23.štart v Taliansku, prvý bežecký...(I.)

Taliansko je krajina, kde som počas svojej športovej kariéry absolvoval najviac zahraničných štartov a kde sa mi zvyklo celkom dariť. Doteraz to boli všetko chodecké preteky, tie prvé v júni 1990 na 25km so štartom v Ríme spod Kolosea a cieľom v pápežovom víkendovom sídle Castelgandolfo. Skončil som vtedy na treťom mieste.
V ďaších rokoch som v Taliansku pravidelne štartoval na prestížnom svetovom chodeckom mítingu v Sesto San Giovani, prvýkrát v roku 1994 na 30km, v tom istom roku sa mi darilo aj na predpremiére chodeckého EP - medzištátnom desaťstretnutí v Livorne, kde som si vytvoril doteraz platný osobný rekord v chôdzi na 35km – 2:35:37hod. a skončil ôsmy.
V Sesto San Giovani sa mi najviac darilo o dva roky neskôr pred OH v Atlante, keď som bol štvrtý, opäť v osobnom rekorde na 30km - 2:13:48hod.
Posledný krát som v Sesto San Giovani štartoval v roku 2001, o rok neskôr som opäť v Taliansku – tentokrát v Turíne zaznamenal svoj najväčší osobný športový úspech - 8.miesto na SP v chôdzi na 50km.
O dva týždne som sa do Talianska opäť vrátil, aby som si na svojej piatej chodeckej 100vke v Scanzorosciate vybojoval 3.miesto a vytvoril opäť osobný rekord 9:02:00hod., ktorý je doteraz platným slovenským rekordom.
Poslednú svoju chodeckú 100vku som absolvoval pred dvomi rokmi, vlani som v Scanzorosciate prvý krát od roku 1998 chýbal.

Chodeckú kariéru som akoby symbolicky ukončill vlani kde inde ako v Taliansku - v Riccione na veteránskych MS v atletike, kde som získal v kategórii M35 kompletnú sadu medailí – bronz na 5km, striebro na 10km a na záver titul majstra sveta na 20km....
......Všetko ma však svoj koniec.......

......Tak isto, ako má však všetko aj svoj začiatok......
Už dávnejšie ma totiž lákalo po chodeckých 100vkách skúsiť aj bežeckú.
Veril som, že pokiaľ budem zdravý, je len otázkou času, kedy sa na ňu odhodlám.

Skvelá príležitosť sa mi ponúkla v tomto roku v sobotu 8.11. na SP a zároveň ME v Tuscanii-Targuinii, regióne Lazio neďaleko Ríma, ktoré som si už na začiatku roka dal ako jeden z hlavných cieľov roka. Netušil som síce vtedy, že hneď na jar sa „vďaka“ zraneniu na maratóne v Bratislave budú moje myšlienky uberať iným smerom, ale ako som napísal v jednom z mojich príspevkov, z odstupom času sa naozaj ukázalo, že - „asi to takto všetko malo byť“. Jeseň ma zastihla naozaj v správnej pohode.
Na svoju premiérovú bežeckú 100vku som sa tešil ako malé dieťa na novú hračku. Vedel som, že ma na nej podobne ako pri chodeckých čakajú aj ťažké chvíle, nevedel som len, kedy....
Aká teda bola moja prvá bežecká stovka?
Keby som to mal vyjadriť dvomi slovami, tak – pekná a náročná....Zaslúži si však slov trochu viac, takže:

9:30hod. – pol hodiny pred štartom – počas rozcvičky v priestore štartu si dávam do usporiadateľskeho auta vo vreci SVK označené fľaše s vlastným nápojom, na ktorých je moje číslo 119 a príslušný kilometer občerstovacej stanice. Už vyzlečení v dresoch sme si s Jankom Bujňákom a Ľubom Hrmom stihli urobiť spoločné predštartové foto.

9:45hod - posledné chvíle pred štartom, kedy je ešte možné si odskočiť odľahčiť sa. Pri preskakovaní zábradlia smerom do zóny štartu cítim, ako mi z hlavy spadli okuliare. Zohnem sa pre ne a zisťujem, že sú zlomené. Moc času zohnať druhé nieje, pýtam sa ešte pre istotu našich chalanov – Ľuba Hrma a Jančiho Bujňáka, či náhodou nejaké nemajú. Neostalo mi iné, ako buď bežať bez nich, alebo sa pokúsiť o malý zázrak a pokusiť sa ich nejako zlepiť. Vbehol som teda na poštu na druhej strane námestia a pri okienku som peknú mladú slečnu poprosil, či nemá nejaké lepidlo alebo lepiacu pásku. Priesvitnou páskou sa mi rám zo sklom podarilo spojiť , aby to ako tak držalo.
Vybehol som rýchlo z pošty a cez dav divákov som sa predral k priestoru, ktorý bol určený na zoraďovanie na štartovú čiaru.
Postavil som sa do druhej rady a netrpezlivo čakal na odratávanie poslednej minúty do štartu.

10:00hod. – po štartovom výstrele a za mohutného talianskeho temperamentného povzbudzovania sa masa viac ako 300bežcov rozbehla smerom cez centrum starobylého mestečka Tuscania, kde sme absolvovali malý okruh po kockovej dlažbe. Vnímal som divákov okolo trate, zároveň si všímal a dával pozor, aby som sa na nerovnej ceste nepotkol a nespadol.

10:05hod – vybiehame z centra na výpadovku z mesta, odkiaľ na nás čakalo 37km na okruh dlhý 14,2km, ktorým každý, kto chcel dobehnúť do cieľa, musel absolovovať 4 krát.

10:20hod – občerstvovačku na piatom kilometri si moc nevšímam, svoj nápoj som si dal až na 15ty. Stihol som však zaregistrovať, že nájsť si a zobrať zo stola svoj nápoj bez toho, aby som tam mal niekoho, kto by mi ho podal, nebude až také jednoduché. Stolov na počet 50tich krajín je málo a hoci sú tabuľky s názvami jednotlivých výprav zoradené podľa abecedy, sú veľmi husto. Hľadať svoju fľašu v tempe 4min/km považujem v tej chvíli za hľadanie ihly v kope sena.

10:40hod. – na 10.km bežím v čelnej skupine asi 20bežcov,v ktorej sú všetci favoriti. Cítim sa veľmi dobre, tempo sa mi zdá pohodové.Viem však, že to je vlastne len začiatok a momenálne pocity ešte nič neznamenajú. Snažím sa ich však sledovať, zároveň verím, že takéto budú čo najdlhšie.

Zo skupinky sa z ničoho nič odtrhne Japonec, ktorý mi pripomína jazdca na Tour de France, ktorý sa pustí do sólo úniku. Buď je taký dobrý a verí si, alebo nevie čo je 100km , myslím si. Aj mňa napadla myšlienka, že by nebol problém bežať rýchlejšie, ale čo potom neskôr...
Nakoniec, uzavrel som myšlienku tým, že prečo nebežia rýchlejšie borci, ktorí to vedia možno oveľa rýchlejšie...

11:00hod – na 15.km mám prvýkrát svoje občerstvenie, podáva mi ho Marián Michalík, ktorý sa od štartu presunul našim autom. Stihol som mu povedať, že sa mi beží v pohode, akurát že fľašu zo stola na ďalšej občerstvovačke na 20.km si stihnem sám asi ťažko zobrať. Všetci zo špičky majú na každej občerstvovačke svoj servis, ktorý im fľaše podáva do rúk. Marián mi odpovedal, že sa bude snažiť sa na ďaľšiu občerstvovačku autom dostať.

11:20hod – 20.tym kilometrom sme prebehli v medzičase 1:17:57hod. teda omnoho rýhlejšie, ako som mal pôvodne v úmysle. Bol som v kľude, strážil som si svoje pocity a cítil som, že bežím stále zadržane. Krajina, ktorou sme bežali, bola veľmi pekná, akurát som si uvedomil, že od štartu sme vlastne ešte vôbec nebežali po rovine. Buď tiahlo do kopca, alebo tiahlo z kopca. Fľašu s mojim nápojom mi na občerstvovačke Marián v pohode podal a pripomenul, že najbližšie so mnou bude až na 33.km, keď sa napojíme na okruh. Zobral som si teda fľašu so sebou a pomaly z nej popíjal , kým nebola prázdna.Potom som ju odhodil.

11:40hod – tesne za štvrtinou trate (25km-1:36:50hod) bol prudký asi 600m zbeh dole z kopca, kde som začal cítiť, že sa začína pretekať. V duchu som si povedal, že je to akosi skoro. Dovtedy, hoci do kopca nebehám moc rád a ani to veľmi neviem, som bol milo prekvapený, že mi to vôbec nerobí problém. V skupinke som sa totiž díval radšej na chrbát niekoho z bežcov predomnou , takže to, že bežíme do kopca, som ani nevnímal. Dôležité pre mňa bolo,že som cítil v nohách silu. V tomto zbehu sa na chvíľku skupinka roztrhla, po ďaľších asi 500m sa však znovu stmelila.

12:00hod – v čase obeda sme sa ocitli na 30.km (1:56:23hod) a konečne na kúsku roviny. Skupina sa scvrkla na 13 bežcov, v korej som sa mi stále bežalo fajn. Vnímal som medzičas, o ktorom by som pred štartom nemal odvahu ani hovoriť, všímal som si však aj svoje pocity. Porovnával som ich z predchádzajúcimi chodeckými 100vkami a veril , že je všetko v najlepšom poriadku. Len tak zo žartu som si ešte povedal, že aj keby náhodou prišli neskôr nejaké problémy, pri behu sa budem predsa len trápiť kratšie ako pri chodeckej 100vke....Ani som sa nenazdal, zbadal som na odbočke na okruh občerstvovačku na 33.km, kde ma už čakal Marián. Podal mi fľašu a prvýkrát energetický gél, stihol pripomenúť ešte, že už bude stať len tam – teda každých 14,2km.

12:30hod. – pred 40.tym kilometrom som prvýkrát zacítil následky zo zbehov z kopcov a to miernou svalovicou na predné stehná. Spomenul som si na Neslušské vrchy, keď sa peši vraciame z rodinnej chalupy. Tiež mám podobné pocity večer.To ma však nečaká ešte skoro 60km behu. Prvykrát mám potrebu si odskočiť vyprázdniť trochu mechúr. Považujem to za vhodný okamih, lebo skupina, v ktorej som sa dovtedy cítil v pohode, sa opäť začína trhať a ja cítim, že pokračovať v nasadenom tempe naďalej by už bolo pre mňa nasilu.

12:45hod – okruh je konečne celkom na rovine, akurát jeden výbeh na most a zbeh z neho. Bežím sám asi 60m za skupinkou a pred sebou vidím veľkú tabuľu s nápisom 42195m. Spomenul som si na Liptovský maratón, ktorý sa bežal presne v ten istý deň, tiež so štartom o 10:00hod. Pozrel som sa po krajine a veľmi mi aj Liptov pripomínala. Métou maratónu som prebehol v čase 2:44:24hod a len tak ma napadla myšlienka, na aké umiestnenie by takýto výkon na maratóne, na ktorom som v rokoch 2003, 2005 a 2006 vyhral, stačil.
V momente som však takéto myšlienky pustil z hlavy a vrátil sa do reality. Pred sebou ma čakal totiž ešte jeden celý maratón a necelých 16km k tomu......Tie už boli trochu o niečom inom........:-)

....o tom však niekedy nabudúce...

Po desiatich rokoch na ME opäť dvanásty...

V roku 1997 na Svetovom pohári v chôdzi v českých Poděbradoch slovenská chôdza zaznamenala v súťaži družstiev svoj doteraz najväčší úspech.
K striebru družstva SR sa mne podarilo vtedy prispieť 16.tym miestom výkonom 3:51:30h, len 8 sekúnd za osobným rekordom.
O rok neskôr sa mi podarilo vybojovať si účasť na ME v atletike v Budapešti, kde som opäť na chodeckej 50tke za 3:55:37h skončil dvanásty.
O necelé tri mesiace – v novembri som si v Taliansku prvýkrát vyskúšal, ako chutí dvojnásobná trať a svoju prvú chodeckú 100vku som aj šťastne dokončil.

...Prečo som si spomenul akurát na tieto zdanlivo nesúvisiace podujatia?
Ubehlo presne desať rokov, a ja som si opäť v novembri a práve v Taliansku na svojej prvej, tentokrát bežeckej 100vke umiestnenia z týchto mojich účasti na vrcholných podujatiach nečakane pripomenul....
V mestečkách neďaleko Ríma, so štartom v Tuscanii, a cieľom v Tarquinii sa totiž konali v behu na 100km zároveň Svetový pohár aj Majstrovstvá Európy....
...a práve v hodnotení SP som zhodou okolností skončil opäť šestnásty, na ME dvanásty.
Keď už teda dve (umiestnenia) v jednom (štarte), tak aspoň na dvojnásobnej trati, nie?...:-)

A aby to pripomínanie si nebolo len o umiestneniach, pripomenul som si pre istotu aj pocity z prvej chodeckej 100vky.Tie som na 60.km prežíval podobné, tiež som zopár desiatok metrov musel kráčať. Na rozdiel od tej chodeckej som sa však nemusel obávať červených terčíkov od rozhodcov za nedopínanie kolien:-)...
O tom, či a nakoľko splnila očakávanie moja prvá bežecká 100vka, ale aj o „zážitkoch“ z nej (a hlavne po nej:-) niekedy inokedy.
..
Výsledky SP + ME s mojimi medzičasmi po 5km ........+ foto
..

Moje bežecké a chodecké začiatky (7)

Atletika a hlavne beh si ma postupne získal tak, že keď mi Števo Slezák povedal, že už berú na futbal, ani som neuvažoval, že behať prestanem a odídem z atletického oddielu.

Kým pre Števa sa teda bežecká kariéra skončila a ďalej šiel po stopách svojho otca, ktorý v tom čase hral za Kysucké Nové Mesto, ja som chcel byť čím ďalej viac dobrým bežcom - ako Sebastian Coe či Mirus Jifter...
Na tréningoch sme všetci prešli každou atletickou disciplínou, snáď len skokom o žrdi nie, na ktorú sme ako jedinú nemali podmienky.

Často sme mávali kontrolné preteky, ktorých výsledky tréner Srholec vždy na konci roka spracoval v oddielových tabuľkách…

Na atletiku som nahovoril viacerých chalanov z ulice, medzi nimi aj kamaráta z vedľajšej bytovky Mira Kocúra. Strávili sme spolu celé detstvo a veľa toho aj navyvádzali, z čoho mali radosť:-) hlavne všetci susedia.

Žili sme však predovšetkým športom, na sídlisku sme vymýšľali dokonca aj atletické súťaže, napr. na skok do výšky sme z drevených latiek zatlčených do zeme urobili stojany, od 60 cm výšky po centimetri popritĺkali klince na ktoré sme povesili laťku :-) ako doskočisko nám služila kopa sena. Skúšali sme skákať obkročmo - stredlom ako Jaščenko, najčastejšie sme však skákali nožničkami. Keď sme mali veľa sena, tak aj na flop, teda chrbtom k laťke sme našli odvahu. Ešte dnes mám pred očami víťazný skok Gerda Wessiga z NDR na OH v Moskve, ako flopom prekonal o centimeter práve Jaščenkov svetový rekord na 236 cm.
Na vrh guľou nám namiesto gule stačil kameň, ktorý sme vybrali z rozbitého obrubníka pri ceste, na disk zas ploský kameň z rieky Kysuca. Techniku sme napodobňovali, ako sme videli v televízii.
Keď sme sa na jar v roku 1981 na dozvedeli, že na najbližšom tréningu budeme mať kontrolné preteky v chôdzi na 3 km, hovorím Mirovi:
-„Povedz trenérovi, že nemôžem prísť, lebo mám hudobnú“ - naozaj som ju aj mal, ale v tom čase som už bez toho, aby to otec vedel, do hudobnej chodil len tak naoko. Mal som učiteľa, ktorý vedel, že ma to nebaví a že by som do ĽŠU najradšej nechodil vôbec. Keď videl, že chodím na hodiny nepripravený, sám mi povedal:
-„Vieš čo Peter, toto nemá význam, viem, že aj tak máš plnú hlavu atletiky, príď mi tu len vtedy, keď budeš niečo vedieť“, a do žiackej knižky za predchádzajúce absencie na hodine napísal len - ŽDO - žiak dodatočne ospravedlnený.
Nie že by ma samotná hra na klavír až tak nebavila, učil som sa celkom rýchlo, ale nenávidel som tie rôzne stupnice a etudy. Takého Chopina som sa učil napríklad rád. S učiteľom Langerom som sa neskôr dohodol, že budem chodiť len na tie hodiny, kde nacvičujem skladbu na koncert. Látku na postupové skúšky do ďalšieho ročníka som nacvičoval skoro celý rok:-)....Aj tak som robil dvakrát reparát....

Otec mi žiacku nekontroloval, mama, čo sa týka klavíra, mi vždy podpísala všetko, čo som jej nastrčil. Keď som mal cvičiť na klavír a otec nebol doma, hral som pred ňou dokola to isté, čo som vedel. Využíval som, že nemá prehľad, sluch však mala dobrý - všetko sa jej páčilo:-).

Otec so mnou cvičil raz, na to nezabudnem. Bolo to skoro celú noc a to vtedy, keď sa dozvedel, že robím opravné skúšky, ktoré som mal druhý deň. Tajil som to do poslednej chvíle, žiacku knižku som nenápadne hodil za klavír....Avšak našla sa....
Ten deň, keď sme mali na tréningu tú kontrolku v chôdzi na 3km, som však išiel radšej do hudobnej, nevedel som si totiž predstaviť, že by som mohol vydržať vrtieť zadkom skoro 8 okruhov na štadióne (škvárová dráha v KNM má dodnes 385 m).
Večer po tréningu som prišiel k Mirovi a zvedavo som na neho spustil:
-„Tak čo, čo vravel tréner, nepýtal sa prečo som nebol na tréningu? Koľko Vás bolo? Celé si to vydržal?“.
Miro skončil druhý za Mirom Harvanom, ktorý bol v tom čase slovenskou "žiackou chodeckou hviezdou". Neskôr na M-SSR v Považskej Bystrici, v roku 1982, kde som už aj ja štartoval v chôdzi , obsadili obaja prvé dve miesta. Ja som skončil siedmy.

Stále som sa však videl v budúcnosti hlavne ako Sebastian Coe, o chôdzi som ani neuvažoval. Veď so siedmym miestom som sa po pretekoch na izbe v ubytovni pri oboch medailistov som sa pred dievčatami hanbil...

Miro Harvan bol s titulom majststra Slovenska pred nimi hviezdou, nakoniec, ako mi aj o pár rokov povedal tréner Juraj Benčík pri neviem akej príležitosti – „Peťo, len víťaz ženám srdcia láme“

Pokračovanie...
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)
Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Moje bežecké a chodecké začiatky(5)

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)
Súčasnosť

Po deviatich 100vkách pred prvou - bežeckou

Ako ten čas letí. Ani sa to nezdá, už je to desať rokov, čom som 15.11.1998 štartoval v Talianskom Scanzorosciate, mestečku na predmestí Bergama na svojej prvej chodeckej 100vke – Gara de Internationale di marcia 100km.
Pred dvomi rokmi v októbri 2006 som v Scanzorosciate úspešne dokráčal svoju poslednú – deviatu.
Zhodou okolností v stredu cestujem do Talianska na 100vku opäť, tentokrát však na svoju prvú bežeckú. A aby to nebola len tak hocijaká, zvolil som si hneď podujatie najvyššieho rangu - IAU 100 km World Cup and IAU 100 km European Championships, ktoré sa konajú v sobotu 8.11.2008 neďaleko Ríma v mestách Tuscania -Targquinia
Pred desiatimi rokmi som nevedel, čo ma na chodeckej 100vke čaká, pôvodne som chcel po sezóne vyskúšať len niečo nové a možno aj otestovať svoje vôľové vlastnosti či mentálnu silu, lebo o nich to, ako som sa neskôr presvedčil, veľakrát je. Som rád, že som sa v nich vtedy nesklamal.
Takisto neviem, čo ma čaká v Taliansku teraz. Viem len, že na rozdiel od chodeckého rovinatého 5km okruhu v Scanzorosciate ma teraz čaká členitá náročná trať so stúpaniami a klesaniami. Najprv z mesta Tuscania 37km do Targquinie, v ňom štyri 14km dlhé okruhy a záverečné 7km stúpanie do cieľa....Uf, na tie som naozaj zvedavý.
Verím však, že okrem toho, že som o desať rokov starší ako pri prvej chodeckej 100vke, nazbieral som neskôr na ďaľších ôsmich natoľko skúsenosti, aby mi pomohli v rozhodovaní, ako sa zachovať v rôznych, hlavne krízových situáciach. Väčším či menším som sa nikdy stopercentne nevyhol a počítam, že môžu prísť aj v sobotu.
Napriek tomu sa na svoju premiérovu bežeckú 100vku teším tak, ako som sa vždy tešil do Scanzorosciate na chodeckú.
Myslím, že pripravený som fyzicky aj psychicky dobre, a hoci viem, že stať sa môže všeličo, som odhodlaný podať čo najlepší výkon v súťaži jednotlivcov a v každom prípade, ak by mi to aj nešlo podľa mojich predstáv, zabojovať v súťaži družstiev.V ňom budem stať na štarte spolu s J. Bujňákom a L. Hrmom.
Verím, že vracať domov sa budeme všetci hlavne zdraví a s pocitom, že sme pre čo najlepší výsledok urobili, čo bolo v ten deň v našich silách. Na aké výkony a umiestnenia to bude stačiť, uvidíme v sobotu večer :-)

Štatistiky mojich všetkých 9 tich chodeckých 100viek

Po štyroch rokoch opäť maratón pod 2:30hod.

Pred štartom 46.ročníka Považského maratónu v Novom Meste nad Váhom, prvýkrát na Slovensku organizovaného maratónu na dráhe, som sa po minulotýždňovom Dni Supervytrvalca v Žiline cítil dobre a celkom sa naň tešil. Predsa len, bežať maratón na tartane, teda 105 a pol kola, bolo niečo nové a výnimočné.

Navyše, núkala sa možnosť prekonať nielen najlepší slovenský výkon J.Gyurkeho z roku 1998 v maratóne na dráhe, ale aj možnosť zlepšiť v medzičasoch oficiálne slovenské rekordy I.Magyara v behu na 25km a 30km z roku 2005. Ich hodnota bola totiž na úrovni tempa, v akom som chcel bežať maratón. Stretol som sa síce s názormi, že po MMM v Košiciach, po ňom o dva týždne 50tke v Žiline a po ďaľšich siedmich dňoch zabehnúť maratón na dráhe pod 2:30h je nereálne, ja som to však videl z iného uhla....

Z akého? Už na MMM som chcel dosiahnúť výkon, ktorý je momentálne v mojích silách. Žiaľ, okolnosti boli proti, preto ma potešilo aspoň 2.miesto na M-SR. Bol som však presvedčený, že som na dno svojich síl nesiahol,a to mi vŕtalo v hlave.... Štart na Dni supervytrvalca a M-SR v behu na 50km v Žiline som zobral ako samozrejmosť, nakoniec, organizuje ho Olympijský klub Žilina, ktorého som čestným členom a AK Žilina, ktorý je organizátorom Bežeckej ligy Žiliny. Navyše na okruhu, kde som ako doma a kde behávam Žilinské Hamburgy a Žilinskú bežeckú ligu. Bol som si však vedomý, že pokiaľ chcem pomýšľať na kvalitný výkon na Považskom maratóne, plytvať silami si dovoliť nemôžem. Tomu som prispôsobil aj taktiku na 50tke v Žiline. Moje presvedčenie a viera, že sa mi môže v Novom Meste nad Váhom podariť dosiahnúť výkon pod 2:30hod, bolo jednoduché.. Ako prvé som si povedal, že keď som vlani po vytrápenej Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:26h) dosiahol o týždeň na maratóne v Bratislave výkon 2:30:37hod., prečo by som nemohol bežať teraz po celkom pohodovej bežeckej 50tke (3:16:06h) pod 2:30hod. Druhý silný argument boli moje vnútorné pocity. Nevedel som síce, ako budú nohy a chrbát, ktoré už ani nevedia, čo je tartan, na monotónne krúženie po pružnom podklade reagovať, tým som sa však dopredu nezaťažoval. Všetky prípadné negatíva som sa snažil nahradiť pozitívnym myslením a presvedčením, že na to mám a všetko ostatné je v hlave. Tu moju som nastavil na to, že ma čakajú vlastne dve bežecké hodinovky v priemere 17km + polhodina navyše:-). Takých som bežal celkom v pohode už viacero, naposledy na škvárových dráhach v Martine a Žiline necelé dva týždne pred MMM. Od štartu pretekov som sa usadil na čele štartového poľa s poliakom Bogdanom Dziubom, s ktorým sme sa po vytvorení mierneho náskoku dohodli, že sa budeme striedať vo vedení každý kilometer a takto, pokiaľ to bude možné, si vzájomne pomôžeme. Bogdanovi som spomenul, že by som rád okrem výkonu pod 2:30hod vytvoril aj slovenské rekordy na 25km a 30km. Keď sme mali za sebou 17150m, zo žartu som Bogdanovi povedal, že jednu hodinovku máme už za sebou... Takto sme vzorne spolupracovali,(polmaraton1:13:53h), kým sme spolu neprebehli métou 25.km v čase o 40sek. rýchlejšom ako bol platný slovenský rekord I. Magyara z roku 2005. Na 27.km som zacítil, že Bogdan vždy, keď bol vpredu, trošku v tempe poľavoval, preto som sa snažil prevziať iniciatívu a udržiavať potrebné tempo, aby mi o pár sekund neušiel druhý rekord, na ktorý som dostal chuť. Na 29.km som si zrátal, aké tempo mi treba udržiavať, aby som podbehol aj hranicu rekordu na 30km a vychádzalo mi, že musím zrýchliť. Zariskoval som teda trochu a vzdialil sa Bogdanovi. Poslednú 200vku som zafinišoval za 38 sekúnd a métou 30km prebehol za 1:45:23 hod.

Bol som zvedavý, aký oficiálny čas mi nadiktujú rozhodcovia a veril, že mi rekord tesne neubzikol. Bol som totiž neviem prečo v domnení, že potrebujem dosiahnúť čas pod 1:45:24. Na moje prekvapenie som sa o dve kolá dozvedel, že som rekord prekonal nie o sekundu, ale o 16sekúnd.

Ako sa vraví –"keď je hlava blbá, nech trpí celé telo". Túto pravdu som pocítil na ďaľších kilometroch. Môj krok stratil na ľahkosti a čím ďalej sa začínali prejavovať pribúdajúce kilometre. Jediným pozitívom môjho trochu nerozvážneho prudkého zrýchlenia bolo odpútanie sa od Bogdana, ktorý nakoniec na 32km vzdal.

Keď som prebiehal 34tym km, na stopkách mi naskočili presne dve hodiny od štartu. Spomenul som si na svoje predštartové "nastavenie hlavy" na dve hodinovky po 17km, otázkou už len bolo, ako si poradím s tou polhodinou navyše:-) Posledných 7km to bol pre mňa už len súboj s časomierou a pribúdajúcou únavou. Tempo cca o 10sekund pomalšie ako dovtedy naznačovalo, že mi hranica 2:30hod unikne o pár sekúnd, jedinou možnosťou bolo zrýchlenie v záverečnom kilometri. Ten som potreboval zvládnuť pod 3:30min.- na začiatku maratónu celkom pohodové tempo....Presne táto myšlienka ma kilometer pred cieľom aj napadla... Našťastie, ale hlavne s vypätím všetkých síl na poslednej 200vke opäť za 38 sekúnd sa mi podarilo ten kilometer zabehnúť za 3:24min. a vzápätí si vychutnať mäkkosť novomestského tartanu:-) .... Posledné dva víkendy boli teda bežecky pre mňa veľmi pekné. Okrem výkonov a dosiahnutých úspechov mi však dali oveľa viac. Opäť som sa totiž presvedčil, aká je dôležitá psychika a viera . Je úplne jedno aká a v čo. Tu moju sa však budem snažiť nikdy nestratiť...

.

.Výsledky PM 08 na dráhe - aj s podrobnými medzičasmi

.

+ foto ...+ video - štart... + video - cieľ

.

Opäť jeden z fajn bežeckých víkendov.

Od MMM ubehli dva týždňa a mne stále vŕta v hlave. Som totiž presvedčený, že som na ňom nesiahol, ako som si predstavoval, na svoje momentálne maximum. Žiaľ, počasie, okolnosti a vývin pretekov majú na svedomí, že som sa zameral viac na umiestnenie ako čo najlepší čas . Vyťažil som síce z toho pekné 2.miesto na M-SR, vnútorne ma však výkon 2:33:01hod z jedného dôvodu doteraz neuspokojuje.
O pol roka už budem štyridsiatnik, teda vo veku, kedy už nemôžem s istotou povedať, či sa budem ešte cítiť zdravotne či bežecky tak dobre ako teraz.
Hoci momentálne moja príprava smeruje na novembrové MS v behu na 100km v Taliansku, s radosťou som prijal možnosť pokúsiť sa zúročiť momentálnu formu na lepší výkon ako v Košiciach. Ale nielen to.
Prvýkrát na Slovensku sa beží budúci týždeň v sobotu maraton na dráhe a to Považský v Novom Meste nad Váhom. Pri ustanovení slovenského rekordu by som rád bol, pochopitelne, najradšej, ak by pri jeho výkone bolo moje meno. Za pokus to myslím stojí.
Práve tejto mojej myšlienke som prispôsobil aj uplynulý víkend.
Pôvodne som mal v úmysle na Dni Suprvytrvalca v Žiline, ktorý bol ako každý rok zároveň aj majstrovstvami Slovenska v behu na 50km, pokúsiť sa zlepšiť vlaňajší traťový rekord 3:07:56hod. Po rozhodnutí štartovať na Považskom maratóne som nakoniec svoj zámer zredukoval maximálne na víťazstvo, a to bez ohľadu na dosiahnutý výkon. Predsa len, aj kôň je len človek a unaví sa :-).

V peknom slnečnom počasí sa mi v Žiline od začiatku bežalo po boku Roberta Tatraia z Košíc v pohode, do 25.km (1:39:30hod) sme si chvíle na 975m okruhu krátili debatou na rôzne témy. Od 30.km som mierne zrýchlil a métou maratónu prebehol za 2:45:53hod. Posledných necelých 8km som už absolvoval vo svojom tempe síce sám, ale určite som sa osamelo necítil. Na okruhu totiž krúžilo ďaľších 27 bežcov, s ktorými som pri obiehaní vždy aspoň jedno-dve slovka prehodil. Do cieľa som nakoniec dobehol pred Robom so 4 minutovým náskokom, len tri a pol minúty za svojím vlaňajším osobným rekordom, a hoci celkom bez problémov, musím uznať, že po vyše troch hodinách behu sa človek cíti ináč ako pri sedení pri televízii. Fyzicky síce trochu (niekedy viac:-) unavený, ale duševne isto spokojnejší. Aspoň bežci ten pocit určite poznajú. Keď k tomu prirátam polhodinové plávanie na neďalekej mestskej krytej plavárni a posedenie po vyhodnotení s dobrou večerou a pivom, nemala sobota chybu.
Tak, ako nemala ani nedeľa.
Že sa postavím na štart 35.ročníka Behu SNP v Staškove, mimochodom moje prvé bežecké preteky v roku 1979, som sa rozhodol večer doma pri pár deci vínka. Nie s iným cieľom ako si po sobote spestriť nedeľu nie osamoteným výklusom doma. O umiestnení som ani neuvažoval, mysľou som bol skôr už budúci týždeň na maratóne v Novom Meste nad Váhom.
Od štartu sa mi však na to, že prvých cca 700m bolo do kopca, štartové pole nevzdiaľovalo, navyše sa mi bežalo po pár sto metroch rozhýbania sa dobre. Po polovici 15km trate som ostal na čele s Romanom Balážom z Ostravy sám a asi 4km pred cieľom som sa vzdialil aj jemu.

Nečakane som si teda nakoniec dobehol po prvé miesto, aby som sa pri vyhlasovaní dozvedel, že okrem pohára, medaily, diplomu:-) a zimnej čiapky ERIMA som získal aj zľavu na dovolenkový pobyt v Chorvátsku v hodnote 5000Sk. Zhodou okolností práve tam, kde som sa po jarných zdravotných problémoch ja tak dobre naštartoval na jesennú časť sezóny tento rok a môj syn Peťo potrénoval na M-SR a medzištátne stretnutie ČR-SR v atletike žiactva...Nakoniec, aj jemu sa dnes v dorasteneckej kategórii na 7,5km trati podarilo zvíťaziť.....

.....No nebol to naozaj fajn víkend?.....Už sa teším na ten ďaľší....

Výsledky Dňa supervytrvalca tu .................viac z aktualít tu

Moje bežecké a chodecké začiatky (6)

Zážitok zo Zlatej tretry v Ostrave mi dodal ešte viac chuti do tréningu. Na jesenných Majstrovstvách Stredoslovenského kraja v Žiline som v behu na 600m nastupoval ako jeden z favoritov na titul. Laco bežal v prvom z dvoch rozbehov, ja v druhom…
-„Tréner, nerozbehli to akosi pomaly?“ – spýtal som sa trénera, neuvedomujúc si, že mne to vlastne mohlo len vyhovovať.
-„To teda rozbehli“, a len čo to dopovedal, podišiel bližšie k zábradliu, aby na Laca doslova zreval:
-„ Laco,to čo je za flákanie?! Kopni do toho, dôležitý je čas, sú dva rozbehy!“.
V okamihu bolo vidno ako Laco „odbrzdil“, postupne sa posunul zo štvrtého miesta na druhé, na ktorom bežal do poslednej zákruty. Posledných 100m už bežal prvý a asi so sekundovým náskokom vyhral výkonom 1:44,0min..
O pár minut som sa postavil na štart druhého rozbehu ja, v ktorom nás bol 16. Od začiatku som na rozdiel od Laca zvolil rýchle tempo, možno až prirýchle. Rozbeh som s prehľadom vyhral síce s 30m náskokom, v cieli mi však namerali – 1:44,1min. Opäť tesne druhý…A za kým iným, ako Lacom...
Až neskôr som sa dozvedel od môjho o niekoľko rokov chodeckého trénera Milana Skokana, ktorý sa v tom čase začal venovať trénerstvu v našom klube, že Laco okolo neho počas môjho rozbehu nervózne pobehoval a hlavne v cieli netrpezlivo zisťoval, aký čas som dosiahol. Určite sa mu uľavilo…
Laco veľmi nerád prehrával, nakoniec, kto by prehrával rád? – ale prehru so mnou Laco znášal veľmi ťažko - radšej bol 10ty, ale predomnou ako druhý za mnou.
Milan Skokan neskôr rád spomínal aj na jednu z mnohých zábavných príhod s Lacom, a to keď som ho porazil na majstrovstvách stredoslovenského kraja v atletike družstiev v Martine,tiež v behu na 600m.
-„Makám ako fretka skoro celú trať a vo finiši ma Pefo na cieľovej čiare vyfajčil ako starú fajku“, - táto veta mi zneje v ušiach aj po rokoch, Milan ju vedel perfektne reprodukovať.
Čerešničkou na torte na spomínaných majstrovstvách v Žiline bola pre nás s Lacom hodinu po našej 600vke bežecká štafeta na 4x60m ,do ktorej zloženia sme sa dostali úplne náhodou len preto, lebo naši dvaja najlepší šprintéri chýbali. Nedávali sme si žiadnu šancu, Laco ani ja sme medzi žiadnych veľkých šprintérov totiž nepatrili.
-„To možeme kašľať na to, nemá žiadny význam bežať ,iba čo si klince na tretrách otupím“, bol názor Mariána Taranu, výborného šprintéra, dialkára a neskôr hlavne výškara, ktorý bol v tom čase zvyknutý vo svojich disciplínach väčšinou len na víťazstvá.
-„Prečo,skúsime to, keď sme už tu,veď o čo ide, nakoniec, je to posledná disciplína“, skúsil som na Mariána.
-„Maroš, ja s Pefom pobežíme prvé dva úseky, Rado Bača tretí a Ty posledný. Možno nám dovtedy aj tak štafetový kolík spadne, takže tie klince na tretrách nakoniec ušanuješ“, pridal sa Laco.
Nakoniec nám kolík nielenže nespadol, ale do cieľa s ním Marián dobehol na 2.mieste.
Veľmi rád by som videl video z nášho behu. Hoci sme s Lacom štafetové odovzdávky nikdy nenacvičovali, podľa trenérových slov nám vraj vyšli lepšie ako štafete USA… Asi to bude pravda, inak si tento môj (náš) jediný šprintérsky úspech vysvetliť neviem.…

....pokračovanie....

MMM - hoci bez osobáku, nevadí...

Tak ako som sa na nedeľu a štart na MMM tešil, tak som po príchode do Košíc v sobotu večer veril, že na druhý deň sa počasie umúdri. Pršalo, bolo zima a fúkal vietor.
Nikdy doteraz vo svojej kariére som sa pred pretekmi počasím nezaťažoval. Jednoducho som si povedal, že to neovplyvním, každý má podmienky rovnaké, záleží len, ako sa kto s nimi vysporiada. Touto mojou filozogiou som odbúral jeden zaťažujúci faktor, miesto ktorého som sa sústredil na svoju vnútornú pohodu a výkon.
V súčasnosti rozmýšľam podobne, ale predsa len už trochu ináč.
Samozrejme, že keď sa postavím na štart, chcem uspieť a podať čo najlepší výkon, nejde mi už však o to tak prioritne, ako keď som sa venoval chôdzi na vrcholovej úrovni.
Aby sa u mňa tieto priority zmenili, môžem vlastne ďakovať zraneniu na tohtoročnom jarnom maratóne v Bratislave, po ktorom som bol nútený sa zamyslieť, že telo nieje stroj.
Jediné teda, čoho som sa v Košiciach v prvú oktobrovú nedeľu trochu obával, bolo chladné a daždivé počasie, ktoré by mohlo na moju chrbticu zle reagovať.
Iné mi vrásky na čele určite nerobilo, na preteky som sa tešil, a tak, ako som písal tri týždne pred MMM, veril som, že na základe výkonov a bežeckej pohody v poslednom období môžem podať výkon aj na úrovni svojho osobného maxima...
S týmto predsavzatím som na štart aj aj postavil, hoci podmienky neboli zrovna ideálne. Nepršalo síce, ale bolo chladno a hlavne fúkal silný vietor. Dúfal som však, že nájdem skupinku bežcov, ktorej tempo by mi mohlo vyhovovať a a vzájomne si trochu pomôžeme.
Štart – postavil som sa hneď za chlapcov z Afriky a dával pozor, aby som nepristúpil na ich neuveriteľne tenké nohy. Vybehol som podľa pocitov, aby som cítil pohodu a zároveň čo najlepšie trafil tempo. V záplave maratóncov s polmaratóncami som pred sebou zahliadol Vlasta Bukovjana a pomyslel si, že s ním by bolo zo začiatku bežať ideálne. Bol asi 20m predo mnou, takže mi neostávalo len sa na neho dotiahnúť.

Na 3.km som zacítil, že mi niekto dýcha na chrbát. Neviem prečo, spomenul som si na Kysučana Michala Kavackého, predomnou som ho totiž nevidel. Nemýlil som sa, počas ďaľšieho kilometra sme sa spoločne dotiahli na Vlastimila a bežali spolu.
Čakal som na prvý medzičas - 5km za 17:51 min bolo vzhľadom k tomu, že sa dovtedy bežalo väčšiu časť proti vetru, ideálne. Metre som ukrajoval po boku s Vlastom, Michal za nami, od 7.km som sa snažil zrýchliť, nakoľko sme sa dostali na úsek, ktorý sa bežal s vetrom. Po asi 200m som zaregistroval, že som mojim partnerom zo skupinky odbehol a bežal asi 30m pred nimi sám.

Medzičas na 10km (34:58min) ma potešil, bol presne taký, ako som si predstavoval. Netušil som však, že v ďaľšom úseku sa dostanem do silného protivetra. Pred sebou som síce videl skupinku kenských vytrvalkýň so svojim vodičom. Boli však dosť ďaleko a hoci ma napadlo, že bežať s nimi by bolo ideálne, musel by som ešte dosť zrýchliť, aby som ich dobehol. Rozmýšľal som, čo robiť, cítil som, že držať nasadené tempo proti tej veternej stene ma stojí zbytočne veľa síl, ktoré by mi mohli neskôr chýbať. Trochu som spomalil a nechal sa dobehnúť skupinkou za mnou, v ktorej okrem Vlasta a Michala bežalo zopár 1/2maratóncov.
Métou 15.km sme prebehli spolu za 52:54min. Po mojom krátkom sóle a úsili o rýchlejšie tempo ma napadlo, že by bolo dobre aj trochu šetriť sily a ponúkol som potiahnúť konečne aj Michala, ktorý dovtedy bežal stále za Vlastom. Tempo sa však spomalilo, pravdepodobne si Michal na udržanie tempa netrúfal. Keďže sa mi to nezdalo rýchle, snažil som sa opäť prevziať iniciatívu a šiel dopredu.

Na 18.km kilometri zrazu vedľa mňa bežiaci Vlasto nečakane odbočil nabok a vyzval Michala, aby potiahol konečne už aj on - "pojď, nebudeš se tady poflakovat". Po neodozve, keď nahlas len zamrmlal - „tohle jsem už dávno nezažil“,som mu povedal, aby kašľal na to, nech sa schová chvíľu za mňa, neskôr sa schovám ja – a opäť som zrýchlil...Až natoľko, že som si ani neuvedomil, že som im opäť ušiel a čiarou 1/2maratónu prebehol za 1:14:46hod so 14 sekundovým náskokom pred nimi.
Samozrejme, nemožno namietať proti taktike žiadneho pretekára, pokiaľ je v medziach pravidiel. Tie nezáujem spolupracovať na tempe počas pretekov nezakazujú, preto spôsob Michalovej taktiky úplne rešpektujem. Nakoniec, práve s ním som zopárkrát jeho osvedčenou taktikou vo finiši prehral. On vie čo platí na mňa, ja viem čo na neho, a hoci sme obaja Kysučania, na trati sme súperi.
Po obrátke som sa teda pustil opäť do boja s časom proti vetru sám.

Na 24.km som si však uvedomil, že v tom silnom vetre na ohrozenie svojho osobného rekordu pomýšľať naozaj nemôžem, navyše keď som sa obzrel dozadu a videl, že napriek veľkému usiliu sú Vlasto s Mišom len asi 40m za mnou. Počkal som teda na nich s vierou, že ma predchádzajúce kilometre proti vetru „nezabili“.

Trochu som síce prežíval krízu, rezignáciu som si však nepripúšťal. Keď mi Mišo (možno trochu uštipačne, ale chcem veriť, že v dobrom) pripomenul – „Pefo, čo je, veď si chcel bežať na osobák“,tuším som ho niekde (tiež v dobrom) poslal a povedal, že sám ťažko môžem bežať v tom vetre na osobák. Ak sa mu však beží, nech ide. Priznám, že tento okamih bol pre mňa niečo ako spúšťač, aby som zabojoval o medailu v rámci M-SR, dovtedy ma totiž moc umiestnenie nezaujimalo. Pred nami v tom čase bežali zo slovákov neohrozene dvaja Imrovia – Pástor a Magyar, my dvaja sme boli zo slovákov na 3. a 4.mieste.
Medzičasy na 25km (1:28:54) a 30km (1:48:05) nič významné nezaznamenali, akurát sa na nás dotiahol Poliak Grzegorz Szyz. Celkom som to privítal, opäť som cítil dostatok síl, lenže sám som sa už do boja s vetrom neodvážil ísť. Prioritou v tom čase už bol pre mňa súboj o 3.miesto na M-SR s Mišom.

S Grzegorzom som teda opäť zrýchlil, aby som zistil, že Michal začína na 32.km zaostávať. O pár desiatok metrov aj Vlasto.

Na 34.km som sa konečne dotiahol na vedúcu skupinku keňanok aj so svojim vodičom, ktorý pri nich vyzeral akoby vyklusával. Obehol som okolo nich a postupne sa aj im vzdiaľoval.

Na 37.km som zahliadol pri trati Imra Magyara, ktorého som sa stihol akurát spýtať, čo sa mu stalo. Po asi 500m som sa obzrel, či pokračuje a keď som ani jeho, ani Michala nevidel,vedel som, že si bežím po titule spred štyroch rokov po nečakané 2.miesto v rámci M-SR.
Takže hoci sa mi nakoniec osobný rekord ohroziť nepodarilo, platí , čo som napísal v závere predchádzajúceho príspevku o MMM, - radosť z behu mi to určite nepokazilo. Skôr naopak.

..

..Výsledky MMM .........................+Výsledky majstrovstiev SR

Moje bežecké a chodecké začiatky (5)

Po prvých pretekoch v Staškove som postupne získal viacero bežeckých víťazstiev, prvé v Dobrej u Frýdku už v novembri 1979.
Počas ďaľších dvoch rokov sme v kategóriach najmladších a mladších žiakov s Lacom patrili medzi najlepších na Slovensku, keď takmer na každých pretekoch sme sa umiestňovali na 1-2.mieste, častejšie sa však z víťazstva tešil Laco. Bol som niečo ako jeho tieňom. :-)
Medzi jeden z najväčších bežeckých úspechov a zážitkov v žiackej kategórii považujem účasť v predprograme atletického mítingu „Zlatá tretra Európy“ 1981 v Ostrave.
Týždeň pred  Ostravským mítingom boli rozbehy detských kategórii od 600 po 1000 m, v deň veľkého mítingu doobeda finálové behy súťaže, ktorej názov bol podobný veľkému mítingu – len miesto Zlatá tretra mal v názve „Čokoládová“, keď víťaz finále každej kategórie ziskal tortu.
Keď sme s trénerom Srholcom prišli v deň rozbehov na tribúnu Vítkovického štadióna, nevedeli sme sa dočkať, kedy vstúpime na ovál. Tartan sme dovtedy naživo nevideli, nieto ešte na ňom bežať.
-„Aké to asi je po tom tartane“? ,spýtal som sa Laca.
-„Poďme, skúsime“, a už bol Laco na dolných schodoch tribúny.
Otestovali sme pár krokmi a uznali, že to je paráda.
-„Teta, nie ste Vy tá FiFingerová“?, spýtal sa Laco pri guliarskom kruhu Heleny Fibingerovej, ktorú sme dovtedy videli len v televízii.
-„To teda nejsem, jsem Fibingerová. Nevidíte, že trénuju?“,otočila sa a viac nám pozornosť nevenovala, sústredila sa ďalej na nácvik techniky vrhu guľou..
-„Ty brďo, ona sa s nami rozprávala, to  chalani neuveria“, povedal som Lacovi.
-„ Ich problém...Poď, ideme sa prezliecť, ,a to si predstav že ak postupime do finále uvidíme aj iné hviezdy, černochov ako Juantorena či Kedir…
Na štarte našej kategórie do 12 rokov sa zišlo v behu na 600m cca 160 bežcov. Boli sme rozdelení do 14 rozbehov po 11-12. Do finále postupovalo 10 najrýchlejších časov. Laco a ja sme nakoniec postúpili z 1. a 2. miesta., čo nás do finále zaradilo medzi favoritov „ze Slovenska“. Nebolo nám všetko jedno, hlavne, keď sme svoje mená počuli tesne pred štartom z rozhlasu na štadióne.
Nakoniec sme finišovali na 2.a 3. mieste za 1:44,4 min a 1:44,7 min,zvíťazil taký vysoký chalan, ktorý od štartu vyrazil dopredu a hoci sme ho v závere sťahovali, pár desatín nám chýbalo.
Z Kysučanov si tortu za víťazstvo z Ostravy viezol domov Marián Budoš, ktorý vyhral v kategórii starších žiakov v behu na 1000m. Domov ju však nedoniesol, zjedli sme ju vo vlaku pri nočnej ceste. Ostali sme totiž s trénerom do večera na míting dospelých , odkiaľ sme si doniesli zo sledovania slavných svetových atlétov kopec zážitkov.Určite aj tie nás motivovali k ďaľšiemu tréningu…
...pokračovanie....

Osobák na MMM? A prečo nie...?

Pred niečo vyše mesiacom som sa tešil, že presne po roku sa mi podarilo vcelku úspešne bez zdravotných problémov dokončiť celý "ostrý" maratón, a už mi v hlave pobehujú myšlienky o novom osobnom rekorde. Keby mi to niekto pred pár mesiacmi povedal, asi by ma tým dobre pobavil. Hoci – ako sa poznám, neodpustil by som si poznámku, že „nič nie je nemožné“. Viera vo vlastné sily bola totiž, myslím si, vždy mojou silnejšou stránkou. Nakoniec, aj OH v Pekingu ma presvedčili, že pokiaľ slúži športovcovi zdravie, má chuť a motiváciu, solídna výkonnosť sa dá dosahovať pomerne dlho. Za všetkých úspešných nie zrovna z juniorskej kategórie stačí spomenúť Daru Torresovú, ktorá v plávaní získala 3 olympijské medaily napriek svojim 41rokom, dokonca na šprintérskej 50m trati jej zlato uniklo o jednu stotinu sekundy.

Podobných príkladov, kedy vek zďaleka nemusí byť prekážkou v dosahovaní špičkových výkonov, by som mohol spomenúť oveľa viac. Nie o tom som však chcel...

O necelé tri týždne je v Košiciach MMM, kde som si v roku 2004 vytvoril osobný rekord v maratóne 2:27:53hod.O podobnom výkone som donedávna, keď som sa boril so zdravotnými problémami, ani neuvažoval, úplne ma uspokojovalo, že som mohol opäť vôbec behať ,výkon a umiestnenie na Kysuckej desiatke koncom júla bolo malou "čerešničkou na torte".

Práve po Kysuckej desiatke sa mi opäť vrátila chuť a dobré pocity z behu, vďaka ktorým som si zrazu veril na slušný výkon na Rajeckom maratóne. Po pár kilometroch na ňom som sa však presvedčil, že samotný dobrý pocit na kvalitný výkon nestačí, na ten treba aj potrénovať.

Po dovolenkovom pobyte v Chorvátsku, ktorý som so skupinou bežcov ŠKP Čadca využil aj na behanie, sa mi začala vracať aj forma, ktorú som v poslednom období celkom slušne zúročil.

Najprv na bežeckej lige Žiliny, kde som v behu na 5000m (15:59min) zaostal za svojim osobným rekordom z roku 1997 len o 15 sekúnd , naposledy na Zátopkovej desiatke (32:44min) na tej istej škvárovej dráhe Žilinskej univerzity. Na nej sa mi okrem času len o 21sek pomalším od môjho najlepšieho výkonou na dráhe z M-SR roku 2004 podarilo v ôsmom svojom štarte na podujatí venovanému legendárnemu Emilovi Zátopkovi dokonca prvýkrát zvíťaziť.
Práve výkon na Zátopkovej desiatke (32:44min) ma priviedol k myšlienkam pokúsiť sa opäť po štyroch rokoch na MMM v Košiciach zlepšiť svoj osobný rekord v maratóne, prípadne sa k nemu čo najviac priblížiť.

Zhodou okolností ,ktoré samozrejme nepovažujem za rozhodujúce, som pred štyrmi rokmi práve pred MMM utekal na Zátopkovej desiatke len o sekundu rýchlejšie. Vtedy mi to stačilo na druhé miesto – zhodou okolností za Robertom Rolkom, najrýchlejšim bežcom tohtoročnej Kysuckej desiatky a víťazom Rajeckého maratónu, s ktorým som si poradie v cieli 23.ročníka Zátopkovej desiatky tentokrát vymenil.
Viem, že za tri týždne sa môže ešte všeličo zmeniť. Momentálne dôvod byť pozitívne "bežecky" naladený však mám, cítim sa fajn a hlavne ma netrápia zdravotné problémy.To sú faktory, ktoré ma napĺňajú optimizmom a vďaka ktorým som presvedčený, že v Košiciach môžem dosiahnúť pre mňa celkom slušný výkon....Či to bude nakoniec aj ten osobák, teraz nemôžem vedieť, za dôležité však považujem, že verím, že môže byť....

...a ak aj nebude, nevadí, radosť z behania mi to určite nezoberie:-)

Výsledky 23.ročníka Zátopkovej desiatky .........+ z aktualít viac tu

Moje bežecké a chodecké začiatky (4)

Keď som sa pár dní pred svojimi prvými pretekmi (1.9.1979) dozvedel, že pôjdem „až“ do Staškova (25km od KNM:-) , nevedel som sa dočkať. Noc pred nimi som ani zaspať nemohol.
Nakoniec chýbalo málo a do Staškova by som ani necestoval. V registračnom preukaze mi totiž chýbalo lekárske potvrdenie, čo bolo podmienkou účasti na pretekoch.
Našťastie, odchod sme mali z miesta blízko OÚNZ (okresný ústav národného zdravia:-) a preto jedinou šancou bolo skúsiť potvrdenie získať pred odchodom na pohotovostnej službe, keďže bola sobota….
-„Pefo, idem s Tebou, na pohotovosti musí niekto byť, možno to stihneme“, ponúkol mi pomoc najlepší žiacky bežec, o rok starší Marián Budoš (od r.1990 žije v Austrálii).
Rozbehli sme sa smerom k budove OÚNZ snáď rýchlejšie, ako o pár hodín na pretekoch.V duchu som sa modlil, aby to vyšlo. Spomenul som si, ako som sa na ulici aj doma chválil, že idem na preteky a mátala ma myšlienka, ako by sa mi chalani na ulici a sestry doma smiali….
V poslednej chvíli sme to s Mariánom nakoniec stihli. Zadýchaný som sadol do autobusu úplne dozadu ako jeden síce z najmladších, ale v kategórii 10ročných bežcov v oddieli za necelý polrok trénovania už „ostrieľaný borec“:-).
Na štarte v kategórii najmladších žiakov behu na 600m som stál snáď nervóznejší ako o niekoľko rokov na svetových podujatach.
Po výstrele som vybehol prvých 200 m s asi 10 metrovým náskokom na prvom mieste, postupne ma však predbehol asi o dve hlavy vyšší " chalan, po ňom druhý a asi 80m pred cieľom aj môj najväčší oddielový "rival" Laco Halama , ktorý nakoniec finišoval, hoci tesne, ako víťaz. Nakoniec som skončil teda tesne za stupňom víťazov a smutne pozeral, ako si prví traja preberajú diplomy a vecné ceny - gumenú loptu, lietajuci tanier a Laco spoločenskú hru "Človeče  nezlob se":-)
Laco bol postavou v oddieli síce najmenší, o to viac však viditeľný, bolo ho všade, kde sa niečo dialo. Bol jednoducho lídrom a prirodzeným zabávačom.V autobuse cestou späť hneď svoju výhru rozbalil a figúrkami ma podpichoval, z čoho mal ohromnú radosť…Naopak, mne bolo stále toho pocitu stáť „na bedni“,o ktorý som v posledných metroch v prišiel, ľúto…
-„Tak čo,vyhral si?“ spýtali sa sestry večer, keď som prišiel domov.
Hanbil som sa,  preglgol horkú slinu a so sklopenými očami hanblivo priznal -„štvrtý som bol, kúsok za tretím“…
- „mhmm…“- bez väčšieho záujmu sa ma ešte na niečo pýtať, po chvíli ma však predsa len snažili trochu utešiť - „Nevadí, nabudúce to bude lepšie..“- a naďalej sledovali v telke "veľký revuálny program NDR" Ein Kessel Buntes ,kde akurát spievala skupina BoneyM….

....pokračovanie...

.

Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Po roku opäť v cieli maratónu...

Najkrajší,najťažší,najsrdečnejší..... Takéto prívlastky za 25 ročníkov získal Rajecký maratón, ktorému by som v tomto roku pridal aj prívlastok najupršanejší. Teda aspoň pre mňa určite bol. Počas dlhoročnej športovej kariéry, či už vrcholovej chodeckej, ale aj v posledných rokoch bežeckej, som totiž preteky v neustálom daždi ,navyše obohatenom o výdatný lejak či prietrž mračien neabsolvoval. Nehovoriac o Rajeckom maratóne, ktorý je známy tým, že ho väčšinou sprevádzajú veľké horúčavy. Bolo tak aj pri mojom prvom maratóne pred šestnástimi rokmi, na ktorý som sa postavil nečakane a s odstupom času naň spomínam s úsmevom.
K Rajeckému maratónu mám podobne blízky vzťah ako ku Kysuckému, oba považujem za domáce, na ktoré, pokiaľ som nebol v minulosti niekde na sústredení pred vrcholným podujatím alebo priamo na ňom, som sa chodieval pozerať a nadýchať srdečnej atmosféry. Od roku 2002 do minulého roku som štartoval každý rok na Kysuckom,(v tomto roku mi žiaľ zabránilo zranenie), od roku 2004 som až na jednu výnimku (taktiež pre zranenie v roku 2006) nechýbal na štarte Rajeckého maratónu.
O tom,že sa postavím na štart tohtoročného jubilejného 25.ročníka na Rajeckom námestí, som pred pár mesiacmi ani neuvažoval. Možno v duchu som začal veriť, keď sa mi podarilo v posledných týždňoch odbehnúť, hoci vo voľnom tempe, pár dlhších behov bez zdravotných problémov. Na výkon som vôbec nemyslel,nad ním som začal uvažovať až pred dvomi týždňami po Kysuckej desiatke ktorá ma opäť naladila a po ktorej som pocítil konečne aj radosť a dobrý pocit z behu.
Na štart Rajeckého maratónu som sa postavil napriek tomu bez konkrétnych ambícii, mojim prianím bolo hlavne opäť po roku si vychutnať dobeh do cieľa „ostrého“ maratónu. Samozrejme, po pocitoch v posledných dvoch týždňoch som veril už aj v čo najkvalitnejší výkonn či umiestnenie.
Od štartu sa mi bežalo fajn, držal som sa v skupine,kde boli všetci favoriti na popredné umiestnenie.Prvých 5km za 18:15min nasvedčovalo, že sa pobeží na výkon, ktorý som v celom maratóne už dávno nepoznal. Veril som si však,veď prečo aj nie. V čelnej 8 člennej skupine som bežal do 15teho kilometra (55:41min), kedy som však začal cítiť, a aj videl, že všetci v skupine pôsobia ľahším dojmom ako ja. Bol som si vedomý,že v nasadenom tempe pokračovať s nimi nemôžem, lebo by som dopadol neskôr určite horšie ako zle. Na 1/2maratóne za 1:19:35hod som vedel, že pokiaľ niekoho so súperov predo mnou nestihne veľká kríza, ťažko z nich niekoho dobehnem. Po obrátke som sa preto sústredil hlavne na to, aby som nemusel vzdať. Obával som sa totiž, ako bude reagovať chrbát pri rýchlom behu dole kopcom, navyše v chlade a daždi, nakoľko za posledné mesiace som behával len v lese v mäkkom teréne, navyše len pomaly.

Pred Fačkovom okolo 35.km sa spustil hustý lejak, spomenul som si na ten spred štyroch rokov,ktorý začal presne na tom istom mieste. Kým však teraz som v ňom bežal posledné kilometre tesne nad 4min, vtedy som posledné kilometre priam "letel" po 3:20min/km, čo sa pochopiteľne odrazilo aj na výkone či umiestnení. To ma však teraz netrápilo, nakoniec, maratón nie je len o víťazstvách. Do cieľa som dobehol nakoniec na ôsmom mieste výkonom zhodou okolností o sekundu pomalším (2:41:40hod), ako na poslednom „ostrom“ maratóne – a zhodou okolností práve vlani v Rajci. Na rozdiel od vlaňajška však, kedy som mal vyššie ambície, ma teraz ten istý výkon napĺňa spokojnosťou, o to väčšou, že už romýšľam viac nad radosťou zo samotného behu ako dosiahnutých výkonov. Na tie kvalitnejšie treba totiž asi trochu viac, ako len volne klusať po lese a občas si trochu podľa chuti zrýchliť...Takto ma to však baví a po skúsenostiach s chrbticou v posledných mesiacoch sa budem snažiť, aby som sa behania nemusel vzdať úplne, hoci aj za cenu slabších výkonov. Radšej behať pomaly, ako vôbec...

Víťazstvo na tohtoročnom, jubilejnom 25.ročníku Rajeckého maratónu si zaslúžene vybojoval v osobnom rekorde 2:32:52hod Róbert Rolko, ktorý si po 3. a 5.mieste v rokoch 2006 a 2007 splnil dlhoročný športový sen - na jeho srdcu blízkom maratóne stáť na stupni najvyššom.

.....a potom že nie je nič na tom - že... "Kto vydrží ,ten sa dočká...:-)"

Výsledky Rajeckého maratónu 2008

Moje bežecké a chodecké začiatky (3)

Od prvého tréningu som patril k jedným s najpravidelnejšou dochádzkou a hoci som mal len 10rokov, začal som hltať každú informáciu o atletike a bežcoch ako Sebastian Coe, Mirus Jifter, Alberto Juantorena, Steve Ovett. Zošit s výstrižkami obrázkov formúl, ktoré som dovtedy zbieral, som zrazu vymenil za obrázky bežcov, ktorými som polepil pol steny detskej izby. Počas tréningových kontrolných pretekov, ktoré sme u trénera Srholca robili často, sme si dávali mená bežcov, v ktorých sme sa videli. Mojim „favoritom“ bol Sebastian Coe, od začiatku sa mi páčil pre jeho ľahký krok a zrýchlenie v posledných metroch – finiš. Slovo, ktoré som ešte donedávna nepoznal.

Po troch týždňoch tréningov som sa doma pochválil, že chodím na atletiku a že by som potreboval botasky na tréning. Neviem,či bol otec z toho nadšený, lebo ako známy hudobník, vo mne videl skôr svojho nasledovníka ako nejakého bežca. Dva roky som už navštevoval Ľudovú školu umenia v hre na klavír. Pokiaľ som nebol na prvom tréningu, celkom som tam aj pravidelne chodil.

Jedno poobedie ma otec milo prekvapil. Po vyučovaní sme šli na rodinný výlet neďaleko  mesta do lesa . Ufuľanému od ohňa mi povedal, nech sa idem do potoka umyť, potom mi dal do ruky krabicu s cenovkou - 23Kčs. Boli v nej tenisky –biele, s tenkou podrážkou, podobné, ako boli neskôr populárne číny, ibaže polovičné, pod kotníky. Hneď som si ich obul a v ten deň už z nôh nedal. Večer som si ich položil k posteli a s pohľadom na ne spokojne zaspal.

-„Pefo,ukáž aký si teda bežec a obehni aspoň tri kola okolo Leninky“ – vyprovokoval ma jeden zo starších chalanov v jedno poobedie pred partiou na ulici. (Leninka sme volali okruh tromi ulicami, nevedel som ešte, že meria 1025m a už vtedy sa na ňom organizovali preteky - Beh Oslobodenia.

-„Aj desať dám“ – zakontroval som, ani si neuvedomujúc čo som vlastne povedal.

-„Tak to určite, ani na bicykli“,pozrel sa na ostatných a opäť na mňa.

-„Neveríte?Veď už trénujem, aha mám aj nové tenisky a pôjdem aj na preteky“,nedal som sa.

-„Dobre,dáme stávku.Keď odbehneš tých 10kôl“, opäť s úškrnom na ostatných, „máš od každého ruskú zmrzlinu, ak nie, všetkých nás budeš chodiť týždeň ráno budiť do školy a zaviazovať pred zápasmi šnúrky do kopačiek“.Myslel tým na futbalové zápasy, ktoré partie starších chalanov hrali medzi ulicami - mňa ako najmladšieho postavili vždy do brány . Bol som na to hrdý,veď tí chalani boli o 4-5rokov starší a ja som bol jediný z „krpcov“, ktorý sa dostal do zostavy. V bráne som bol sice malý, ale vedel som sa hádzať pod nohy tak, že chalani mali z toho niekedy poriadne nervy :-) .ešte viac pri hokeji, kde sme mali bránku z dvoch veľkých kameňov.

-„Dobre", povedal som odhodlane, "a koľko mám na to času?“, začal som vyjednávať…

-„Koľko chceš, ale kým sa zotmie a pôjdeme domo, musíš mať za sebou desať kôl. Zastaviť môžeš na jednu minútu v každom kole, počas neho nie“.

-„Dobre, idem na to“, a vyložil som si najprv pravú, potom ľavú nohu na zábradlie, aby som si silnejšie zaviazal šnúrky v teniskách. Rozbehol som sa od domu svižne, ale za prvou zákrutou som radšej zvolnil, uvedomil som si totiž, že desať kôl je fakt dosť…Po prvom kole som sa spýtal, koľko meria jedno kolo.

-„Pefo, už to máš bližšie ako do Žiliny, kolo má kilometer.“,stále si chalani robili srandu, neveriac, že to zabehnem. Nebolo mi všetko jedno, ale veril som, že stávku vyhrám. Neviem, či by som sa do toho pustil, keby mi chalani pred tým povedali, že jeden okruh má 1km. Odbehnúť 10km sa mi totiž zdalo nepredstaviteľné.Veď to bolo ako do veľkej Žiliny.Prvýkrát som pri chalanoch zastavil po šiestom okruhu,v každom ďaľšom na pár sekúnd tiež. Ku koncu som už cítil únavu, ale povzbuzovaný už aj susedmi z našej i okolitých bytoviek,, som dokončil desiate kolo a užíval si slová uznania. Kto z ulice si môže povedať, že odbehol diaľku ako z Kysuce do Žiliny. To bolo v tej chvíli pre mňa viac ako tých päť ruských zmrzlín, na ktoré som sa tiež samozrejme tešil.

Na druhý deň, keď som si pred futbalom zaviazoval na kopačkách šnúrky, mi s nohou klepalo tak ,že mi skoro narazila do brady.Prvýkrát som aj pocítil, čo je to odtlak na päte, kvôli ktorému som si iné, ako stáť v bráne, ani predstaviť nevedel.
V tých teniskách som chodil na tréningy ďalšie 3mesiace, pomaly sa blížil dátum 1.9.1979 - moje prvé bežecké preteky....

.
Moje bežecké a chodecké začiatky (1)
Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Bez viery sa vyhrávať nedá

Svoj blog som si začal písať, keď som prežíval veľmi ťažké obdobie, kedy som sa obával, či budem môcť ešte vôbec behať. Všetko, čo si tu zaznamenávam, píšem,k edy chcem a ako to cítim v danom okamihu. Je celkom zaujimavé sa k niektorym príspevkom s odstupom času vrátiť. Tak ako napr. teraz. V jednom príspevku som na konci napísal ,že verím, že bude opäť lepšie a s odstupom času si ako už neraz poviem, že možno to takto všetko malo byť. Možno. Človek nikdy nevie, čo ho čaká. Jedno viem však isto – bez viery nedokáže nič...Alebo len veľmi málo.
Pred mesiacom som písal o ďalšom pokroku a vyskúšal na kratšej trati dokonca už aj pretekovú záťaž , ktorú môj organizmus zvládol. Ubehol ďalší mesiac a ja sa opäť radujem, že som opäť bližšie aj k svojej dovtedajšej, hoci už nie pochopiteľne vrcholnej bežeckej výkonnosti.
Minulý víkend sa v Kysuckom Novom Meste konal počas tradičných Jakubovských hodov 3.ročník Kysuckej desiatky. Samozrejme, že som na nej nemohol chýbať, veď preteky sa konali nielen v mojom meste, ale aj na 1km okruhu , ktorý viedol okolo môjho rodičovského domu ulicou, kde som strávil celé detstvo a robil prvé bežecké kroky. Odvtedy prešlo skoro 30rokov. Presne na tom istom okruhu býval kedysi Beh oslobodenia, na ktorom som ako žiak zopárkrát štartoval. Šťastie tešiť sa z víťazstva som však nikdy nemal. Neskôr tieto preteky zanikli, obnovené boli opäť koncom 90tych rokov, avšak už len pre vekové kategórie, z ktorých som pochopiteľne medzičasom vyrástol.
Na 1.ročníku Kysuckej 10tky pred dvomi rokmi som pre zranenie chýbal, vlani som v kategórii 19-39 rokov dobehol druhý, celkovo tretí. Kto by nechcel vyhrať doma, resp. na domácom podujatí? Vlani som si takýto pocit mohol vychutnať po dvoch druhých miestach na Hornokysuckej 25ťke, po štyroch druhých miestach konečne aj na Kysuckom maratóne.

Som rád, že som si mohol pocit z 1.miesta vychutnať aj na treťom bežeckom podujatí, ktoré má v názve náš región, a to na Kysuckej desiatke. Vôbec ma netrápi ani, že v absolútnom poradí bol najrýchlejší o 2 roky starší R.Rolko zo Žiliny. Robo mi bude súperom (a veľmi silným,veď doteraz som ho predbehol len raz ) až na budúci rok, keď "prestúpim" do veteránskej kategórie,resp.aj skôr, pokiaľ bude o umiestnení rozhodovať absolútne poradie. Najbližšie už budúcu sobotu 9.8.08 na Rajeckom maratóne.:-)

V nedeľu na K-10tke, kde sa súťažilo len podľa kategórii, som sa snažil prispôsobiť taktiku na čo najlepšie umiestnenie v tej mojej do 39rokov, kde boli medzi favoritmi aj bežci domáceho MŠK KNM s Michalom Kavackým. Dvakrát som Michalovi podľahol na Zátopkovej desiatke, keď sa držal 9800m takticky za mnou a na posledných 200m mi utiekol 40metrov. Predsa len, je o pár rokov mladší a vie, že v záverečnom bežeckom finiši nemám nárok (v chodeckom by som si určite veril viac:-). Teraz som sa na šiestom kilometri , keď sa v tesnom závese opäť držal za mnou, tiež pomaly zmieroval, že sa zopakuje podobný scenár zo Zátopkovej desiatky, na druhej strane som neprestával veriť, že pokiaľ mi neujde, stále som v hre...Vedel som však, že jediná možnosť pre mňa je neuspokojiť sa a pokúsiť sa mu újsť v priebehu pretekov. Podarilo sa mi to na siedmom kilometri, na ôsmom som bol presvedčený, že pokiaľ niekde nezakopnem, náskok si udržím. Celkové poradie v propozíciach vypísané nebolo, takže na spokojnosti mi neubralo nakoniec ani to, že ma na cieľovej čiare dobehol finišujúci víťaz juniorskej kategórie M.Dobiáš z Dukly BB.

Budúci rok už budem teda v kategórii nad 40rokov a celkom sa na to teším. Hoci výkony vo veteránskom veku nepovažujem už zďaleka za prioritu, verím , že pokiaľ mi bude slúžiť zdravie, pár bežeckých sezón so štartovým číslom ešte absolvujem . A keď nie, nevadí, pocitu hoci len z rekreačného behu a chuti na pivo po ňom sa len tak nevzdám . O výkony nech sa už viac snažia mladší chlapci, nerád by som totiž videl, aby boli napr. aj na Kysuckej 10tke v nasledujúcich rokoch na tých predných miestach - hoci kvalitní, predsa len vekom veteráni...
Výsledky Kysuckej desiatky ........

Moje bežecké a chodecké začiatky (2)

Prišli sme v utorok so Števom na štadión o čosi skôr, veď z domu som to mal peši tri minúty. Postupne sa schádzali mladší aj starší bežci, niektorí v takých istých teplákových súpravach, ako mal na sebe Števo…
-“Ahoj“, pozdravil nás jeden z nich, bežiaci po škvárovej dráhe zo zákruty. Bol starší, placho som odzdravil, ale asi to ani nepočul, lebo kým môj pozdrav k nemu doletel, vybiehal už zo zákruty na rovinku do ďalšieho kola…
-“To je Hollák, v sobotu na pretekoch vyhral, to si mal vidieť ten finiš“......Nechcel som vyzerať ako blbec a pýtať sa, čo finiš znamená, nič mi to slovo nehovorilo.
O malú chvíľu do brány štadióna vošiel starší pán. Všetkých, asi 25 detí sa v okamihu zhrnulo okolo striedačkových futbalových kabiniek. Bol to tréner Jaroslav Srholec st. Stál som vzadu a len nesmelo počúval, ako z veľkého zošita číta mená a zapisuje si účasť na tréningu. Keď prečítal všetkých, zdvihol hlavu, pohľadom nás všetkých  premeral a hrubým hlasom sa prihovoril:
-“Vidím, že je tu niekto, koho som nečítal, a ani nevidel“, pozrel sa na mňa, schovávajuceho sa za Števom.
-„A ty sa nám predstavíš?“. Očervenel som, Števo odstúpil a ja len  sledoval som ako sa všetci  ku mne otočili.
-“Dobrý deň“,povedal som  nesmelo....
-“To je Pefo“, otočím sa, od koho to však bolo, som ani nestihol zaregistrovať.
- „Tuto Števo Slezák mi povedal, že ak chcem, môžem prísť na tréning, tak som tu“...
-„Výborne, to ma teší. Ako sa voláš a do ktorej školy chodíš?“
-„Peter Tichý, som štvrták na Nálepkovej."
-„Vitaj teda medzi nami, ako vidíš, sme veľký kolektív, určite sa s viacerými už poznáš zo školy alebo ulice. Ak chceš naozaj pravidelne trénovať a rodičia budú súhlasiť, donesieš čo najskôr fotografiu a 6 korún na takýto atletický preukaz“ - zároveň vytiahol z vrecka saka asi osem žltých kartičiek s fotografiami a malými známkami nalepenými v nich.
-“No, a teraz už rozklus tri kolá, potom ako vždy rozcvička, bežecká abeceda, skoky a poskoky, rovinky 6x50m. Máte sa dnes na čo tešiť, dáme si kontrolné preteky na 300metrov....“
Pokračovanie.....

.

Moje bežecké a chodecké začiatky (1)

"Čože je to päťdesiatka"

"Čože je to päťdesiatka ,pre mňa je to trasa krátka":-) - mohol by si zaspievať upravenú pesničku jeden z najúspešnejších slovenských chodcov histórie, ktorý práve v roku 1982 ,keď som sa rozhodoval medzi behom a chôdzou ,dosiahol svoju prvú veľkú medailu z vrcholného atletického podujatia, a to na ME v Aténach. Sedel som vtedy nalepený pri obrazovke a s obdivom hľadel na chodeckú 20tku, kde na 2. a 3. mieste dopochodovali za španielom J.Marinom dvaja čechoslováci - Jozef Pribilinec a Pavol Blažek. Veľmi ma to vtedy motivovalo a myslím, že to bol jeden z momentov, prečo som dal vtedy prednosť chôdzi pred behom. Som rád, že som mal česť neskôr práve po boku Pavla Blažeka reprezentovať Slovensko na nejednom vrcholnom atletickom podujatí a byť aj pri zavŕšení jeho dlhoročnej úspešnej kariéry na jeho štvrtých OH - v Atlante 1996. Práve dnes sa Palo dožíva životného jubilea 50rokov a tak, ako by si mohol zaspievať upravenú pesničku o 50tich kilometroch, ktoré v chodeckých pretekoch tiež nie jeden krát absolvoval, si môže v deň 50.narodenín zaspievať tak isto - "čože je to päťdesiatka" ,ale už so známym dodatkom "to nie je žiadny vek" .Veď po ukončení svojej úspešnej dlhoročnej vrcholovej chodeckej kariéry Palo odkrajuje kilometre naďalej ako mladík, čo na tom, že v pokojnejšom tempe v bežeckých maratónkach .Som rád, že sa spolu po rokoch, kedy som aj ja s vrcholovou chôdzou skončil, stretávame v pohodovej nálade práve pri bežeckých podujatiach. Takže Pali, všetko dobré do ďalšej 50tky, pripijeme si po dobehu maratónu v Rajci:-)

Krátky profil k príležitosti jubilea P.Blažeka si môžete prečítať tu

Všetko zlé je na niečo dobré.

Zdá sa, že som späť. Teda aspoň čo sa týka behania. Na akej výkonnostnej úrovni, ukáže čas a motivácia. Výkonmi sa zatial nezaťažujem, zďaleka už nie sú pre mňa prioritou.

Viac ako dva mesiace trvalo, kým som sa znovu po problémoch s chrbticou postavil na štartovú čiaru bežeckých pretekov. Pred mesiacom som o niečom podobnom ani neuvažoval, tešil som sa totiž aj z dvoch kilometrov z nohy na nohu, neskôr piatich či ôsmich. V Čadci na Šeríkovom okruhu som sa 31. 5. 2008 otestoval dlhším pomalým behom na 20km. Medzitým som podľa možností klusal maximálne 10 km, len po rovine a mäkkom teréne v lese kúsok z domu.

Nedávno som sa ako vždy od roku 2002 v polovici júna zúčastnil behu okolo Lysej, kde každoročne rád chodievam hlavne kvôli deťom. Tešila sa aj Anetka, žiaľ, ochorela...

Postaviť sa na štart hlavného behu na 6 km som najprv nemal vôbec v úmysle, nakoniec mi to však predsa len nedalo a na poslednú chvíľu som zaprezentoval a po 300 m rozkluse postavil na štart až nečakane kvalitne obsadeného štartového poľa. Trochu som sa obával, či si pri rýchlom behu po asfalte opäť neublížim a nevráti ma to späť do obdobia bez behu, na druhej strane ma lákalo konečne otestovať, či už je chrbtica pripravená aj na viac ako voľný klus. Dva mesiace som bol trpezlivý (inú možnosť som ani nemal) - a tak 2 trojkilometrové okruhy za 10:01 min a 10:09 min som považoval za dobrú odmenu "poslušnosti". Za ešte väčšiu odmenu však považujem, že ani ďaľšie dni môj chrbát nepocítil zlú odozvu a nebránil mi behať. Tie ma veľmi potešili a verím, že aj naznačili, že sa nemusím báť organizmus zaťažiť konečne už aj viac . Utvrdil ma v tom 5 dní po Lysej aj beh olympijského dňa v Žiline , kde som na škvárovej dráhe Žilinskej univerzity 1km odbehol za 2:58,3 min.

Momentálne si nijaký výkonnostný cieľ nedávam, tým najdôležitejším je pre mňa po skúsenostiach za posledné 3 mesiace hlavne radosť a dobrý pocit z behu. Ten by som si chcel udržať čo najdlhšie, pretože beh (či chôdza) sa mi stali za tie roky "drogou", bez ktorej si život už viem ťažko predstaviť. Nerád by som sa jej vzdal kvôli hnaniu sa za výkonmi za každú cenu a to preťažovaním svojho už aj tak dosť opotrebovaného tela.

Nechtiac nedobehnutý maratón v Bratislave a zdravotné problémy po ňom, s odstupom času , vlastne ako väčšinou doteraz , považujem za niečo, čo verím, že tak malo byť....

Viera dokáže oveľa viac, ako si človek niekedy myslí....

Výsledky Behu okolo Lysej + Výsledky BOD v Žiline

Kto vydrží,ten sa dočká...

Kedysi, ešte ako chodec som sa chodil na Kysucký maratón dívať, neskôr, v roku 2002, na sklonku chodeckej kariéry, som sa vo veku 33rokov na štart postavil prvykrát. Bol to môj druhý maratón ( 1. Rajec 1992 :-), a mal som z neho veľmi dobrý pocit. Po zdravotných problémoch v tom roku (helicobacter pilori) som sa totiž na štart postavil z minimálneho tréningu s cieľom odbehnúť maximálne 1/2maraton a potiahnúť kamaráta P.Gajdoša, ktorý patril medzi favoritov v kategórii nad 40rokov. Bežalo sa mi však nečakane ľahko,po obrátke som sa rozbehol a úsek od 25-30km bežal dokonca pod 3:30min/km. V závere som toto prudké zrýchlenie síce pocítil, ale ako sa vraví - keď je hlava blbá, nech trpí celé telo :-). Posledné kilometre som sa teda zbytočne vytrápil, ale vzdať pár kilometrov pred cieľom, navyše z 5. miesta ,ma ani v momente nenapadlo. Po dobehnutí som si povedal, že určite to nebol môj posledný maratón, a že práve v ňom môžem nájsť ešte motiváciu, ktorú som už v chôdzi začínal strácať.Tou motiváciou bolo pre mňa zabehnúť maratón pod 2:30hod. a aspoň raz Kysucký maratón niekedy vyhrať.V tej chvíli som ešte netušil, že o štyri mesiace dosiahnem na SP v Turíne 8.miestom svoj najväčší športový úspech v živote a chodeckú kariéru si o 2 roky opäť len predĺžim. Turínskym výkonom 3:52:36hod v chôdzi na 50km som sa totiž kvalifikoval na MS 2003 v Paríži.
Ubehlo 6 rokov a ja som odvtedy až dovčera nechýbal ani na jednom zo štartov Kysuckého maratónu. Po štyroch druhych miestach po sebe v rokoch 2003 , 2004 , 2005 , 2006 sa mi vlani podarilo konečne zvíťaziť, čo sa v minulosti za 32 ročníkov podarilo len trom kysuckým bežcom. V roku 1983 to bol F.Čečotka, v roku 1990 I.Krkoška a v rokoch 1988 a 1992 Milan Slivka.
V sobotu som od roku 2002 na štarte zo zdravotných dôvodov prvý krát chýbal ,naopak, prvý krát sa na štart postavil ďalší maratónec z Kysúc, ktorý svojimi výkonmi v tomto roku patril medzi favoritov a kandidátov na prvenstvo. Zhodou okolností je zverencom bývalého držiteľa traťového rekordu spred 20tich rokov (prekonaný v r. 2004) M.Slivku, tiež z Kys. N. Mesta Michal Kavacký, ktorý po dvoch víťazstvach na Hornokysuckej 25ťke (2003 a 2006 ) a 1.mieste na 1/2maratóne v rámci Kysuckého maratónu 2006 určite chcel zvíťaziť v Čadci aj na maratónskej trati. Z vlastných skúsenosti viem, že nielen dobrá príprava a kvalitná športová forma je vždy zárukou úspechu , k tomu treba niekedy aj niečo viac , hlavne , ak je športovec v pozícii favorita. Na štarte som si všimol, že štartové číslo 1, ktoré mali organizátori pripravené pravdepodobne pre mňa ako minuloročného víťaza, pridelili práve Michalovi.Tesne pred štartom som ešte Mišovi stihol popriať, aby bežal hlavne hlavou a nepozeral na to, kto zo súperov má aký osobák, tie na Kysuckom maratóne neboli nikdy rozhodujúce. Na Kysuciach už pohoreli oveľa väčší favoriti s kvalitnými osobnými výkonmi . Zo žartu som nadhodil, aby mu tá jednotka nebola ťažká, lebo - a tiež som sa o tom presvedčil- sa s ňou ľahko nebehá. Mne sa ju na rozdiel od Rajeckého maratónu 2005 vlani našťastie do cieľa doniesť ako víťazovi podarilo .Viem,že takýchto momentov na vlastnej koži budem zažívať čoraz menej, možno už nikdy.Vôbec mi to však nie je ľúto, úplne mi k spokojnosti stačí ,že sa mi aspoň raz na domácom Kysuckom maratóne zvíťaziť podarilo. Ak mi zdravie dovolí, určite sa v budúcnosti na jeho štart ešte postavím, hoci aj nie s víťaznými ambíciami...Tie nech už má radšej môj Peťo, ktorému sa práve v sobotu podarilo prvýkrát na detskom minimaratóne v Čadci stáť na stupni najvyššom.
Michalovi teda prvý štart na Kysuckom maratóne podľa predstav nevyšiel, určite očakával po prvej časti sezóny a hlavne výkone na maratóne v Bratislave viac. Verím však, že na budúci rok bude opäť skvele pripravený a o víťazstvo sa pokúsi znova. Má ideálny vek maratónca a všetky predpoklady, aby to minimálne do ďalších piatich rokov stihol (aj viac krát...). Nakoniec, mne sa to podarilo prvý krát tiež až na šiesty pokus v 38mich rokoch, zhodou okolnosti 15 rokov od posledného prvenstva kysuckého bežca. Určite by bol aj Milan Slivka ako tréner rád, ak by sa z víťazstva svojho zverenca mohol tešiť skôr ako pri 20 ročnom jubileu svojho triumfu .Ak by to však Mišo dovtedy aj nestihol , v roku 2012 bude mať stále len 35 rokov. Je len na ňom, či bude chcieť , vydrží a tohto cieľa sa nevzdá.

Výsledky 34.ročníka Kysuckého maratónu

+výsledky predchádzajúcich ročníkov

Cez utrpenie ku hviezdam...

Cez víkend sa Čeboksaroch (RUS) konal ďaľší ročník svetového pohára v chôdzi, ktorý bol doslova koncertom svetových výkonov.Rus Denis Nižegorodov vytvoril svetový rekord na 50km (3:34:14 hod), junior Alexej Bartsaykin vytvoril juniorsky svetový rekord na 10km (39:57 min), Olga Kaniskinova zaostala za svetovým rekordom na 20km o sekundu (1:25:44 hod), J.Francisco Fernandez prekonal rekord SP (1:18:15 hod ),rovnako ako aj juniorka Tatiana Kalmykova na 10km (42:44 min). Slovensko malo na SP v Čeboksaroch tiež svoju reprezentáciu ,hoci tentokrát len v skromnom zastúpení, prvý krát bez obsadenia jediného družstva. Okrem výkonu Mateja Tótha , ktorý si v chôdzi na 20km vytvoril osobný rekord (1:21:24 hod) a v súťaži jednotlivcov obsadil 17.miesto, bolo však vystúpenie slovenskej reprezentácie skôr symbolické. Podľa môjho názoru je to škoda,lebo chodecké súťaže družstiev sú v chodeckom svete prestížnou záležitosťou, kde sa ešte v nedávnej minulosti mohla svojimi umiestneniami slovenská chôdza pochváliť. Na to však, aby bola opäť šanca podobné úspechy si pripomenúť,by sa však musel zmeniť názor kompetentných činovníkov a slovenských chodcov aspoň do jednej tímovej súťaže prihlásiť. Robí tak celý svet, dokonca aj krajiny,ktoré donedávna nemohli ani zďaleka slovenskej chôdzi konkurovať. Už dlhšie mám obavy, že neobsadzovaním tímových chodeckých súťaží onedlho stratí motiváciu aj tých posledných pár chodeckých fanatikov,pre ktorých môžu byť práve takéto súťaže vzpruhou a odrazovým mostíkom k vrcholným svetovým podujatiam. Nad tým sa však musia zamyslieť tí, ktorí majú do toho čo povedať, ja som už svoj názor na túto tému nie raz vyjadril.Veď ktorý mladý pretekár sa v minulosti dostal hneď na ME, MS či OH? Väčšinou všetci najprv prešli účasťou a skúsenosťami práve súťažami ako EP či SP družstiev, (česť výnimkam :-)
Keď už sa teda momentálne nemôžem tešiť z úspechov chôdze slovenskej, nič mi nebráni,aby som si ako fanúšik nevychutnal tu svetovú. To sa mi , hoci tentokrát len pri obrazovke, podarilo cez víkend dokonale.
Práve s Denisom Nižegorodovom som sa stretol na sklonku svojej reprezentačnej chodeckej kariéry v Paríži na MS 2003 , kde začala vychádzať jeho hviezda. V najrýchlejších pretekoch v histórii,v ktorých famózny Robert Korzeniowski vytvoril svetový rekord výkonom 3:36:03hod, obsadil Denis senzačným výkonom 3:38:46hod, akým by dovtedy zvíťazil na hociktorom vrcholnom podujatí , "až" 5.miesto. V nasledujúcom, olympijskom roku 2004, pred OH v Aténach prekonal tento mladý ruský chodec časom 3:35:29h svetový rekord Roberta Korzeniowského, avšak pre chýbajúcu dopingovú kontrolu jeho výkon svetová atletická federácia za svetový rekord uznať nemohla. Svoju výnimočnosť Denis potvrdil na viacerych podujatiach,okrem iných aj víťazstvom na SP 2006 v La Coruni.
Doteraz mám pred očami jeho heroický výkon na OH 2004 v Aténach, kde ho po odvážnom sóle v závere postihla neuveriteľná kríza, keď posledný kilometer doslova križoval cestu z jednej strany na druhú, v kŕčoch sa nie raz potkol o obrubník a spadol, aby nakoniec absolútne vyčerpaný došiel do cieľa na 2.mieste,za kým iným,ako za Robertom Korzeniowskim. Ten práve v Aténach získal svoje štvrté olympijské víťazstvo a ukončil tak svoju neskutočne úspešnú kariéru.
Dnes, po štyroch rokoch , opäť pred OH , sa Denis už ako ostrieľaný borec s výbornou chodeckou technikou znovu prezentoval najrýchlejším časom v histórii 3:34:14h. Na rozdiel od roku 2004 ho teraz Denis vytvoril na pretekoch, ktoré pochopiteľne spĺňajú na uznanie jeho výkonu za svetový rekord všetky podmienky.Veľmi mu budem držať v lete na OH palce, aby sa mu po neuveriteľne odtrpenom pochodovaní k striebornem stupienku spred štyroch rokov v Aténach podarilo vystúpil tentokrát na ten zlatý. Stal by sa tak nielen najrýchlejším chodcom na 50km v histórii, ale zároveň aj prvým chodcom-50tkárom, ktorému by sa v jednom roku podarilo zvíťaziť na dvoch svetových vrcholných podujatiach v jednom roku.Predpoklady všetky na to má, navyše za štyri roky od Atén vyzrel už aj psychicky...Psychika totiž v Pekingu v boji o zlato bude rozhodovať.

SP - Cheboksary - viac tu

Keď sekunda zmení život.

O tom, že život vie niekedy veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to také, nad ktorými sa s odstupom dívam s nadhľadom a nad nimi pousmejem. V dnešnej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme za ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme, že ideme zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kvôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.....
Včera som sa vrátil z Mníchova, kde som bol s dvomi športovcami na klasifikácii IBSA kvôli zaradeniu zdravotného postihnutia. Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambície štartovať na svetových vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov - Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní . Ďuriho poznám dlhšie, s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz. Úprimne priznám, že ma chytil za srdce a opäť mi len pripomenul, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi. Nakoniec, čítajte tu.
.

Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta, s ktorým som s atletikou skoro pred 30 timi rokmi začínal. Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu.

.

Lacko Halama sa od desiatich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky. Kým ja som sa v trinástich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou.

V 21 rokoch zabehol 5000 m na dráhe za 14:11 min. Na tie preteky v Banskej Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000 m po maratón Roba Štefka.

Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a schopnosť zabávať spoločnosť.

Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX, ktorý si už vtedy "vybehal" na pretekoch vo Francúzsku narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu Rondel v Žiline.

Od osudného momentu ubehlo viac ako 17 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok alebo chytiť niečo do rúk, aby rozlíšil, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk.

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila spomenutá sekunda poslednej októbrovej nedele 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril...

Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým určite nikdy nezmieril. Neviem, či sa to vôbec dá... Dá sa len naučiť s tým žiť...

Preto tak, ako som Laca uznával ako bežca, obdivujem ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako ja na chodeckých či bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých, ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom....