím ďalej viac za bonusy, ktoré síce určite potešia, nemyslím si však už, že mi budú chýbať...Mojou túžbou je behať čo najdlhšie, hoci len toľko, aby som mal väčšiu chuť na pivo a nepriberal,. Na behu či chôdzi som jednoducho závislý a viem, že by mi k vnútornej psychickej pohode chýbali...
.

Na druhej strane mi ale nedalo nepovedať, že už som sa vďaka skúsenostiam naučil "nikdy nehovoriť nikdy" a aj necelé dva mesiace je dlhá doba, aby som účasť na Kysuckom maratóne definitívne vylúčil. Ak sa preto moje telo s hlavou zhodne, že chcú opäť okúsiť bežeckú pretekovú atmosféru, ako si v Poděbradoch vypýtali po dlhom čase chodeckú, určite sa nebudem brániť... Ako dlho však potrvá, kým telo hlave povie, že už chce, neriešim, v súčasnosti ho úplne uspokojuje pomalý beh či chôdza, ktorá naviac po zranení triesla a brušného svalu celkom vyhovuje aj im.
Rozlúčili sme sa s tým, že ak budem zdravý, niečo dovtedy pobehám a budem mať chuť, na Kysucký maratón určite rád prídem....

.

Od tej chvíle som naň až po pár dní pred ním nemyslel, takisto ako ani na kratšie bežecké preteky, ktoré mi takisto jednoducho nechýbali...
.

Naďalej som si podľa chuti a počasia klusal alebo chodil cca 8-12kilometrov, až sa priblížil termín chodeckého mítingu v Banskej Bystrici, kde mal môj Peťo potvrdiť svoju nomináciu na európsku kvalifikáciu olympijských hier mládeže. Našiel som si preto motiváciu, ktorou bolo postaviť sa na štart chodeckých pretekov prvýkrát so svojim synom a možno aj takto symbolicky si s ním zmerať sily na klubovom štadióne, kde som v jeho veku v tom istom klube ako on pôsobil...
.

Po pár chodeckých tréningoch predovšetkým na techniku som sa nakoniec na mítingu výkonom 47:08 na 10km presvedčil, že telo si za dlhé roky chodeckej kariéry predsa len čosi ešte pamätá. Určite aj to mi dodalo opäť viac optimizmu a hoci som bol tentokrát ešte od Peťa rýchlejší, čo ma potešilo viac, bol fakt, že ani chodecká preteková záťaž môjmu pohybovému aparátu neublížila.....
.

Napriek tomu som ani v následujúcich týždňoch nepociťoval potrebu trénovať viac ani ísť na preteky, možno aj preto, že okrem stále, hoci čoraz menej pobolievajúcemu brušnému svalstvu mi myseľ zamestnávali aj iné nepríjemné okolnosti, s ktorými som si musel poradiť predovšetkým sám...Beh a chôdza boli pri ich riešení len neuveriteľným balzamom na moju dušu a čistejšiu myseľ..
.

Som rád, že mám toto pre mňa „zamračené a pochmúrne“ obdobie za sebou a aj po dlhotrvajúcich dažďoch sa s príchodom slnečných dní začalo slnko usmievať aj na do mnou.
Dnes, hoci posledný polrok považujem za nielen zdravotne, ale aj psychicky jeden z najtvrdších direktov, aké som doteraz dostal, verím, že práve vďaka jeho „prežitiu“ môžem byť opäť silnejší. Musím však konečne dôraznejšie pripomenúť svojej hlave, aby s pribúdajúcim vekom čoraz viac počúvala predovšetkým moje telo. Naposledy totiž jeho jasné signály ignorovala, čo asi inak, ako doteraz v kariére najdlhším STOP!!! dopadnúť nemohlo...

.

Ako som napísal na začiatku, všetko zlé je na niečo dobré, ak si z toho človek niečo zoberie. Preto túto STOP-ku považujem za dostatočné varovanie, z ktorého sa mám, zdá sa, našťastie stále kedy aj dostatočne poučiť...Inak neverím, že by mi bolo dopriané postaviť sa na štart a nakoniec aj úspešne zvládnuť celý maratón, ako inak, naozaj už aj ten domáci Kysucký....

O ňom zatiaľ zopár slov na mojej webstránke v aktualitách tu , viac neskôr aj na blogu...

Veľké víťazstvá nikdy nie sú dielom náhody

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi, kedy sa Jozef Pribilinec v nórskom Bergene tešil z víťazstva na SP v chôdzi na 20km a na 1.MS v Helsinkách vybojoval striebro, som získal prvý žiačky titul majstra Skovenska.
Určite aj tieto momenty ma v rozhodovaní, či sa mám ďalej venovať behu alebo chôdzi, ovplyvnili. Takisto verím, že úspechy nielen Jozefa Pribilinca, ale aj československých reprezentantov boli motiváciou pre viacerych chodcov mojej generácie.
Okrem iných svetových vrcholných podujatí
Zhodou okolností sa Matej Tóth práve v spomínanom roku 1983, kedy na Svetovom pohári Jozef Pribilinec triumfoval narodil, po dvadsiatich siedmich rokoch je práve on druhým slovenským chodcom, ktorý sa môže z takého istého úspechu tešiť.
Ďaľšou zaujímavou zhodou okolností v spojitosti s Matejovým triumfom a zatiaľ jediným slovenským olympijským víťazom (1988) Jozefom Pribilincom je okrem spoločného ich trénera Juraja Benčíka aj skutočnosť, ktorá už určite neurobila takú radosť fanúšikom krajiny, ktorá tohtoročný SP organizovala.
Maťo zvíťazil totiž v Mexiku, kde je chôdza takmer národným športom, a to heroickým finišom, keď kilometer pred cieľom predstihol celé preteky s náskokom vedúceho domáceho Horacia Navu.

Takisto ako na jar 1985, teda presne pred 25timi rokmi Jozef Pribilinec, keď pol roka po OH v Los Angeles,, zdolal na mexickej pôde olympijského víťaza domáceho Ernesta Canta a vrátil mu takto aj prehru z MS.

Vôbec nieje podstatné, že Pribilinec nad Cantom zvíťazil na 20km trati, Tóth na Navom na 50tke. Pre horkokrvných mexičanov to bola v oboch prípadoch určite horká slovenská pilulka:-)
Kto sa pohybuje dlhšie v slovenskom chodeckom dianí a sleduje kariéru Mateja Tótha od jeho žiackeho veku, určite mi dá za pravdu, že v sebe skrýval od začiatku veľký potenciál a bolo len otázkou, či vydrží veľkú tréningovú záťaž v mladom veku až do dospelosti.
Maťo je síce veľký talent, čo je však pre výkonnostný rast oveľa dôležitejšie, ako som ho od jeho 16tich rokov sledoval, bol ochotný pre dosiahnutie svojich cieľov dávať svojmu športu viac ako možno od neho väčšie talenty.

Preto nebolo žiadnou náhodou, že práve Maťo ako 17ročný v roku 2000 zlepšil najprv (zhodou okolností môj:-) 14rokov starý slovenský dorastenecký rekord na 5km (20:42,7min - dodnes platný), v roku 2002 – (opäť zhodou okolností:-) v roku môjho najväčšieho úspechu zlepšil 23ročný slovenský juniorsky rekord práve J.Pribilinca na 10km (40:52,16min - stále aktuálny), vlani veľmi hodnotný 22ročný slovenský mužský rekord P.Szikoru na 50km (3:41:32hod). Hlavne ten posledný, takisto aktuálny zatiaľ „vyšperkoval“ teraz úspechom, od ktorého je u chodeckej odbornosti uznávané viac snáď len olympijské zlato.

Jožkovi Pribilincovi sa to podarilo v dvadsiatich ôsmich rokoch, Maťo Tóth, hoci už teraz dosiahol toho dosť, má stále tie najlepšie pred sebou, o dva roky na OH v Londýne bude mať dvadsaťdeväť..:-).

Už teraz ma však teší, že tak, ako boli pre moju generáciu motiváciou úspechy Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Pavla Szikoru, tak aj z Mateja Tótha sa stáva osobnosť, ktorá môže byť svojim prístupom, výkonmi či úspechmi vzorom pre dnešnú generáciu zacinajucich nielen chodcov.....

..........................................................................Aktuality

Po prvých Poděbradoch som vedel, že chcem byť päťdesiatkárom (1989)

Na začiatku svojej chodeckej kariéry som mal svoj sen. Bolo ním aspoň raz prísť do cieľa chodeckých pretekov vrcholného svetového podujatia na divákmi zaplnený atletický štadión, ako som to mal na obrázkoch na stene detskej izby či sledoval pri televíznych prenosoch.
Okrem nich sa športová chôdza dostala na obrazovky československej televízie ešte minimálne dvakrát do roka. Bolo to pri záznamoch dvoch najvýznamnejších chodeckých pretekov v Československu – na Slovensku Záhoráckej dvadsiatky v Borskom Mikuláši, na ktorú som si zaspomínal po svojej poslednej účasti vlani., druhými boli aj vo svete známe chodecké preteky v Čechách na 50 kilometrov Praha – Poděbrady.

Práve na mojich pár účasti na nich ma napadlo si trochu oživiť spomienky pred dvomi týždňami, keď som bol v Poděbradoch kvôli môjmu synovi, ktorému sa tam podarilo splniť limit na svoje prvé významné medzinárodné podujatie - európsku kvalifikáciu na olympijské hry mládeže do 17rokov.
Na tom istom mieste som totiž v roku 1989, necelý mesiac pred koncom dvojročnej základnej vojenskej služby v ASVŠ Dukla Banská Bystrica ako 20 ročný prešiel cieľom svojej prvej chodeckej 50tky, v tom roku posledný krát na klasickej trati z Prahy do Poděbrad.
Prvýkrát som pred ňou vyskúšal aj sacharidovú superkompenzačnú diétu, ktorej podstatou je pred náročným vytrvalostným výkonom zvýšenie zásob glykogénu v organizme.
Neskôr, ale aj teraz sa musím len pousmiať, akým spôsobom som ju vtedy absolvoval. Nakoniec však nie asi zle:-)
Vedel som len, že prvé tri dni, ktoré začali náročným vytrvalostným tréningom nemám jesť nielenže sladké, ale nič, čo sacharidy čo i len trochu obsahuje. Tie sú však skoro všade – v cestovinách, ryži, zemiakoch, pečive, jedol som teda len salámu, mäso, syry a vajcia, pil minerálku a nesladený čaj. Tretí deň bolo moje telo už tak „grogy“, že z "vylaďovacieho":-) tréningu 3x2km, kedy som ani naplno nezvládal tempo v akom som chcel ísť o tri dni celú päťdesiatku, sa na štvrté poschodie dukláckej ubytovne dotackalo takmer po štyroch. Výťah sme ako vojaci záklaďáci používať nemohli, ten bol len pre "vyššie šarže"...:-(.O to viac som sa tešil na nasledujúce tri dni, kedy som mal naopak do prganizmu dostať namiesto bielkovín a tukov cukry.
Ešte pred obedom som skoro so zahmlenými očami na izbe zhltol čokoládu a o pár minút v jedálni najskôr sladký puding, až po ňom „normálne“ jedlo, teda, ak sa ním na Dukle obľúbená ovocná polievka dala nazvať...:-)

Do Prahy som prišiel nočným vlakom deň pred štartom ráno, kedy som sa už počas „cukrovania“ cítil určite lepšie, ako pri "hladovaní" bez cukrov...
Keď však cukrovať, tak cukrovať, povedal som si a ako prvé som namieril do najbližšej cukrárne na Václavskom námestí. Kúpil som tri okrúhle balenia diskokeksov a od 10:00hod, kedy začal v jednom z kín na Václaváku prvý film, som chodil po skončení jedného predstavenia na ďaľšie. Počas štyroch filmov som pochrúmal v každom kine jedno balenie – medzitým nejaký zmrzlinový pohar v cukrárni.
Večer som sa po príchode na ubytovňu pred sobotňajším štartom snažil aspoň trochu trochu rozchodiť a rozcvičiť. Veľmi ma boleli holene a cítil som sa spuchnutý, akoby som mal zrazu sto kíl.
Presne takisto som sa cítil aj v sobotu ráno na štarte, ako aj prvých desať kilometrov, ktoré sme absolvovali v uliciach Prahy smerom na výpadovku z mesta.

Začal som pomaly, tempom tesne pod 6min/km niekde v druhej polovici štartového poľa. Prvých 10km som mal za 57:22min, potešilo ma však, že ma aspoň holene prestali bolieť.
Postupne som sa rozišiel, po pár dlhých rovinách za Prahou som bol zrazu na 20tom kilometri – 1:48:01hod a za chvíľu aj v polovici za 2:12:31hod. Prepočítal som si medzičas posledného 5km úseku a vyšlo mi, že ho idem pod 5min/km.
Potešilo ma, že polovicu mám už za sebou a cítim sa omnoho lepšie ako počas prvých desiatich kilometrov, kedy ma to vôbec nebavilo.

Ďalší 5km úsek som opäť zrýchlil na 23:46min, čo ma opäť len povzbudilo, hlavne, keď som začal predchádzať jedného pretekára za druhým.
V nasadenom tempe som pokračoval aj v ďaľšom 5 kilometrovom úseku za 23:43min, od 35.-40.km som šliapal dokonca za 23:01min, čoho som sa až zľakol, bol bol som však ako v tranze, kedy som nevnímal ani stupňujúcu sa únavu.

Posledných desať kilometrov som už nasadené tempo síce nevydržal, (40.-45km za 24:23min), v poradí som sa však stále posúval dopredu , okrem iných som na 46.km predišiel aj neskoršieho majstra Europy z Helsínk 1994 Valerija Spicyna, ktorý sa po rýchlej prvej polovici v závere veľmi trápil.

Posledné kilometre boli už aj pre mňa nekonečné (45.-50km za 25:52min), po pri príchode na lázeňsku kolonádu v Poděbradoch som však pocítil neopísateľný pocit šťastia. V cieli ma klasifikovali výkonom 4:14:22hod. na celkovom piatom mieste ako piateho čechoslováka....
Z čoho som mal však najväčšiu radosť, bolo zistenie, že druhú polovicu som mal o trinásť minút rýchlejšiu (2:01:51hod) ako prvú a že sa mi zrazu ani výkon pod štyri hodiny nedal nereálny...
Či k môjmu zrýchleniu v druhej polovici pomohla vtedy aj sacharidová superkompenzačná diéta, neviem, ale som presvedčený, že určite neuškodila.

V následujúcom roku 1990 na „Poděbradskej padesátke“, keď sa na rozdiel predchádzajúcich rokov súťažilo už len v Poděbradoch na 1250m okruhu v „lázenskem“ parku , som prvýkrát ( a nie posledný) pocítil, že v drese iných ako „tých správnych“ klubov či klubu, resp. pod vedením iných ako „tých správnych“ trénerov či trénera, je aj v individuálnom športe úspech omnoho ťažšie dosiahnuteľný.

Po končení základnej vojenskej služby a prestupe na jeseň 1989 z ASVŠ Dukla BB do vychodoslovenského klubu Slavoj Trebišov, kde zo sľubovaných výborných podmienok neostal po novembri 1989 ani „kameň na kameni“ som v Poděbradoch štartoval po nádejnych výkonoch na Záhoráckej 20tke (1:27:52hod.- 3.m. na M-SSR) a po chodeckých pretekoch na 25km v Ríme, kde som skončil tretí za 1:57:10hod.

Napriek tomu som v Poděbradoch od štartu začal začal opatrne, bez konkrétnej predstavy, aký výkon chcem dosiahnúť. V tom období ma viac trápili existenčné problémy ako výkony a hoci chôdze som sa vzdať nechcel, v hlave sa mi miešali rôzne myšlienky...
Mojou predstavou bolo však absolvovať prvých 25km v tempe po 5min/km, v druhej polovici sa uvidí....:-)

Úvodných 5 kilometrov za 25:53min bolo znovu s nepríjemnými pocitmi nerozchodenia a bolesťami holenných kostí . Spomenul som si na svoju prvú 50tku spred roka a snažil sa utešiť, že asi to tak má po sacharidovej superkompenzačnej diéte byť...
Na druhej strane ma to naozaj vôbec nebavilo a veľmi skoro som sa začal pohrávať s myšlienkou preteky vzdať.
Možno našťastie, neviem, sa mi však práve na tieto preteky prišli prvýkrát pozrieť aj sestra s manželom, ktorí bývali v neďalekých Tepliciach a dokonca aj rodičia s babičkou, u ktorej boli v Jimramove na návšteve.
Poviem úprimne, v tej chvíli ma to netešilo a bojoval som so svojou hlavou, ktorej sa zrazu vôbec nechcelo...Podarilo sa mi ju teda aspoň presvedčiť, že keď už takú diaľku kvôli mne skoro celá rodina prišla, bolo by hlúpe vzdať niekde na začiatku a že im doprajem pohľad na mňa aspoň do dvadsiatky.
Tou, napriek tomu, že sa mi stále nešlo ideálne, som prešiel v mierne zvýšenom tempe za 1:40:29hod. Nohy sa mi však už začali zdať ľahšie, odznela aj bolesť holení a opäť som cítil, že sa mi vracia nálada a tým aj chuť.
Polovicou trate som prešiel za 2:04:25hod a spočítal si, že len pri udržaní tempa to bude zlepšenie osobného rekordu o päť minút.

Nasledujúcich 5km za 24:29min, dokonca s niekoľkosekundovým odskočením na malú potrebu ma presvedčilo, že dnes to inak ako kvalitným výkonom dopadnúť nemôže.
Výborná divácka atmosféra na kolonáde v priestore štartu a cieľa, kde som mal aj svojich najbližších, ma postupne dostala do správnej pretekovej eufóriie a čím ďalej viac som sa tešil práve na momenty prechádzania z jedného okruhu do ďaľšieho. Pri zrýchlenom tempe v druhej polovici to bolo pri 1250m pre mňa každých cca päť a pol minúty.

Od 30.km kilometra som jednotlivé päťkilometrové úseky zvládol za 23:21 , 23:00 , 23:19 a 23:12min, v závere som si atmosféru popri trati doslova vychutnával.
V cieli som príjimal gratulácie, dokonca aj od rozhodcov a tešil sa jednak z osobného rekordu 4:01:46h, ako aj celkového 6.miesta a v rámci M-ČSSR dokonca z miesta bronzového....
Okrem československého rekordéra na 50km Paliho Szikoru (3:55:04hod) a Števa Malíka (3:59:10hod) sa mi podarilo byť rýchlejší ako všetci ostatní reprezentanti, ktorí usilovali o splnenie limitu na ME v Splite, medzi nimi aj pretekári Dukly B.Bystrica.....
Tešil som sa však len necelú polhodinku, kým som pri príchode na vyhlasovanie už osprchovaný nestretol Števa Malíka:
„Pefo, diskli Ťa“...- povedal mi Števo ako prvé a mňa sa mocnil zvláštny pocit. Neveriac som sa zmohol len na:
„Pišta, si rob prdel vieš z koho........“
„Naozaj, je mi to ľúto, ale nozaj Ťa vyhodili, asi Ti terčík už nestihli ukázať pred dojdením do cieľa “, snažil sa mi Pišta zdôvodniť..
„To nie je možné, za celých štyridsať okruhov som trikrát ani napomienku nedostal, nemohli ma len tak vyhodiť. Dokonca ani v cieli mi červený terčík nikto neukázal“...- stále akoby som nechcel veriť, že pri takej hustote rozhodcov na 1250m okruhu nebolo dostatok času, aby mi červený terčík ukázali ešte na trati, prípadne tesne po prejdení cieľom, čo sa bežne v chôdzi stáva.
Dodnes preto nie som presvedčený, že bolo všetko „košér“ či v duchu fair play, skôr si myslím, že pred tými dvadsiatimi rokmi zasiahla šedá eminencia a rozhodlo práve to, že reprezentujem nejaký bezvýznamný klub niekde z východu Slovenska. Verím, že v prípade oddielovej príslušnosti klubu, odkiaľ som po zakladnej vojenskej službe odišiel, by som túto horkú pilulku stráviť nemusel.
Aj taká je však niekedy športová chôdza a každý, kto sa jej vrcholovo venuje, vie, na čo myslím.....
Mrzelo ma to síce ešte nejaký čas, už na druhý deň som si však sám pre seba povedal:
„Nevadí, všetci videli, že som výkon regulérne dosiahol na trati a určite budem mať možnosť ešte presvedčiť, že chodiť viem nielen rýchlo, ale aj technicky dobre." Zobral som to ako motiváciu a snažil sa viac tým nezaťažovať. Dôležité pre mňa bolo, že som bol vnútorne presvedčený, že mám na to byť v blízkej budúcnosti jedným z najlepších chodeckých päťdesiatkárov v československu reprezentujúci svoju krajinu na svetovom vrcholnom podujatí.
Kvôli rozdeleniu československa som to už síce nestihol, v drese Slovenska som si však toto svoje predsavzatie, aj keď až o štyri roky, napriek rôznym nepriaznivým okolnostiam vďaka svojej viere a zanietenosti k chôdzi aj neskôr nejeden krát splnil.
Dokonca aj vo svojom najbližšom štarte v Poděbradoch v roku 1997, kde slovenská chôdza dosiahla svoj doteraz najväčší tímový úspech a to 2.miesto na Svetovom pohári práve na 50km trati. O ňom už však niekedy nabudúce....
Výsledky+medzičasy chodeckej 50tky Praha - Poděbrady 1989 tu
Výsledky + moje medzičasy "Poděbradskej padesátky" 1990 tu
Výsledky SP 1997 v Poděbradoch - jednotlivci 50km tu ..Družstvá tu

Reštart - po štyroch mesiacoch a 5kg nadváhy

Hoci som za posledné dva týždne po zdĺhavých zdravotných problémoch konečne zopár opatrných kilometrov s náznakom lepšieho pocitu poklusal,do uplynulej soboty som bol v optimizme zdržanlivý. Bolesť triesla síce konečne ustúpila, bolesti po natrhnutom brušnom svalstve však pretrvávajú, aj keď sú už menšie ako ešte donedávna. Teším sa však, lebo dlho som žiadne zlepšenie napriek oddychu a rehabilitáciam nepociťoval....

Naozaj však asi, ako som sa už nie raz presvedčil, chce všetko svoj čas, hoci na druhej strane počítam aj s tým, že po toľkých rokoch vrcholového športu sa môj organizmus bude už väčšej záťaži brániť čím ďalej viac. Len čas ukáže, ako ju bude zvládať.

Za posledné tri týždne sa mi podarilo dostať zatiaľ na najdlhší súvislý beh v dlžke 8km v tempe nie rýchlejšom ako 5:40min/km.
Na jednej strane som pri 5kg nadváhe rýchlejšie nevládal, na druhej strane to vyhovovalo predovšetkým pohybovému aparátu, kedy som sa aj po behu necítil najhoršie. O to mi predovšetkým išlo a určite ešte nejaký čas pôjde - nájsť opäť radosť z behu a chuť naň...
V minulosti, aj keď som sa nevyhol rôznym zraneniam, nikdy neboli také, že by som sa kondične neudržiaval iným spôsobom – bicyklovaním, plávaním či posilovaním.
Nie raz si pamätám, že keď som mal problémy práve s trieslami a nemohol som behať, alebo aj po náročných maratónoch, kedy som sa cítil „rozbitý“ , skúšal som voľne na techniku chodiť. Tentokrát som to však asi s množstvom vlaňajších pretekov dostal až do štádia, kedy som nemohol ani to. Navyše, keď sa k tomu pridali aj bolesti v podbrušku po natrhnutí brušného svalstva, o nejakom posilovaní ani nehovoriac.
Až minulý týždeň, keď som mal za sebou zopár desiatok voľne odbehnutých kilometrov a cítil som, že pridávať by ešte nebolo vhodné, skúsil som sa na vylaďovacom treningu môjho syna Peťa, ktorý sa pripravoval na chodecké preteky v Poděbradoch, 4km prejsť. Bol som príjemne prekvapený, že nielenže pri chôdzi bolesť triesla necítim, ale ani nepríjemné bolestivé pocity v podbrušku. Až trochu po skončení a večer doma pri nejakom jeho napnutí.
Bol som teda ešte 5km voľne na techniku pochodiť aj v piatok, deň pred pretekmi v Poděbradoch a kde Peťo cestoval so slovenskou reprezentáciou ako člen juniorského družstva v piatok ráno. Keďže chcel, aby som za ním do Poděbradov, kde mal možnosť splniť limit na europskú kvalifikáciu v Moskve pre OH mládeže v Singapure, prišiel aspoň pozrieť, rozhodol som sa, že ak už v Poděbradoch budem, postavím sa na štart aspoň na 5km vo veteránskej kategórii. Na viac by som si v žiadnom prípade momentálne ani netrufal, nad výkonom som ani neuvažoval. Musím však priznať, že aj ten ma naplnil opäť väčším optimizmom a vierou, že znovu konečne aj nadomnou vychádza slnko...:-)
Zhodou okolností, práve Poděbrady sú chodeckým mestečkom, kde som v roku 1989 absolvoval vo svojich dvadsiatich rokoch svoje posledné preteky v drese klubu ASVŠ Dukla B.Bystrica, ktorý momentálne, zatiaľ v mládežníckej kategórii reprezentuje môj syn (dnes VŠC Dukla BB) - a to svoju prvú chodeckú päťdesiatku...Kým jeho pri prvom štarte v Poděbradoch na 10km trénuje súčasný tréner slovenskej reprezentácie a tréner VŠC Roman Benčík, mňa pri prvom štarte v Poděbradoch na 50tke trénoval jeho otec Juraj:-), tiež v tom čase tréner štátnej reprezentácie či tréner ASVŠ...:-).
O nej, ale aj o tých ďaľších o pár rokov neskôr až do tej sobotňajšej, zatiaľ pár slov na mojej webovej stránke v aktualitách, viac neskôr aj na blogu.

Zopár foto z Poděbrad 2010 tu

.

Výsledky veteránskej mužskej kategórie Poděbrady walking 2010

1.Tichý Peter69 SVK 24:14min
2.Kalát Josef55 CZE 26:41min
3.Šolc Luděk61 CZE 27:07min
4.Kovář Rostislav51 CZE 28:43min
5.Genov Dušan71 SVK 28:48min
6.Vondra Václav68 CZE 29:36min
7.Tardi Emmanuel67 FRA 34:53min
8.Dostalík Václav40 CZE 35:10min

9.Miřejovský Tomáš61 CZE 40:32min

Nie vždy ide všetko podľa predstáv...

Po vydarenej zimnej príprave, ktorej podstatná časť som strávil vo Vysokých Tatrách a štyroch týždňoch na svojom prvom sústredení pri mori  v Španielsku som sa na OH kvalifikoval v Dudinciach.. 

Práve Dudinská päťdesiatka bola pre slovenských chodcov prakticky jedinú možnosť kvalifikáciám, keďže pri splnení olympijského limitu viac Ako Troma chodcov mi o čom v Dudinciach nik nepochyboval, si podľa kritéria SAZ mohli účasť na OH zabezpečiť LAN traja medailisti M-SR ...... 
Ešte na 45.km som síce bojoval o Majstrovský titul, Nakoniec som však a aj s pocitom vnutorného uspokojením, neriskujúc prípadní diskvalifikáciu, podľahol vtedy skúsenejšiemu Romanovi Mrazekovi, ktory bol Nakoniec o 27sek rýchlejšími.Výkon 3: 51: 22hod je však dodnes mojim osobným rekordom. Zhody okolností jediné preteky v kariére, kde si sa bol osobne pozriet ai môj "kustód" Karol Schwartz , bolí práve Dudince 1996 :-)

Treťom kvalifikovaným limitárom BOL Števo Malík , za ním v Cielo Peťo Korčok, hoci tiez v splnenom limite pod 4h si na olympijský debut musel Štyri roky počkať. Ďalším kandidátom Palimu Blažek, Igorovi Kollárovi, Robovi Valíčkovi, kazové Verkin či Petrovi Malíkovi neobstáli iné, Ako sa o OH96 pobiť na 20km trati. Nakoniec sa to na Záhoráckej dvadsiatke podarilo z Tajty pätíc prvým trom ... Dnes sa mi zdá až neskutocne, kolky sme mali oproti dnešku chodcov z olympijskými ambíciám ... :-(
Po Dudinciach pre mňa sezóna pokračovala veľmi úspešne, o mesiac neskor som si v Sesto San Giovanni vytvoril Ďalšie osobné rekord , Tentoraz na 30km (2: 13: 48hod), kde som skončil štvrtý pred Jesusom Angelom Garciom, O tri dni neskor na atletickom mítingu v Košiciach som si zlepšil osobák na 10km (41: 33min).
Posledné preteky pred OH som absolvoval dva mesiace pred nimi práve na Záhoráckej dvadsiatke, kde som dopochodoval na piatom Mies za 1: 29: 14hod.
Málokto by Vtedy v Borskom Mikuláši predpokladali, že práve Jefferson Pérez , pre prijatými nápoj mimo občerstvovacej stanice diskvalifikovaný, bude o dva mesiace olympijským víťazom chodeckej dvadsiatky .

Zhodou okolností v Atlante sa pre diskvalifikáciu cieľa nedočkal víťaz Záhoráckej dvadsiatky Igor Kollár:-(
Prvý mesiac záverečnej dvojmesačnej prípravy na OH som strávil opäť v Tatrách, druhý, napriek tomu, že ja osobne som mal inú predstavu, už v USA 100 km južne od Atlanty v univerzitnom mestečku La Grange.
Podmienky na prípravu sme mali výborné. Napriek veľmi náročnej klíme (teploty cez 40°C, vlhkosť medzi 90-100%) sa mi trénovalo fantasticky a cítil sa v životnej forme. Posledné tri týždne som si už dával pozor, aby som to s tréningom neprehnal, mal som skúsenosti, že ak mám dlhodobo vydarenú prípravu, v záverečných dvoch-troch týždňoch pred štartom to môžem už len pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že ako sa blížil koniec OH a štart päťdesiatky, ktorá bola dva dni pred koncom, vytrácala sa zo mňa chuť a iskra. Hoci som si to nechcel  pripustiť a robil všetko aby som sa udržiaval v pohode, vnútorne to tak nebolo. Posledné dni mi pripadali už skôr ako čakanie na popravu a nie vrchol, kde som mal zúročiť všetko doterajšie tréningové úsilie a zúžitkovať životnú formu.
Od štartu som sa cítil nesvoj, stále som však veril, že sa rozídem a bude to dobré. Opak bol pravdou, hoci do 20.km som udržiaval medzičasy na výkon pod 4hodiny,  cítil som sa čoraz horšie.
Od polovice som sa každým kilometrom trápil čím ďalej viac, vedel som, že sa k očakávanému výkonu ani nepriblížim, záver bol už skôr "pochodom smrti." Moc si z neho nepamätám, viem len, že som nechcel vzdať a napriek veľkému trápeniu, vedomý si výkonu ďaleko za svojimi možnosťami , som bol rozhodnutý bojovať až do cieľa. Pred očami som mal len túžbu vojsť na zaplnený olympijský štadión, ako som o tom sníval, keď som s chôdzou začínal. Ak by to neboli Olympijské hry, určite by som v Atlante vzdal.
Pochopiteľne, so svojim výkonom som bol sklamaný, o to viac, keď som sa neskôr dozvedel, že všetci svetoví chodci, ktorí v Atlante uspeli, volili záverečnú prípravu v horách a do dejiska OH prišli maximálne desať dní pred štartom, presne, ako som mal predstavu aj ja. Žiaľ, môj plán mi vtedy Výkonný výbor SAZ neschválil a musel som sa podrobiť spoločnej príprave. Reprezentačný tréner chôdze Juraj Benčík bol názoru, že si treba na náročné klimatické podmienky zvyknúť , ja som naopak doteraz presvedčený, že na dlhý predolympijský pobyt v La Grange som nedoplatil len ja, ale aj všetci slovenskí chodci. Myslím si, že z vyše mesačného pobytu v prostredí s takými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu boli organizmy nie aklimatizované, ale vyčerpané,dehydratované,demineralizované. Možno tak  je žiť v podobnej klíme pár rokov by pomohlo:-)..... 

Prvý štart na olympijských hrách mi teda podľa predstáv nevyšiel, zážitkové z nich mám však určite dosť.
Hoci momenty a pocit z príchode na 100tisícový štadión si Vzhľadom na stav, v akom som naň vchádzal, moc nepamätám, o to viac mi utkvel v pamäti pohled Nasledujúci ráno do novín USA Today , keď som si v olympijskej dedine v konaj z kaviarne otvoril športovať stranu s výsledkom.
Zaujala ma v centre veľkej Čiernobiela fotografia dvoch postáv.
Moment, kým som spoznal čo, kto na naj je, trval síce pár sekúnd, pocity si však pamatam dodnes ..
Po tom, ako som zazrel celkový záber dvoch osôb, sa moje oči zamerali k nohám. 

Maratónkam, hoci mi znalým, som Najprv nevenovala pozornosť, ani tej istej značke  bielych trenírok ci tielku..Až keď som zbadala štartovať číslo, hrklo vo mňa, kombináciám štyroch číslic mi bola totiž tiez Veľmi povedomý. Rýchlo som skontroloval tvár, Ktory som pri prvo pohladí nepoznal a tľapol sa po čele. Stále akoby som tomu neveeril, definitívne som sa z "indetifikoval" až po Prečítané si texte pod záberom: " Slowakian chodec Peter Tichy collapses after finishing 50kilometer event 32nd, in slightly more than 4 hours" ...

Chvíľku som Nechápavo na záber pozeral, dopil kávu a So zbalenými novinami pomaly z kaviarne odišiel. Predsa ľan MAT fotografií v najväčšom americkom denníku, hoci nie zrovna s rukami víťazoslávne nad hlavou sa nepodarí každý deň ... :-)
Omnoho neskor som doplní túto momentku, avšak farebna az trochu ineho uhla , našiel v slovenskej edícii celosvetovej encyklopédie Clive Gifford "Najslávnejšie olympiády ", kde som sa ocitol na jednej strane spolu s legendárnymi vytrvalci - Emilom Zátopkom a Haile Gebrselassie.

Hoci mám tú encyklopédie doma už roky, to, že záber, hoci minimálne, je predsa lán trochu z ineho uhla Ako Čiernobiela v novinách, som si uvedomil omnoho neskor, ked mi a Utoro Robert Deutsch z USA Today  poslal ho   Farebná verziám.

Osobné sklamanie z výkonu v Atlante som prežíval psychicky Ťažko ešte Dlho, zbytok sezóny som dokonca úplne zabalil. K tréningu som sa vrátil až o tri mesiace, keď som si Opat všetko zrovnal v hlave a dal pred seba ďaľšie výzvy.
Jednou z nich bolo a aj krajšie vychutnaním si príchod na olympijský štadión o Štyri roky v Sydney ....... 

Úspech sa rodí v hlave, neúspech je jej zlyhaním

Naposledy som sa „vďaka“ súčasným zdravotným problémom a dlhej tréningovej pauze vrátil k spomienkam na  prvé zranenie, pri ktorom som už v roku 1994 uvažoval o konci vrcholovej chodeckej kariéry.
Možno sa polročné zranenie kolena s odstupom  času zdá banálne, mne však vtedy, hlavne po ME, všetko jedno nebolo...
Bolo by, aspoň pre mňa, zaujimavé teraz čítať svoje  myšlienky pred a po operácii. Otázky, ktoré som si kládol a snažil sa na ne hľadať odpovede. "Má, nemá to význam, budem na to ešte  mať, nebudem?"

Mal som dvadsaťpäť  a za sebou pätnásť, z toho desať rokov tvrdej športovej prípravy, v zime často v mrazoch, daždi či vetre. Dosť na to, aby som si našiel dôvody zmieriť sa s nepriaznivým športovým "osudom"....
Nakoniec, koľko nádejných mladých športovcov po pár rokoch aktívnej kariéry nielen pre zranenia znechutene končí?
Nehovoriac, keď si predstavím, koľko stačilo, keď som si rok pred tým, po vynechaní celej sezóny 1993, "vďaka  „pretrénovaniu“ pred OH 1992, na ktoré som sa nakoniec nekvalifikoval vypočul:.
 „Peťo, všetko má svoju životnosť, aj ľudský organizmus, únava materiálu...“...
A len čo som sa z najhoršieho dostal a začal sa po juniorskych úspechoch po šiestich rokoch konečne presadzovať medzi dospelými, prišla ďaľšia facka...

Teraz mám štyridsaťjeden a za sebou ďaľších šestnásť rokov , počas ktorých som dal telu zabrať omnoho viac, ako aj momentov, kedy som si podobné otázky, aj po roku 2000, dával často. A nielen pri zraneniach či zdravotných problémoch. Tie, našťasie, pokiaľ nie sú  medicínsky „diskvalifikujúce“, skôr či neskôr prebolia. Oveľa ťažšie sa niekedy bojuje  s veternými mlynmi či presvedčovaní vnútornej viery v seba.....

Ako však vraví jedno indiánske príslovie „každý máme v sebe dvoch vlkov, o dobrého a  zlého. Zvíťazí  ten, ktorého lepšie kŕmime."
Preto som rád, že som mal vždy pri sebe niekoho, kto mi pomáhal lepšie kŕmiť toho dobrého, hlavne zo začiatku by som to určite sám ťažko zvládal..

Momentov, kedy som bol psychicky, ak nie na dne, tak veľmi d nízko, som len za posledných desať rokov zažil dosť. Každý z nich , ktorý som zvládol, ma myslím len posilnil a posunul ďalej.

Teší ma, že som dospel k vnútornému pocitu, že ak sa hocikedy v budúcnosti pozriem do zrkadla, nebudem v nich vidieť rezignovaný pohľad..

Naopak, cítim, že som sa v športe dostal do štádia, kedy už nemám potrebu si  niečo dokazovať a že to, čo ma vo vrcholných výkonoch limituje, je predsa len už aj ten trochu "opotrebovaný materiál":-)....

Pred takými desiatimi rokmi , hoci vtedy ešte ako chodec, by som si to v tom zrkadle do očí s čistým svedomím ešte asi takto nepovedal....

Čo človeká nezabije, posilní ho...

Ak má byť všetko práve tak, ako je, športové sudičky sa so mnou pekne zahrávajú. Nakoľko mi prajú a opäť ma len skúšajú, alebo už majú môjho pretekárskeho chodenia či behania dosť, ukáže len čas...

Momentálne mi však od začiatku roka nechcú dopriať ani len niekoľko pomalých bežeckých kilometrov.
Za tridsaťjeden rokov, čo sa atletike venujem, som sa stretol s rôznymi zraneniami veľakrát. Tie  zanedbateľné som sa postupne naučil brať pozitívne ako signál, že si telo potrebuje oddýchnuť. Horšie, ak som tieto signály na vedomie brať nechcel.

S takými som sa pochopiteľne viac stretával, keď som bol mladší a menej skúsený.

.
Prvé vážnejšie zranenie, pri ktorom som si myslel, že je s mojou vrcholovou chodeckou kariérou koniec, bolo v roku 1994 pred a po ME v Helsinkách, kedy som absolvoval dodnes jedinú operáciu.
.

Po ročnej chodeckej pauze  výborne rozbehnutá sezóna 1994, v marci prvý výkon pod 4 hod. na Dudinskej päťdesiatke (3:57:51 hod), ktorým som sa kvalifikoval na prvé vrcholné podujatie dospelých, osobných rekordoch v máji na 30 km v Sesto San Giovanni (2:16:43 hod) a júni 35km v Livorne (2:35:37 hod) záverečná dvojmesačná príprava na ME v atletike v Helsinkách....
.
Na tatranskom sústredení ma pri jednom z tréningov rozbolelo pravé koleno, s ktorým som mal problémy už v zime. Spočiatku som tomu neprikladal význam a snažil sa ísť aj cez bolesť, až to nešlo ani s bolesťou.

Namiesto tréningu som chodil na rôzne vyšetrenia od Košíc cez Žilinu, Kys. N. Mesto, až som sa dostal do nemocnice v Liptovskom Mikuláši (zhodou okolností práve do nemocnice, kde sa nám rok pred tým narodil syn Peťo).

Po jednom obstreku sa síce môj stav na chvíľu zlepšil, po pár tréningoch som bol však opäť k.o. Duhý obstrek už nezabral, ďaľšie som už nechcel ani vtedy, ani nikdy doteraz...
Z nemocnice v Liptovskom Mikuláši som už pochoiteľne nepokračoval na sústredení v Tatrách, ale u sestry v Liptovskom Jáne...

.
Po pár dňoch voľna som znovu neviem koľkýkrát skúšal koleno chôdzou zaťažiť, po 500-600 metroch som sa však opäť len rezignovane vrátil na penzión krívajúc pešo...

V jeden podvečer, už v beznádeji rozhodnutý, že končím, som zatelefonoval manželke, že to balím a ráno idem domov. Štart na ME som považoval v tej chvíli za stratený a celé ďaľšie úsilie za bezvýznamné.

.

Môj sen o prvom štarte na vrcholnom seniorskom šampionáte by sa určite rozplynul, ak by som sa ešte v ten večer nestretol s človekom, ktorého sestra pozvala na návštevu, keď videla, ako som sa psychicky trápil.
.

Karolovi Schwartzovi, bývalému trénerovi moderných päťbojárov a o dva roky neskôr aj trénerovi olympionika v Atlante - strelca pištoliara Jana Faba vdačím nielen za to, že som nakoniec o mesiac na ME štartoval a zlepšil si na nich dokonca osobný rekord, ale aj za všetky ďaľšie úspechy, ktoré som dosiahol neskôr.
Okrem tréningových rád ma totiž naučil pozitívnemu mysleniu a aj zdanlivo beznádejné situácie vnímať inak ako dovtedy....
.

Moje prvé stretnutie s ním vyzeralo asi tak, že po mojom oboznámení s mojimi problémami mi len povedal:
„Zapamätaj si, že prehráva ten , kto sa vzdáva.....Čo si vyberieš?"
„Jasné, že chcem, ale skúsil som už všetko možné, majstrovstvá Európy sú za mesiac, ja už skoro mesiac namiesto tréningu chodím po doktoroch a je to úplne v háji. Koleno len čo trochu pochodím, rozbolí a bolí ako sviňa“ – odpovedal som znechutene.
„A behať si skúsil?“
„Neskúsil, teda ak nerátam pár metrov rozklusu “
„V poriadku, zajtra a pozajtra skúsiš, štvrtok večer prídeš ku mne“. “
„Hm, neviem, či to má význam, predsa len, som chodec a na ME mám štartovať na 50km“ ...
Pravdou je, že okrem tohto krátkeho dialógu mi počas ďaľších dvoch hodín rozhovoru p. Schwartz vlial takú nádej, že následujúce ráno som volal opäť domov, že ešte predsa len v Jáne ostávam. Janka nechápala zrazu môj pozitívny tón v hlase a aj sestry sa pýtala , čo sa stalo.......

.
O dva dni som šiel k p.Schwartzovi síce stále s trochou pochybností, ale predsa len nádejou...
„Tak čo, skúsil si pobehať?“

„Skúsil, včera desať minút, dnes necelú polhodinku len tak z nohy na nohu“...
„A...? Ako, bolelo?“
„Hm, musím priznať, že pri voľnom kluse to bolo za tých pár kilometrov celkom v pohode.“
„To je logické“ – a v kľude mi vysvetlil príčinu bolesti, prečo ho cítim pri chôdzi a pri opatrnom behu veril, že nemusí...
„Za koľko je od dneška štart chodeckej 50 tky na ME?“
„V sobotu budú presne štyri týždne“
„V poriadku, takže takto – teraz tri týždne na chôdzu zabudni, budeš robiť čo Ti poviem a prvýkrát sa pôjdeš, ale len na techniku prejsť zopárkrát v týždni pred štartom“.
„Čooo? Veď to tam nemusím ani ísť, ak nemám tri týždne chodiť“– odpovedal som opäť trochu rezignovane...
„Koľko máš nachodené za roky, čo sa chôdzi venuješ a koľko v tejto sezóne?“
„Hm, za tých trinásť rokov dosť veru, v tejto sezóne od novembra do júna som mal asi dvetisíc“ – povedal som po rýchlom nakuknutí do tréningového denníka, ktorý som mal pri sebe...
„Neboj, za tie roky máš chôdzu natoľko v krvi, že počas troch týždňov ju nezabudneš. Teraz musíme urobiť všetko, aby si bol pripravený čo najlepšie funkčne a fyzicky, kolenu dali pokoj a šetrili ho. Budeš teda pomaly klusať, aby si udržal svalový tonus, ale len po rovine a do kopca, z kopca nie, aby si koleno nedráždil. Okrem toho budeš veľa posilovať, cvičiť strečing a hlavne veľa plávať. Nie však čľapkať sa, ale PLÁVAŤ...Poviem ti presne ako....Na koleno nemysli, teraz ide hlavne o to, aby si sa v poriadku postavil na štart ME....Potom už viem, že zabojuješ a ver, že sám budeš nakoniec prekvapený, akého výkonu budeš schopný....Na dôkladné doliečenie kolena bude po ME času dosť...“

Pokoj a energia, aké som z Karola, hoci na prvý pohľad prísneho, z jeho úsmevu cítil, do mňa vliala neuveriteľné množstvo energie a chuti bojovať.
Vstával som ráno o šiestej, celé doobedie posiloval, klusal, cvičil, plával, poobede to isté. Na chôdzu som nemyslel a každý večer zaspával čoraz vo väčšej nádeji a chuti makať ako nikdy doteraz...

Fyzicky som sa cítil výborne, po troch týždňoch som sa nevedel dočkať prvých chodeckých krokov a blížiaceho sa štartu v Helsinkách.....

Na ten som sa po piatich voľných chodeckých tréningoch a päť 200m rovinkách deň pred štarom tešil, napriek tomu, že som sa prvýkrát počas spolupráce s mojim trénerom Milanom Skokanom, ktorý mi štartovať na ME pre riziko neúspechu neodporúčal, v niečom nezhodol.

.
Ako neskôr Milan priznal, neobával sa ani tak samotného neúspechu, ako prípadnej reakcie z atletického zväzu či reprezentačného trénera Juraja Benčíka, ktorý vďaka môjmu "zašitiu" sa v Liptovskom Jáne a mojej "záverečnej príprave" okrem mojich najbližších a pána Karola Schwartza nevedeli nič.
Možno som pri svojom "debute"trochu zariskoval, urobil som tak však len preto, že som VERIL a veľmi CHCEL.

Čo je však dôležitejšie, presvedčil som sa, že k úspechu (dopochodoval som dokonca bez jediného napomínania za techniku) vedie nielen dobrá fyzická pripravenosť, ale predovšetkým psychická. Preto spoznanie sa s p.Karolom Schwartzom považujem za okamih, ktorý určite pozitívne ovplyvnil a moju ďaľšiu, nielen chodeckú kariéru.

O nej zas niekedy inokedy.....

Foto z ME v Helsinkách 1994

Keď sa telo bráni a začína chýbať motivácia

Koniec uplynulého roka ma v bežeckej pohode teda nezastihol, skôr naopak. Bolesti ľavého triesla, ktoré začali v polovici októbra, ani po dvoch mesiacoch oddychu či rehabilitáciach neustúpili, naviac sa k nim pridali bolesti pod bruchom. Keďže po mnohých vyšetreniach na ortopédii,chirurgii či urológii ani po dvoch mesiacoch lekári múdrejší nie sú,čakám na magnetickú rezonanciu.Ak ani tá nepomôže nájsť problém, neostane mi len si spievať „Telo si so mnou robí, čo chce“:-) a opäť len veriť, že najlepším lekárom je čas.
Ako som však vždy veril, viem aj teraz, že po každom daždi raz slnko výjde, otázkou je len kedy...
Druhou je - motivácia, aspoň tá výkonnostná. Chodeckú som stratil už dávnejšie, keď som dospel k presvedčeniu, že v daných podmienkach som svoj potenciál vyčerpal, bežecká sa mi hľadá tiež čoraz ťažšie.
Čo sa týka výkonov, k vnútornej spokojnosti by  mi mohla chýbať snáď už len chodecká 100 vka pod 9 hodín (9:02:00 hod)  a bežecká pod 7 hodín (7:12:38 hod).
Momentálne síce neviem, kedy a či vôbec ešte budem natoľko zdravotne v poriadku alebo budem mať chuť aby som sa aspoň o tú bežeckú 100vku pokúsil, viem však, že ak sa mi to aj nepodarí, ako vzdanie to cítiť už nebudem.
Práve tento pocit, a hlavne dobrý pocit zo samotného behu je mi totiž dnes už oveľa dôležitejší ako výkony, víťazstvá či rekordy.
Vraví sa, že všetko chce svoj čas. Ak by som mal však považovať za nejaký signál konca svojej pretekárskej kariéry skutočnosť, že poslednú vytrvalostnú akciu z doteraz 89 tich som absolvoval presne po 20 tich rokoch  (2009 Liptovský maratón), po prvej  (1989 M-ČSSR v chôdzi na 50 km Praha - Poděbrady) , nasilu sa brániť určite nebudem....

Ďaľší môj rok s deviatkou na konci

Keď som sa pred rokom a pol dostal z problémov s chrbticou a po pár pomaly odbehnutých kilometroch bez bolesti opäť skúsil aj kratšie preteky, nedával som si žiadne výkonnostné ciele. Tým jediným bolo len opäť nájsť radosť zo samotného bežeckého pohybu, ktorý mi veľmi chýbal, ostatnému som nechával voľný priebeh.

Do bežeckej pohody som sa nakoniec dostal nečakane rýchlo, že sa však dostanem na úroveň, kedy budem opäť, a nie raz rozmýšľať o prekonaní svojich osobných rekordov, by ma nenapadlo ani v najsmelších snoch....

Roky s deviatkou na konci boli však pre mňa doteraz vždy niečim prelomové či výnimočné:-).

Hneď ten prvý bol asi najvýznamnejší, na jar 1969 som sa totiž v Žilinskej nemocnici vypýtal na svet.

Presne o desať rokov som s kamarátom zo zvedavosti prišiel na prvý bežecký tréning, a po ňom sa na ďaľších desať rokov stal členom ľahkoatletického oddielu TJ ZVL Kysucké Nové Mesto najprv ako nádejný bežec, neskôr až po dvojročnú základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.Bystrica ako chodec.

O význame novembra 1989 sa toho popísalo dosť, ja som mesiac pred tým v Dukle BB ako vojak skončil a prijal ponuku východoslovenského klubu Slavoj Poľnohospodár Trebišov, kde to pred 17.novembrom vyzeralo veľmi nádejne. Po ponovembrových celospoločenských zmenách však ostalo len pri sľuboch a ja som celý ďalší rok bojoval nielen na chodeckých pretekoch, ale hlavne o svoju ďaľšiu existenciu. Tú som našiel o dvanásť mesiacov v Slávii VŠT Košice, kde som pôsobil ďaľšie desaťročie.

Na východe Slovenska som vydržal znovu po rok s deviatkou na konci, a to 1999, kedy som po príchode zo zimného sústredenia v Mexiku našiel doma obálku s výpoveďou, ktorej dôvodom bola reorganizácia klubu – presnejšie z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na platy a financovanie športovej prípravy....

Mal som presne tridsať a cítil sa v životnej forme, ktorú som chcel zúžitkovať na MS v Seville 1999. Ako nezamestnanému mi však len umiestnenie v absolútnej svetovej špičke, teda umiestnenie do 6-8.miesta mohlo pomôcť k vytvoreniu vhodných podmienok na kvalitnú prípravu blížiacich sa OH 2000 v Sydney, na ktorých som chcel mať vrchol svojej chodeckej kariéry.

Priebeh chodeckej 50tky na MS, kedy som sa cítil veľmi dobre a po medzičase na 30.km (2:19:13h) sa z 12.miesta posúval v poradí vyššie nasvedčoval, že moje ambície neboli neopodstatnené. Žiaľ, nevyhol som sa na vrcholných chodeckých podujatiach bežnej skutočnosti, keď chodec nevyhovie požiadavkám štýlovým rozhodcom a na 32.km som musel po treťom červenom terčíku na tabuli preteky ukončiť a zísť z trate.

Sklamanie zo straty zamestnania či diskvalifikácie na MS som si na jeseň vykompenzoval aspoň radosťou z nasťahovania sa s rodinou do nového trojizbového bytu. Myslím, že práve rok s tromi deviatkami značne ovplyvnil moju ďalšiu chodeckú kariéru, hoci ani v nasledujúcich troch rokoch to nebolo až tak zlé. Solídne výsledky na OH 2000 a SP 2002 považujem však už len za výsledok zotrvačnosti a môjho chcenia v čisto amatérskych podmienkach. Hoci som cítil, že prichádzam do najlepších chodeckých rokov a veril, že budem zbierať ovocie dlhoročnej tréningovej driny, stal som sa pre slovenskú atletickú generalitu "starým" a "neperspektívnym" chodcom niekde z Kysúc.

Chvíľu som síce ešte v nejakú pozitívnu zmenu veril, definitívne som však svoje priority prehodnotil, keď ani 8.miesto na SP 2002 v Turíne mi na zlepšenie podmienok nestačilo. Postupne som si teda našiel novú motiváciu a začal sa venovať opäť behu, na rozdiel svojich začiatkov však tentokrát už maratónskemu.

Pomaly končí ďalší rok s deviatkou na konci a hoci som v ňom prestúpil o vekovú kategóriu vyššie, kedy si už netrúfam ako pred desiatimi rokmi povedať, že sa cítim na vrchole fyzických síl, považujem ho v mojej doterajšej športovej kariére ak nie za najúspešnejší, určite jeden z najúspešnejších....Veď napríklad 12.miesto na Majstrovstvách Európy, 16. na Svetovom pohári či získať tri slovenské tituly (hoci z toho jeden veteránsky:-), byť 2.najrýchlejším slovenským maratóncom sa mi v jednej sezóne doteraz nepodarilo...
Tento rok za výnimočný považujem aj z hľadiska množstva absolvovaných pretekov, z ktorých bolo až 11maratónov, 2 stovky či 1 päťdesiatka , ale aj počtu kilometrov, ktorých som tiež nikdy toľko neodbehal.

Myslím, že to je dostatok dobrých dôvodov, aby som si aj oddychu doprial konečne trochu viac.....Nakoniec, najprv si ho koncom októbra začalo pýtať aj ľavé trieslo, ktoré mi v mene celého tela čoraz častejšie bolesťami len pripomínalo, že chce nejaký ten rok na behanie ešte slúžiť a preto potrebuje na chvíľu "vypnúť"...
Aký dlhý oddych teda telu doprajem, zatiaľ neviem, pravdou je, že sa do tréningu, hlavne v takom (ne)počasí ešte nehrniem a minimálne do konca decembra na tom okrem nejakého vianočného či silvestrovského behu nič meniť ani nechcem...
Verím, že po novoročnom prebudení opäť nájdem motiváciu, ktorá ma reštatuje. Aká okrem zbavenia sa prebytočných tukových zásob:-) a radosti zo samotného pohybu bude, ukáže opäť len čas...

Aktuality

Malokarpatský maratón - Trnava

V minulosti som v Trnave pretekal trikrát,do uplynulej nedele len na chodeckých tratiach. Prvýkrát v roku 1988 ako vojak Banskobystrickej Dukly keď som ako junior absolvoval svoju prvú chodeckú 20tku (1:36:40h). Druhýkrát o rok neskôr na Trnavskej desiatke (44:31min),tretíkrát mesiac po Budapeštianskych ME v atletike v roku 1998 (41:46min).
Minulý týždeň, tretí deň po MMM som sa rozhodol, že svoju tohtoročnú bežeckú pohodu využijem na prvú účasť na Malokarpatskom maratóne. Veril som, že aj týždeň po Košiciach som schopný podať výkon, ktorý by ma uspokojil.
V stredu pred maratónom som sa o momentálnej solídnej forme presvedčil na 8.zákl. kole Bežeckej ligy Žiliny, keď som po rýchlom 1.km (3:03min) s Mirom Neslušanom vyhral trojku za 9:24min.

Do Trnavy som cestoval s úplne iným cieľom ako týždeň pred tým do Košíc, kde bolo mojou prioritou najprv dosiahnúť kvalitný výkon, potom umiestnenie. Malokarpatský maratón som chcel jednoducho vyhrať, čomu som bol ochotný prispôsobiť taktiku bez ohľadu na výkon. Ten po minulotýždňovom MMM a zajtrajším Dňom supervytrvalca a M-SR v behu na 50km pre mňa tentokrát prioritou nebol
Pred štartom som sa stretol so spíkrom nielen bežeckých, ale hlavne chodeckých pretekov Jožom Polešenským, ktorý ma v dorasteneckom veku v rokoch 1985-1986 trénoval. Prehodili sme pár slov, potom sme sa už venovali každý svojmu :-). On komentovan,ja krátkej  rozcvičke a utekaniu.
Za hlavných súperov na víťazstvo som považoval minuloročného víťaza MKM Rasťa Galoviča a Jana Moravca, ktorý vyhral v roku 2006 a vlani bol druhý.
Za svoju maratónsku premiéru s avizovanou ambíciou pod 2:30hod. si zvolil štart v domácej Trnave Ondrej Puškár, ktorý sa zatiaľ presadil na kratších tratiach , a to hlavne osobnými rekordami na 5km (14:15min) či 10km (pod 30min).
Po štarte som bol prekvapený, aké rýchle tempo nasadili Ondrej s Janom, za nimi Rasťo. Po asi 500metroch bežali s náskokom asi 50m predomnou, ja na čele postupne sa rozťahujúceho štartového poľa. Hoci sa mi tempo zdalo dosť rýchle, nechcel som si chalanov nechať nejak moc újsť a skôr, ako sme vybehli z mesta, som sa na nich dotiahol. Predsa len, proti silnému nárazovému vetru, ktorý na nás prvých 18 km čakal, som bežať opäť sám v žiadnom prípade nechcel. Keďže som nemal v úmysle utekať na výkon, mojim cieľom bolo si len kontrolovať a o víťazstve rozhodnúť až po 30.km.
To som však netušil , že sa preteky budú vyvíjať nakoniec podľa úplne iného scenára, o akom som mal predstavu.
Jano s Ondrejom totiž od 5.km (18:35min) ešte viac zrýchlili a mne s Rasťom sa začali pomaly vzdiaľovať.
Keď mali asi 70-80m náskok, rozhodol som sa i tak, že sa predsa len pustím za nimi a budem si, ako som si predsavzal, čelo kontrolovať. Odbehol som tedal Rasťovi a snažil sa ich dobehnúť. Od tohto momentu sme bežali obaja každý sám až do cieľa.
Na moje prekvapenie, čím som sa viac na Jana s Ondrejom snažil dotiahnúť, tým viac sa mi vzdiaľovali...Proti "veternej stene" som bojoval opäť teda sám, predklonil sa a s prižmurenými očami pozeral tri metre pred seba len tak, aby som videl, či bežím rovno. Nechápal som, keď som zdvihol občas hlavu a Ondreja s Janom videl na dlhých rovinách čoraz ďalej...Až neskôr vôbec...
Našťastie, moja hlava včas vydala nohám signál „takto teda ďalej už nie“ a prikázala im prispôsobiť úsilie maratónskej vzdialenosti a poveternostným podmienkam.
Na 10.km (37:48min) boli chalani niečo viac ako minútu predomnou, na 15.km (57:15min) minútu a pol, na 20.km (1:16:46min) niečo cez dve. Nervózny som z toho nebol, vedel som totiž, že do druhej polovice idem s dostatkom síl a maratón začne byť „zaujimavý“ až niekde po tridsiatom piatom kilometri. Dovtedy je času dosť a náskok zas nie až tak veľký, naviac, keď som na dlhých rovinách opäť zaregistroval, že chalani sa mi už ďalej nevzďaľujú. Bolo len otázkou, či dokážu tempo udržať, alebo Ondrej zaplatí daň za maratónsku neskúsenosť a Janči sa popri ňom popáli a zaplatí daň za netrpezlivosť.
Od 25.km (1:34:35hod) som videl, že sa k obom začínam približovať, Ondrej bežal vtedy asi s 50metrovým náskokom pred Jančim. Tesne pred 30.km som im bol na dosah asi sto metrov, na 30.km (1:52:36hod) som zaregistroval, že Ondrej prežíva značnú krízu a prechádza do kroku.
Na necelom 32.kilomeri som sa dotiahol najprv na Jana, o pár sekúnd na Ondreja.
V tom momente mi bolo jasné, že len niečo nepredvídateľné mi môže víťazstvo prekaziť.

Hoci posledný úsek od 35.km (2:10:37hod) som mal už tiež toho tak akurát dosť, som rád, že sa mi nakoniec náskok pred Rasťom Galovičom, ktorý sa na druhé miesto pred Jana Moravca dostal v poslednom kilometri, podarilo zvýšiť na 5minút a dostal som sa aj pod hranicu 2:40hod (2:39:02).Jano Dobehol kúsok za Rasťom, Ondrej nakoniec tesne pod 3hodiny...

Do zbierky víťazných maratónov mi tak po Liptovskom (2003, 2005, 2006) , Rajeckom (2004) , Záhoráckom (2005), maratóne Perly Karpát (2006), Kysuckom (2007), Považskom (2008), Vianočnom CyS maratóne (2003, 2008) pribudol ďaší – Malokarpatský....Hoci maličkosť, určite poteší....Ako aj to, že si aj v závere tohto roku budem môcť povedať, že sa mi od roku 2003 v každom podarilo byť najrýchlejší aspoň na jednom slovenskom maratóne.

Výsledky 35.ročníka MKM ... + moje aktuality

Medzinárodný maratón mieru - Košice

Nikdy sa pred pretekmi, kde mi ide predovšetkým o umiestnenie, nezaoberám počasím. Považujem to za zbytočné, lebo poprvé ho človek aj tak neovplyvní, podruhé všetci moji súperi majú podmienky rovnaké.

Iné to je v prípade, ak mám v úmysle dosiahnúť výkony blízke svojim osobným maximám. Vtedy dokáže byť práve počasie dosť limitujúcim faktorom a prílišná snaha môže byť niekedy viac na škodu ako na osoh.
Preto snáď jediného, čoho som sa po vlaňajšom MMM pred tothtoročným štartom možno trochu obával, bolo práve počasie a vietor, ktorý v Košiciach zvykne fúkať. Chcel som totiž opäť dosiahnúť výkon blízky môjmu osobnému rekordu 2:27:53hod.,ktorý som si zabehol práve v Košiciach v roku 2004, prípadne sa pokúsiť ho zlepšiť. Bol a som presvedčený, že som mal na to všetky predpoklady, okrem zdravia počas celého roka a množstva nabehaných kilometrov v tréningu či pretekoch som sa aj tesne pred štartom cítil veľmi dobre a veril si.
Po príchode do Košíc, bezproblémovej a rýchlej prezentácii som sa večer stretol na námestí s Danielom Orálkom, o ktorom som presvedčený, že má vzhľadom k svojim výkonom na kratších tratiach a ultrabehoch na lepší výkon, ako je jeho osobné maximum 2:29:30hod. Prehodili sme zopár slov o predchádzajúcich či budúcich našich ultrabehoch, ale aj svojich ambíciach v nedeľu. Keďže sme ich mali približne rovnaké, zhodli sme sa, že by bolo fajn rozbehnúť to spolu. Obaja sme mali v úmysle tempo 3:30/km, čo je presne hranica môjho osobného rekordu tesne pod 2:28h.
Po vlaňajšej skúsenosti, keď som si na MMM tiež veril na lepší výkon, ale v silnom vetre som nenašiel vhodnú skupinku, kde by sa dalo občas trochu skryť a potiahnúť, som sa Danielovej prítomnosti v Košiciach potešil. Keďže som ešte nebol ubytovaný a hlavne bol už hladný, rozlúčili sme sa s tým, že sa uvidíme ráno.
Po pasty párty, na ktorej som „zvlčil“ dva taniere cestovín s mäsovou drťou a zapil dvomi pohármi piva sa naša spoločná výprava ŠKP Čadca ubytovala na internáte na Medickej ulici, kde som si ešte pozrel v televízii druhé semifinálové kolo československej superstar. Hodinu pred polnocou som šiel spať s tým, že vlastné občerstvenie, na ktoré majú nárok maratónci pod 2:30hod., si dávať tentokrát nebudem. Treba ho totiž odovzdať v kancelárii pretekov ráno do 8:00h a na to, aby som kvôli tomu ráno vstával a zaniesol ho tam, som už lenivý:-).Spoliehal som sa teda na občerstvovací servis a nápoje, ktoré poskytoval organizátor. So sebou som bol rozhodnutý niesť si aspoň jeden energetický gél.
V nedeľu ráno, keď som vyšiel z ubytovne, som začal tušiť, že hoci je oproti minulému roku slnečno a príjemná teplota, vietor bude opäť najväčšou prekážkou k naplneniu mojich ambícii...
Ako to teda z môjho pohľadu vyzeralo na trati?
Štart - postavil som sa do druhého radu elitnej skupiny za čiernych chlapcov z Afriky, vedľa mňa Imro Pástor , za mnou Miro Vanko, ktorý bežal 1/2maratón a mal za úlohu pomôcť Imrovi v udávaní tempa na výsledný čas pod 2:20h. Daa (Dan Orálek) som nezaregistroval, spoliehal som však, že po pár sto metroch sa nájdeme a tak ako sme sa dohodli, to potiahneme spolu. Pozdravil som sa ešte s Vladom Lipovským, ktorý stál za mnou, zapriali si veľa šťastia a čakali na štartový výstrel.
300m po štarte za kostolom, kde sa štartové pole spája z dvoch pruhov do jedného, som zahliadol Daa, ako zbieha z toho druhého. Bežal však asi 50m predomnou, čo ma moc nepotešilo, lebo som bol presvedčený, že tie prvé stovky metrov až tak pomalé neboli. Za pravdu mi dal prvý kilometer za 3:26min.
5km – 17:26 min – medzičas presne ako som si predstavoval, Daa som videl stále asi 50-60m predomnou, ale doťahovať ho som v úmysle nemal, viem, čo dokážu porobiť v maratóne prudké zmeny tempa. A to moje bolo presne to, ako som si predstavoval. Zo slovákov boli predo mnou podľa predpokladov obaja Imrovia (Pástor a Magyar), ktorých som videl po štarte len prvé dva kilometre a s ktorými som sa naháňať v úmysle nemal ... Z ďaľších slovenských bežcov som okrem nich v boji o medailové umiestnenie domáceho šampionátu počítal ešte s Maťom Holečkom, ktorý bol od jarného Bratislavského maratónu výkonom 2:31:47h lídrom v tohtoročných slovenských tabuľkách. Toho som pred sebou zatial nezahliadol...
10km – 35:19 min – (17:52) – hoci mierne spomalenie, bol som kľudný, nakoľko som vedel, že po vybehnutí z parku je pomalšie tempo len vďaka protivetru, ktorý som prvýkrát pocítil. Pocitovo som bol v pohode, avšak pri prebiehaní okolo plavárne som si uvedomil, že následujúci dosť dlhý úsek bude len proti vetru. Nanešťastie DaO bol predomnou dosť ďaleko, preto som začal rozmýšľať, čo by bolo najlepšie. Otočil som sa dozadu a asi 50m za mnou zbadal doprovodné auto s časomierou, za ktorým bežala vedúca skupinka žien spolu s pár mužmi, ktorí im mali udávať tempo na 20rokov starý traťový ženský rekord A.Peterkovej 2:31:26h..Rozhodol som sa teda, že proti vetru nebudem bojovať sám, ale počkám na ne....
15km - 53:30min - (18:11) - po desiatom kilometri som teda trochu zvolnil, kým ma skupinka nedobehla a v protivetre sa zaradil na chvíľu na jej chvost. Okrem víťaznej ukrajinky O. Burkovskej a afrických bežkýň v nej bežal aj Maťo Holečko, ukrajinec A.Malyi, ktorý bežal 1/2maratón a poliak G.Szyz, ktorý vlani zvíťazil na MMM v kategórii nad 40rokov...Vlastne dnes tiež už môj súper:-). Po pár desiatkách metroch som si uvedomil, aké výhodné je bežať v skupinke,avšak stále ma to lákalo bežať rýchlejšie. Rozmýšľal som, čo mám urobiť, či zariskovať a opäť zrýchliť a vydať sa za Danom, alebo sa uspokojiť a sústrediť sa opäť "len" na medailové umiestnenie v rámci M-SR, či víťazstvo vo svojej kategórii .
20km - 1:11:06hod - (17:35) - v skupinke sa mi chvíľu bežalo síce fajn, ale neuspokojovalo ma to. Zopárkrát som sa snažil iniciovať vyššie tempo, o to však nikto nejavil záujem. Na úseku bez protivetra mi to teda nakoniec nedalo a rozhodol som sa opäť zrýchliť. Na moje prekvapenie nereagoval ani Maťo.Pomaly som sa blížil opäť do centra a cieľa 1/2maratónu, takže za pochopiteľné som považoval, že so mnou zrýchlil aspoň A.Malyi. Spolu sme dobehli na pešiu zónu plnú ľudí, pred sebou som videl, ako sa približujem konečne k DaO-vi.
21,1km - 1:14:53hod - obrátkou 1/2maratónu som do druhého okruhu prebehol už spoločne s Danielom, veriac, že keď to už nebolo od začiatku, tak si teraz už trochu predsa len pomôžeme....

25km - 1:28:27hod - (17:21) - za vynikajúcej atmosféry povzbudzujúcich divákov a fundovaného spíkrovania komentátora Aliho Jucka som sa na 22.km prvýkrát dostal pred Daa a snažil sa držať optimálne tempo. DaO sa držal za mnou a hoci ma mal snahu na 24.km prestriedať, podľa dychu a bežeckého prejavu som cítil, že už beží nasilu a je asi len otázkou času, kedy z mňou nasadeného tempa upustí.
30km – 1:46:20hod – (17:52) – po vybehnutí z parku sme sa ešte s Daom držali spolu, škoda však, že len potiaľ . Následujúci úsek po 32.km bol totiž najťažší, lebo opäť sa bolo treba popasovať z oproti prvému okruhu ešte viac silnejúcemu vetru.
35km – 2:04:55hod – (18:35) - kto bežal v tomto úseku osamote, určite mu to na výkone či ušetrení síl do posledných kilometrov nepridalo. Ja som to pocítil najpomalšou päťkou, v ktorej som si jeden dvojkilometrový úsek zmeral dokonca za 7:38min. V tej chvíli mi už bolo jasné, že z atakovania svojho osobáku nič nebude, preto som sa zameral len v tej chvílí ešte na 3.m v rámci M-SR či víťazstvo v kategórii nad 40rokov. Potešilo ma, keď som na 33.km za sebou nevidel ani Maťa Holečka, ani G.Szyza.
40km – 2:22:36hod – (17:41) - naopak, povzbudilo ma, keď som tesne po 35.km asi 100m pred sebou zbadal „priblížujúcu“ sa postavu. Nenapadlo ma najprv, že to je Imro Magyar, ktorý tak isto ako vlani prežíval v posledných kilometroch ťažké momenty. Vlani po tom, ako som ho dobiehal, na 37.km vzdal, teraz som sa ho pri obiehaní snažil aspoň trochu morálne povzbudiť informáciou, že za nami ďaleko nikto nieje a nech si už aspoň po bronz z M-SR dobehne.
42,195km – 2:30:08hod – (7:32) – posledné kilometre či metre boli už len o eufórii, ktorú každý, kto aspoň raz Medzinárodný maratón mieru v Košiciach skúsil a úspešne dobehol do cieľa, určite pozná...
U seba verím, že to nebolo poslednýkrát, bez ohľadu na to, či budem behať 2:30hod alebo o hodinu či viac pomalšie. Ak už pre nič iné, tak práve kvôli fantastickej atmosfére, ktorú dokážu diváci pri trati vytvoriť....
moje MMM foto ...+ výsledky muži ...+výsledky M-SR ...+ článok .... +moje aktuality